Paper Airplanes

hot cocoa

✧ [ᴊɪsᴜɴɢ~ssɪ] ✧

Jisung sa rozvaľoval na maličkej pohovke u svojich starých rodičov. Ani na jediný okamih neodtrhol oči od kyvadlových hodín, na ktorých akoby čas plynul pomalšie.

Cítil sa byť zradený vlastnými rodičmi, ktorý ho tu nechali napospas osudu. Bol už druhý deň v Pusane, brucho sa mu vydúvalo od lahodného jedla, čo doňho cpala halmeoni. Vôbec nerozumel ako sa mohol stretnutia s ňou obávať. Veď jej najväčšie záujmy spočívali v chode kaviarne, rozprávaní suchých vtipov, lúštení sudoku a hraní dámy. Nič zaujímavé pre mladého človiečika, akým bol Jisung.

Oči sa mu rozžiarili nádejou, keď otec vyhlásil, že sa pôjde do Gamcheonu. Aj on sa chcel vybrať na zaujímavé dobrodružstvo. Nebavilo ho sedieť na zadku a hypnotizovať stenu s hodinami. Naradostený si už-už vyberal oblečenie a svoje najodolnejšie topánky, no potom sa k nemu dostala krutá správa. Do Gamcheonu pôjdeme len my dvaja, Jisung~ah. Len ja a tvoja mama.

Aká to zrada! Zo slov svojho otca ostal zatrpknutý, urazený a dokonca sa s nimi odmietol aj rozlúčiť. Bezcitne ho odsunuli na vedľajšiu koľaj a to sa predsa nerobí...

Ts, nech si len užijú ten hlúpy Gamcheon. Ja mám niečo lepšie! Mám tu... Staré hodiny z minulého storočia a čajové pečivo, na ktorom si možno vylámať zuby. Taktiež môžem odháňať vrany z oblokov. Ha! To je zábava! Bumonim sa rozhodne takto skvelo nezabávajú.

Nevedel si predstaviť, čo by tí dvaja mohli bez neho robiť. Debatovať? Kráčať vedľa seba? Držať sa za ruky? Ich vzťah sa mal točiť najmä okolo neho... Bez neho budú absolútne bezradní. Jisung bol ich zmyslom života a neprichádzalo do úvahy, že by ho vyškrtnú zo svojho programu. A aj tak to spravili. Podfukári.

„Keunmeoli, pokiaľ by pohľad zabíjal, všetky kvety by z teba zvädli."

Prihovorila sa mu jediná pozoruhodná osoba v tejto nudnej izbiedke. Nejednalo sa ani o jeho starú mamu, ani o starého otca, no o jeho čudného strýka.

„Nie som keunmeoli," zamračil sa Jisung natiahnutý na operadle pohovky. „Nevolaj ma tak."

„Ako chceš," rukou mu vzápätí vošiel do tmavej štice, ktorú strapatil a strapatil.

„Samchon! Samchon už dosť," pokúšal sa brániť pred jeho atakmi, ale bol prislabý. „Poviem ockovi, že mi robíš zle!"

„Lebo ty si taký ockov maznáčik, že keunmeoli? Nefňukaj ako baba a obleč si kabát," poručil mu. Zvesil z vešiaka Jisungovu zateplenú bundu a hodil mu ju do lona.

„Ale prečo?"

„Nedal by si si horúcu čokoládu? Ja veru áno. Ukážem ti Pusan."

„Naozaj?"

„Pravdaže. Migaj, lebo odídem bez teba."

Jisung kráčal tesne po boku svojho strýka. Akonáhle ho uvidel, vytušil, že s ním budú samé problémy. S veľkou radosťou ho podpichoval, doberal si ho, vymýšľal mu nezmyselné prezývky... Šikanoval ho. Lenže on svoje slová určite nemyslel vážne. Naopak dobre vedel, že je Jimin príliš mäkký a to sa nevypláca. Chcel Jisungovi ukázať prísnejší prístup. Svojho synovca nezatratil, iba ho skúšal. Zámerne narážal na jeho výšku, rozmaznanú povahu a veľkú hlavu.

Nie je rozmaznaný, je to celkom v pohode decko, ale maličké potrápanie ešte nikdy nikomu neublížilo.

Jisung ho istým spôsobom fascinoval. Túžil ho spoznať bližšie, no rozhodne naňho nemienil byť jemný hneď od začiatku.