Paper Airplanes

we are not going to gamcheon ever again!

✧ [sᴀʀᴀ~ssɪ ᴘᴏᴠ] ✧

Pre oboch bolo nemožné, aby po sebe ani raz nezagánili. Cesta z Gamcheonu rozhodne nebola taká ružová ako výstup hore.

Akonáhle sa rozsnežilo, krajina sa zmenila na arénu boja o prežitie. Ľudia vyvádzali akoby im na krk dýchala smrť. S plnými taškami suvenírov sa súkali do minibusu, ktorý mal čoskoro vyraziť.

Sara tomu nerozumela. Neveriacky civela na ten chaotický nonsens, čo sa jej živo mihal pred nosom. Vyvádzali kvôli snehu. Kvôli hlúpej zmrznutej vode. Až po chvíli zistila, že pešia cestička bola pod hrubou bielou perinou.

Hlavný problém minibusov bol nepochybne ten, že nikde nebolo dostatok miesta. Splašení turisti sa tlačili na obsadené sedačky. Navzájom si šklbali vlasy, stúpali si po nohách a šúchali o seba svoje premočené papérové bundy.

Sara sa natisla na orosené okno. Nikdy si viac neželala, aby bola späť v kaviarni Jiminových rodičov. Minibus ju uberal aj o posledné dúšky kyslíka. Malým priestorom vládlo teplo a vlhko, každý si šomral popod nos katastrofické scenáre.

„Čo myslíš? Vyviazneme odtiaľto živí?"

Aj Jimina opustila dobrá nálada. Ak by mohol, radšej by si nohy dolámal pri nebezpečnom pešom zostupe. Aspoň by ho z ľava neatakovala stará tetka obložená vrstvami sádla.

„Ľudia sa dnes zbláznili," pípla Sara. „A obávam sa, že tu fakt neprežijem. Už teraz sa neviem nadýchnuť. Prečo to toľko trvá? Stojíme tu už koľko? Desať minút?"

„Pätnásť."

„Nabudúce si vyjdeme do Gamcheonu na jeseň."

„No pokiaľ bude pršať ako túto sezónu, pešia cesta bude aj tak neprechodná."

„Využijeme ju ako tobogán."

„Mohli sme to vyskúšať aj teraz. Zdá sa mi, že by to bolo efektívnejšie, než sedieť na zadku a vysporiadávať sa s cudzími krivkami."

„Na konečnej z teba bude len mastný fľak," neubránila sa úsmevu.

„Veľmi vtipné," podotkol, „ale našťastie som dostal brilantný nápad."

„Aký?"

„Sadni si mi na kolená."

„A ako to mám asi tak spraviť? Neviem sa pohnúť."

„To je tvoj problém, Sanei."

„Jimin!"

„Budeš plakať," vážne vravel, „ó, budeš príšerne nariekať, keď zo mňa zostane iba mastný fľak."

„Prosím ťa, neblbni. Zvládneme to. Čo nevieš, že to môže byť nebezpečné? Je to proti dopravným predpisom."

„Pripomeň mi," naklonil sa k nej, „v ktorej časti sa konkrétne spomína, že spolujazdec nemôže sedieť druhému spolujazdcovi na kolenách v stave najvyššej núdze?"

„Ak nabúrame..."

„Tak tvoj pád stlmí prinajmešom dvadsať ľudských tiel. Pravdepodobnosť, že zahynieš je prakticky nulová. Ja ťa nepustím."

„Aké romantické, Jiminie. Môžeš si to nechať na inokedy?"

„Sanei, prosím! Obtiahnem okolo nás pás, to bude stačiť."

„Nechápem, ako ťa môže zamestnávať školstvo. Čudujem sa, že sú všetci tvoji študenti ešte stále nažive."

„Nerob z toho drámu," pretočil očami, „čo za to budeš chcieť, hm?"