Paper Airplanes

boy or girl?

✧ [ᴊɪsᴜɴɢ~ssɪ] ✧

Jisung bojoval o prežitie tým najúčinnejším spôsobom - ukrýval sa na záchode už dobrých dvadsať minút.

Zatiaľ ho nik neotravoval, no bola iba otázka času, kým im to nepríde podozrivé.

Počas jeho strastiplnej cesty stihol ako-tak zmapovať okolie. Veľká obývačka, biela moderná kuchyňa, postačujúca pracovňa. Naľavo sa nachádzala spálňa, po pravej strane zas šatník a celkom na konci útulná hosťovská izba. Úzke presklené okno bolo iba ďalším z mnohých vchodov na záhradu, ktorá by v iné ročné obdobia prekvitala rôznorodými kvetmi.

Aj ten pes je taký čudný! Rovnako ako jeho majiteľ. Ách, bumonim! Zachráňte ma...

„Jisung~ah?" zaznel spoza dverí Taehyungov hlas, „Jisung~ah?"

To nie...

„A-áno?"

„Si v poriadku? Je ti dobre?"

„Je mi fajn."

„Tak prečo odtiaľ nevyjdeš?"

„Až tak fajn mi zasa nie je, strýko Tae."

„Och! Zjedol si niečo pokazené? Chceš liek na bolesť? Potrebuješ pomoc? Alebo-"

„Som okej," hovoril Jisung, aj keď ho Tae nemohol vidieť, „len ma tu nechaj osamote, prosím."

„Si si tým istý?"

„Úplne."

„Keď inak nedáš... Ale pokiaľ nevylezieš do desiatich minút, vezmeš si tabletku."

A našťastie ho Taehyung naozaj uposlúchol.

Bohužiaľ nemal so sebou ani zdrap papiera, ani krátku tupú ceruzku a nakoniec ani mobil, ktorý by mu mohol skrátiť toto nekonečne dlhé peklo. Vskutku si želal byť na hocijakom inom mieste, vari aj na Mount Evereste.

Mama mi síce vravela, že by som ľudí nemal súdiť podľa prvého dojmu, ale u strýka Taehyunga urobím výnimku.

Rodičia si užívajú prepychovú večeru a ja tu takto trpím!

Egoisti. Obaja!

„Jisung~ah, to som ja," ozval sa znova Taehyung.

„Strýko, veď neubehlo ani päť minút!"

„Ubehli presne štyri. Idem dovnútra, dobre?"

„Nie!" okamžite vystrelil ako raketa a zaprel sa celou silou do dverí.

„Jisung," Taehyungov tón zvážnel.

„Povedal som predsa, že som v poriadku."

„Tak prečo nejdeš von?" potlačil opäť na dvere, no oveľa jemnejšie, aby mu neublížil. Ešte to by chýbalo. Sara s Jiminom by ho stiahli z kože.

„Daj mi pokoj, strýko..."

„Ale to nemôžem. Si tu na návšteve a mám na teba dávať pozor."

„Nemusíš sa o mňa zaujímať, ja to zvládnem," precedil pomedzi zuby. Pätami odtláčal chlpatú rohožku.

„Prosím, Jisung," zamrmlal smutne. „Aj Ember sa o teba bojí. Povedz mi, čo ťa trápi. Chýbajú ti rodičia? Neboj, oni sa o niekoľko hodín vrátia."

„Chýba mi, že tu nie je nikto normálny!" zasmrkal do svojich kolien.

„Č-čože?"

„Ja tu nechcem byť, strýko Tae. Tak mi to zbytočne nekomplikuj, dobre? Nechaj ma tu sedieť, dokým sa bumonim nevrátia. Nič viac nežiadam."