Paper Airplanes

tell me about your cards

✧ [ɢᴇɴ~ssɪ ᴘᴏᴠ] ✧

Gen stála pred zrkadlom a snažila sa pripnúť si náušnicu do pravého ucha. Dnes bol prvý deň, alebo skôr večer, ktorý Yoongimu venovala. Sama vedela, že nebude schopný dokázať jej opak. To, čo videla, už nikdy nevymaže z pamäte. Pretože, úprimne, bolo to azda možné? A bolo možné vrátiť čas?

„Vy dvaja mi prídete rovnako sprostí," poznamenal Suk Hwan z ničoho nič, obzerajú si svoje nechty.

„Uznávam, že to možno pôsobí sprosto, ale on si požiadal o týždeň. Myslím, že je to posledné želanie, ktoré mu môžem splniť."

„Nie je jeho posledným želaním to, aby si mu odpustila?"

„Obávam sa," vytočila sa od zrkadla k nemu, „že Yoongi takéto mocné karty po ruke nemá."

Suk Hwan sa na ňu zmätene zamračil, no potom sa radšej odvrátil k hodinám.

„A príde?"

„Nenechá sa obrať o dnešné víťazstvo."

„Vravíš o tom, akoby to bola hra."

„A nie je?" konečne sa jej podarilo pripnúť si zanovitú náušnicu. „Celý život je metafora hry. Alebo hry sú metaforami života?"

„Vy dvaja ste sa fakt našli," zasmial sa, „obaja ste čudnejší, než ostatní."

Chcel si povedať originálnejší, všakže?

Gen otvorila ústa, chcela mu odpovedať, no nestihla to. Interiérom domu sa rozozvučal melodický zvonček, čo značilo, že Yoongi dorazil. Bolo presne jedenásť hodín, nebo zahalené do sivých mrakov z ktorých padali vločky.

„To bude on," odvetil Suk Hwan načahujúc sa po kľučke.

Yoongi ešte stále vyzeral akoby oka nezažmúril. Dokonca sa zdalo, že sa ani neunúval učesať. V očiach mu však tancovali divoké farby. Presne tak, ako si Gen myslela - dnes nechce odísť ako porazený.

„Dochvíľny ako vždy..." zamumlal Suk Hwan sarkasticky.

„Tak môžeme?" Yoongi pokynul hlavou k Gen, ktorá ešte stále hľadala svoju obľúbenú baretku.

„Môžeme," vykročila, ale Suk Hwan jej zatarasil cestu svojou pažou.

„Kedy sa vrátiš?" vyzvedal.

„Keď skončíme."

„Teba som sa nepýtal."

„Hwanie, neboj sa o mňa. Predpokladám, že sa vrátim až po polnoci. Nezdržím sa dlho, pokojne si choď ľahnúť. Viem, že si unavený."

„Keby niečo, okamžite volaj."

„Isteže," usmiala sa a potľapkala ho po pleci, „eomma."

Aké mal Yoongi plány bolo zatiaľ nejasné. Gen mohla len dedukovať, k čomu sa bude najbližšie schyľovať. Určite si pripravil niečo precízne. Ťah, ktorým by nad ňou vrcholne zvíťazil.

Jeho telo sa strácalo v ležérnej bunde, ktorá sa do podobného zimného počasia vonkoncom nehodila. Pod čiernou šiltovkou skrýval svoje neskrotné vlasy. Napriek tomu, že mu aj efektívne vrhala na tvár tiene, bystrejší človek by postrehol jeho prepadnuté líca a tmavé kruhy, ktoré sa mu rysovali pod očami.

Dotkol si sa odvtedy alkoholu, Yoongi~ssi?

„Dnes som mal priveľa práce," z ničoho nič povedal. Míňali tichú štvrť s rodinnými domami. Bolo už viac než jasné, že sa nebudú vyvážať v jeho aute hore-dole po meste.