Paper Airplanes

alate and caim

✧ [ɢᴇɴ~ssɪ ᴘᴏᴠ] ✧

Yoongi s najväčšou pravdepodobnosťou zanevrel na tretí deň. Úplne. Nedal o sebe vedieť ani prostredníctvom krátkej správy, nezavolal, dokonca sa ani nezjavil pred Suk Hwanovým domom.

Skrátka nič. Ako keby sa po ňom dočista zľahla zem. Toho nudného dňa ležala na posteli a ukazovákom krúžila po huňatej deke, hypnotizujúc čiernu obrazovku svojho mobilu. Keďže pracovala zväčša z domu, nemusela sa hnať do mesta. Ba naopak, po tom, čo si dopriala dúšok horkej kávy a dokončila posledné úpravy na svojom aktuálnom projekte, netušila, čo má robiť. Počítala s tým, že si Yoongi dá načas, avšak tentoraz neprišiel ani večer. Dokonca, ani keď hodiny odbíjali presnú polnoc. O pol druhej zaspala.

Min Yoongi sa dobýjal dovnútra cez rozospatého Suk Hwana, zatiaľ čo sa Gen plavila v snových končinách. To, že by dorazil okolo piatej, by jej naozaj nenapadlo.

„Baegchi je tu. Mám ho pustiť dnu?" jej najlepší priateľ sa vyklonil spoza dvier s ledva rozlepenými očami, ktorými bezdušne sledoval okolie.

„A čo tu tak skoro robí?"

Čo sa mu zase v tej hlave premiesilo? Sadla mu nejaká filozofická mucha na nos?

„Tak mám, Gen?"

„Hej," bolo jej finálne slovo, než znova zaborila tvár do veľkého našuchoreného vankúša, „a nechaj ma spať, Hwanie."

Uposlúchol ju, no tým, že jej do izby nanominoval Yoongiho, nebolo to o nič lepšie. Ten síce chvíľu nepozorovane postával nad ňou, vzápätí sa z celej sily šmaril na posteľ vedľa nej: „Dobré ráno, Gen~ssi."

„Daj pokoj," zahundrala, „chcem spať."

„Ale dnes je štvrtý deň," argumentoval odhodlane, „a to znamená, že ho musíš stráviť so mnou."

„Naser si, Yoongi~ssi. Včera si sa tu ani neukázal..."

„Áno, ale len preto, aby dnešok mohol byť obzvlášť perfektný.

„Ako to?"

„Keď vstaneš a pôjdeš so mnou," nahol sa k jej uchu, „dozvieš sa."

Gen sa márne pokúšala zavŕtať tuhšie do deky, ktorú si vzala zo Suk Hwanovej skrine, aj tak ňou prechádzali vlny zimomriavok. Takto skoro ráno teplota klesla pod nulu, na tráve sa držala tenká námraza, mláky po jesenných dažďoch zamŕzali.

Mozog jej odmietal pracovať, takže sa poriadne nezamýšľala nad tým, prečo ju Yoongi prepadol v takúto nepriaznivú hodinu. Poznala ho už niekoľko rokov, no nikdy by nepovedala, že by zvládol vstať skôr než o ôsmej.

Napriek tomu, že bol kedysi povestný práve svojou neukojiteľnou túžbou po spánku, za volantom sedel s elánom.

„Čoskoro tam budeme," povedal, keď na ňom uprene lipla pohľadom. Nie však preto, aby ho ním prekliala, ale preto, že jej celá táto situácia prišla absurdná.

Mala by som sa vôbec čudovať? Veď pred dvoma dňami nám v tamtej štvrti mohli podrezať hrdlá... Predpokladám, že tento týždeň bude fakt šialený.

„A prezradíš mi kam ideme?" sedadlo spolujazdca jej bolo nepohodlné. Skrúcala sa, obracala, pomaly div, že si nohy nevyložila na palubnú dosku. Najradšej by si presadla na zadné sedadlá a natiahla sa. Menšie zdriemnutie by jej bodlo.

„Je tam maličký červený maják," napovedal jej, „a taktiež je odtiaľ vidieť nádherný východ slnka. Je to magické miesto."

„Odkedy sa z teba stal romantik?" ona ho aj tak iba laškovne podpichovala. Yoongi sa tváril, že mu nezáležalo na väčšine tohto sveta, ale to bola iba pretvárka. Žil pre maličkosti a i keď by to naňho nik nepovedal, kdesi hlboko a ešte hlbšie pod povrchom ukrýval citlivú dušičku dieťaťa.