Paper Airplanes

나비

✧ [ᴊɪsᴜɴɢ~ssɪ] ✧

„To nemyslíte vážne, bumonim. Celý večer so strýkom Taehyungom neprežijem. Prosím, len to nie!" Jisung úpenlivo žobral. Zniesol by čokoľvek; hocikoho iného až na neho.

Bumonim sa museli zblázniť... Ten pusanský vzduch im určite zatemnil mozog.

„Nemôžeme to zrušiť," poznamenala Sara a chodila hore-dole po byte hľadajúc svoje obľúbené náušnice, „navyše si nevieš predstaviť, ako sa na teba teší."

„Strýko Taehyung je tak divný!"

„Jisung," počastovala ho káravým pohľadom. „Nikoho by si nemal označovať za divného. Je to neslušné."

„Ale mami," rozvalil sa cez celú sedačku, „strýko Taehyung je fakt čudák. Minule ma s ním otec donútil ísť na puding a on ho začal jesť paličkami."

„No a? Každý máme svoje spôsoby."

„Povedal niekto, že je Tae čudný?"

Jimin sa vždy zjavil v tú najlepšiu chvíľu a vždy počul iba to, čo počuť chcel.

„Prepáč, oci. Viem, že je to tvoj kamarát. Lenže mama ma nechápe," zúfalo ohrnul spodnú peru, ako keby ho tým chcel obmäkčiť, „ja tam nechcem ísť. Prosím, nechajte ma radšej tu. Budem poslúchať. Prosím!"

„Jisung, už je všetko dohodnuté. Obaja si na teba vyhradili čas, takže by si sa mohol nejako premôcť. Veď ťa majú radi. Budú si ťa hýčkať..."

„Nie!" teatrálne si pricapil na tvár najbližší vankúš s potlačou Pikachu.

O necelých pätnásť minút už sedel na zadnom sedadle. Ledva si bol ochotný zapnúť mikinu až po krk.

„Hneváš sa na nás, Jisung~ah?" obzrela sa za ním Sara.

„Nehnevám sa, iba neviem, či dnešok prežijem."

„Nebude to také zlé," pridal sa do rozhovoru Jimin. „Uvidíš. Daj im šancu a sám sa presvedčíš, že sú naozaj super."

„Oci, nazdávam sa, že to, čo považuješ za super ty, je pre mňa nočnou morou."

Jimin mal povinnosť pokarhať ho, no nezmohol sa na nič iné, ako na kyslý výraz.

„Bude tam aj Yeontan," prezradila Sara, „a ty máš rád zvieratá, nie?"

„Yeontan? To je strýkov pes?"

Skôr malá chlpatá guľa s agresívnym obočím, ale hej. Dajme tomu.

„Bude sa ti páčiť."

„Potom musí byť rovnako zvláštny ako strýko Taehyung."

„Jisung," Sara bola už skutočne unavená z jeho hlúpych poznámok.

„Prepáč," napokon sklonil hlavu v pokornom geste, avšak ani náhodou neprehodnotil svoje predošlé stanovisko. Mal naňho vytvorený svoj vlastný názor a vôbec sa mu nepáčilo, ak mu rodičia vtĺkali do hlavy svoje vlastné myšlienky o tom, že je Tae skvelý. Preňho bol skrátka podivín.

„A kam idete vy?"

„Vravela som ti to pred hodinou," povzdychla si, „ideme sa najesť."

„Máte pracovné stretnutie?"

„Tvoja mama chcela povedať, že ideme na rande," poopravil ju Jimin.

„Čože?! Aj starí ľudia chodia na rande?" čudoval sa.