Paper Airplanes

be quiet

✧ [ʏᴏᴏɴɢɪ~ssɪ ᴘᴏᴠ] ✧

Bol to jeden z posledných dní, ktoré mal Yoongi stráviť v nemocničnej izbe. Za ten čas mu akosi prischla k srdcu aj napriek neznesiteľnému saponátovému zápachu, stiesnenosti a úzkej posteli. Najviac sa mu však bude cnieť za záhradou pod kupolou. 

Vnímal farebnosť kvetov najmä pomocou predstavivosti; počúval uspávanku vodopádu, na koži cítil vlhkosť rosy.

Yoongi bol nesmierne pyšný, že našiel správnu odpoveď na Geninu záludnú otázku. Až zrážka s autom mu prečistila myseľ od toxickej depresie, ktorá sa v ňom šírila ako mor.

Pomaly uhládzal prikrývku na posteli. Nemohol si dovoliť vyspávať do obeda.

Zamýšľal sa, aké to bude znova pocítiť kučeravú srsť svojho štvornohého zlatíčka. Min Holly. Síce sa nemohol mať zle v Hoseokovej opatere, domov je domov. A domov bez Hollyho zas neexistoval.

„Už je na ceste," oznámila Gen, ktorá sa sem potichu vrútila bez toho, aby ho vopred upozornila. Mykol sa.

„A nemôže sa radšej vrátiť? Nech si ide za Taehyungom. Ešte sa mi bude ten malý sopliak vysmievať..."

Jisungova návšteva ho desila. To decko neprestajne trvalo na tom, že sem zájde a zoznámi sa s Yoongim. Avšak prečo by to robil? Jisung nemal nijaký pádny dôvod. Tak prečo? Videl za tým jedno veľké spiknutie.

„Prestaň s tým," pokarhala ho Gen. 

„Uznaj, no nie je to čudné? Prečo by za mnou sám od seba chodil Jiminov syn, hm? Mohol by byť s kamošmi vonku..." 

„Je to dobrý chlapec, naozaj. Je milý, pozorný, na svoj vek celkom vyspelý a podľa Sarinych slov aj dosť prefíkaný. Nemá veľa priateľov, Yoongi. Je to zvláštne? Nespomínam si, že ty by si viedol lepšie."

„Priateľov som mal vždy," odvrkol.

„Daj na moje slová," prizvukovala mu a s preloženými rukami si prisadla na jeho úzku posteľ.

„Gen~ssi, mrzí ma to," nútilo sa mu už po niekoľký raz vyriecť.

„Dohodli sme sa, že sa mi nebudeš stále ospravedlňovať."

„Sila zvyku," pomykal plecami a málinko sa usmial. Nepatrne, no predsa. „Červenáš sa?"

„Kvôli tebe? Nebuď naivný," zasyčala. Yoongi ju svojimi rečami mohol zaskočiť málokedy. „Máš hlavu ako basketbalku, Yoongi~ssi..."

Znenazdajky sa po nej načiahol, aj keď mohol ľahko minúť. Predtým by si ani nevšimol, aká bola jej pleť hladká. Upriamil na ňu svoj smutný pohľad, aj keď pred sebou uzrel iba nejasné kontúry.

Aj Gen zvážnela.

„Ani si nevieš predstaviť, ako rád by som videl tvoj úsmev."

Obaja boli na seba takí sústredení, že nepostrehli prítomnosť Jisunga, ktorý dianie pozoroval spomedzi dverí.

„Teta Gen, keď ste chceli súkromie, mala si mi zavolať. Prišiel by som neskôr," ozval sa. 

„Jisungie, kde je Sara? Vari si neprišiel sám?" preľakla sa.

„Je to pár zastávok od školy," poznamenal. „Bumonim majú dosť vlastných problémov ohľadom organizácie tohtoročných Vianoc."

„Neskončili ste v škole akosi priskoro?"

„Teta Gen, veď zajtra začínajú prázdniny!" pripomenul jej naradostene. „Preto nám skrátili vyučovanie." 

„Aj by som zabudla," priznala a pokynula mu, aby viac nepostával vo dverách, „poď sem, Sungie."