Paper Airplanes

meet my parents

✧ [sᴀʀᴀ~ssɪ ᴘᴏᴠ] ✧

Nevidela ich desať rokov. Na tento jediný okamih čakala celých desať rokov. Mohol nadísť aj skôr, no zbabelosť a strach jej nedovoľovali konať rýchlejšie.

Mráz jej nevedome prebehol po chrbte. Nemohla cúvnuť, bol to jednosmerný lístok, ktorý nemožno zameniť za spätný. Pokiaľ sa čoskoro neodhodlá urobiť prvý krok, mohlo by byť neskoro.

Dlane sa jej potili, prsty sa jej v zarytých pästiach šmýkali a ona tu zostala sama. Jimin sa vytratil podľa pôvodného plánu. A nech by sa obhliadala akokoľvek, určite by ho nikde nezazrela.

Tváre rodičov rozpoznala bez problémov. Pôsobili však akosi strhanejšie, ako dve bábky, ktoré sa bezvýznamne potulujú svetom.

Desať rokov bol krutý podraz osudu. Avšak kľúčový, aby aj oni sami pochopili, v čom urobili zásadnú chybu.

„M-mami? Oci?" tie oslovenia pre ňu boli takmer cudzie. Nepoužila ich odvtedy, čo utiekla z domu a povedala si, že čo nevysloví, to nebude až tak bolieť.

Matka sa jej okamžite rozbehla naproti. Zovrela ju v tom najpevnejšom objatí, aké len vedela v danej chvíli vynaložiť. Sara ucítila tú povedomú vôňu, ktorá sa nehľadiac na roky, vôbec nezmenila.

„Sara," ledva sa jej to meno predralo cez červené pery. Slzy jej nekontrolovateľne stekali po lícach, končekmi prstov sa dotýkala jej tváre, akoby mohlo ísť iba o zákerný prelud.

„N-nemôžem tomu uveriť," pomedzi svoje hlasné vzlyky sa ledva dokázala bolestne pousmiať. Najradšej by svojej dcére rozdrvila všetky kosti.

„Veľmi ma to mrzí," iba táto letmá fráza jej unikla, pretože bola naozaj šokovaná toľkou náklonnosťou.
Nepočítala a ňou ani v najdivokejších snoch, nakoľko bolo zvyknutá, že jej rodičia sú od prírody chladní a seriózni ľudia.

„Si to naozaj ty? Si to ty, Sara?" prezerala si ju, akoby nespoznávala jej črty. Znova jej schmatla do dlaní tvár. „To je zázrak!"

„Sara," jej otec neprekypoval šťastím, ale s tým - prirodzene - počítala. On vždy žil viac pre prácu ako pre rodinu. Pokiaľ si svoje prehrešky aj uvedomoval, len málokedy si ich pripúšťal. Nejeden človek by si pomyslel, že tento jeho ležérny postoj pôsobil veľkým nezáujmom. Ani po odlúčení, ktoré trvalo desať rokov, sa mu pery nerozpili ani o milimeter do náznaku úsmevu. Jeho oči nezahatala ani sebamenšia opona sĺz, jeho hlas sa vôbec netriasol.

„Otec," pokiaľ by bola mladšia, neodvážila by sa mu vzdorovať.

Niežeby stratil autoritu, no ona už nebola tým malým dievčatkom. Bola dospelou ženou, ktorú nemusel nikto karhať za to, že domov doniesla zhoršenú známku.

„Kde je tvoj priateľ?"

„Myslela som, že sa budeš zaujímať o mňa, nie oňho."

„My si už nemáme čo povedať, Sara."

Bol presne taký, na akého si spomínala. Otec, ktorý bol večne zašitý v labáku. Otec, ktorý si zakladal na jej prospechu, pretože tie číslice na papieri mu boli prednejšie než čokoľvek iné. Otec, ktorý nikdy neodpúšťal.

Matka ju tuhšie objala, akoby sa ju snažila ochrániť pred slovným útokom a pery sa jej skrivili do nevraživej rovnej čiary.

„No tak kde je?" William pokračoval vo svojej pesničke; nevzdával sa svojho pôvodného zámeru, kvôli ktorému sa nakoniec nechal prehovoriť.

„Otec dajme si najskôr kávu, potom sa s ním stretneme spolu. Musel ísť ešte niečo vybaviť, o hodinu dve bude naspäť."

„Hodina či dve je pridlho."