Paper Airplanes

could he change your mind?

✧ [ᴊɪᴍɪɴ~ssɪ ᴘᴏᴠ] ✧

Väčšinu noci prebdel nad beznádejnými písomkami svojich študentov. Pomimo toho však aktívne rozmýšľal nad nápadom, ktorý mu skrsol v hlave pri stretnutí s Yoongim a Hoseokom. Bol to bezpochyby zložitý, riskantný a šialený plán, ale mohol by fungovať.

Mezonet bol bez Sary akosi zvláštne prázdny. Dokonca sa mu zazdalo, že aj listy malého banánovníka ovísali, akoby za ňou trúchlil.

Vedel presne, kam odišla, pretože to bolo jediné miesto, na ktorom mohla byť sama a navyše, k nikomu inému sa nemohla neohlásene nasťahovať. Dokonca ani ku Kyungminovi.

Načiahol sa za svojím mobilom. Chcel sa uistiť, či je Sara v poriadku. Nemohol ju predsa náročky ignorovať, aj keď si nič iné neželala.

„Ako sa cítiš?"

„Jimin? Prečo mi voláš tak neskoro? Veď sú už bezmála tri ráno..."

„Tušil som, že nebudeš spať," pousmial sa. „Si okej?"

„Som, ale to neznamená, že sa vrátim. Potrebujem si isté veci prejsť hlavou. Pre oboch bude naše rozdelenie prospešné. Uvidíš, že takto budeme obaja šťastnejší. Prosím, ver mi."

„Ťažko sa dá veriť klamstvám, Sanei," prstami si zašiel do mokrých vlasov, keďže ho po ceste domov zastihol lejak.

„Zajtra sa o tom porozprávame, dobre?" navrhol jej. Už sa na ňu nezlostil. Veď ani nemal prečo. Kvôli Kyungminovi? To snáď nie! Teraz by sa nad tým iba schuti zasmial. Sara ho potrebovala rozčertiť, aby jej napokon vyhovel v úteku.

„Hneváš sa?"

„Na teba určite nie."

„Tak na Kyungmina?"

„Hnevám sa na seba," odmlčal sa, „že som dopustil, aby si človek, ktorého milujem neuvedomoval, akú nesmiernu cenu pre mňa má."

„Jimin..." Sara si smutne povzdychla.

„Nemusíš na to reagovať. Stretnime sa zajtra o piatej v našom obľúbenom parku. Čo ty na to?"

Sara nachvíľu zaváhala: „Budem tam."

„Potom je to odo mňa všetko, Sanei. Pokiaľ by si čokoľvek potrebovala nezdráhaj sa zavolať. Pekné sny."

„Počkaj!"

„Áno?"

„... Mrzí ma to."

Narovnal sa. Na pohovke sa dosiaľ hrbil ako dáky starček. Z jej úst málokedy zaznelo ospravedlnenie. Jednoducho nebola typ, ktorý by mal slovo - prepáč - bežne na jazyku. Konflikty riešila útekom a on vedel, že je to v nej zakódované od predošlého života v zahraničí.

„Jimin? Haló? Si tam?"

„A-áno, prepáč. Asi sem len vletel motýľ a ja som nachvíľu spanikáril," rýchlo si vymyslel čo najdôveryhodnejšiu výhovorku, šúchajúc si boľavé oči: „To je v pohode, Sanei. Ráno je múdrejšie než večer. Budeme sa rozprávať, dokým to spoločne nevyriešime, okej?"

„Uhm. Čo inak robíš? Opravuješ písomky svojich žiakov?"

„Sú to absolútne nekultúrne hovädá. Dnes môže študovať moderný tanec asi každý, kto má zazobaného tatíka. Mám svoje decká rád, no občas to flákajú, pretože svoje nedostatky zapĺňajú peňažnými darmi pre školu. Iný by ich mohol nazvať aj zlyhaním."

„Potom by si ma k nim mohol pripísať..."

„Sara," Jimin sa prísne zamračil, „prestaň s tým. Bavili sme sa o sebapodceňovaní už stokrát."