Paper Airplanes

pizza solves problems

✧ [sᴀʀᴀ~ssɪ ᴘᴏᴠ] ✧

Namchan-Dong sa aj napriek tomu, že Soul nikdy nezaspával, stal obzvlášť tichým miestom. Jisung nemal výrečnú náladu a nič iné okrem ospravedlnenia z jeho úst nevyšlo. Bolo však všetkým jasné, že sa udialo niečo zlé.

Saru zamestnávali neusporiadané myšlienky, nad ktorými sa pokúšala zvíťaziť. Ako by ju mohol mať niekto úprimne rád? Ju? Úbohú bytosť, ktorá sa šla pred pár rokmi zdrať z kože, aby sa stoj čo stoj nevymkla z harmonogramu? Prečo by ju mali mať radi? Nebola ničím zaujímavá, ničím atraktívna, ničím očarujúca ani výnimočná.

Jisungove dlane a tvár boli doškriabané.

Pokiaľ mu niekto ublížil, potom bude mať čo dočinenia so mnou...

„Objednáme si pizzu?" Jimin prelomil tichú domácnosť, „niežeby som si nevážil tvoj hobakjuk, Sanei, ale..."

„Pizza znie fajn."

Jimin si povzdychol, no väčšmi sa k jej neúčasti nevyjadroval. Všetci traja mali plné zuby dnešného dňa. Avšak to neznamenalo, že sa Jisung z tejto šlamastiky vyvlečie.

Akonáhle sa pokúsil nepozorovane ujsť do svojej izby, Jimin naňho zakričal: „Kamže, kamže? Poď sem, Jisung~ah."

„Ja som si," vyhováral sa hanblivo, „chcel som si odložiť tašku."

„Máš dve minúty."

Jisung sa potkol na schode, ale rýchlo sa pozviechal. Trielil na poschodie ako namydlený blesk. Bolo by mylné myslieť si, že sa naňho hneval. Jiminovi skôr nebol po chuti jeho dôvod úteku. Navyše mu na mizernej nálade pridával aj fakt, že už bolo veľa hodín a on sa ledva držal na nohách.

Oprel sa o zárubňu a pohľadom skúmal Saru v kuchyni. Netrpezlivo klopotala po dlažbe a okolo ukazováka si obmotávala prameň vlasov. Pri uchu držala mobil a komunikovala s nonstop prevádzkou pizzerie.

„Oci? Si rozčúlený, že?" Jisung mu tíško ako myška postával za chrbtom.

„To nie je pravda, Jisung~ah."

Sara sa ešte stále dohadovala s človekom na druhom konci linky.

Jimin si kľakol pred Jisunga a schmatol ho za útle zápästie. Mikina mu poodhalila väčšiu časť predlaktia s rozsiahlou odreninou.

„Kto ti to spravil?"

„Ja neviem... Spadol som."

„Neklam mi," napomenul ho prísne. „Neznášam to."

„Ale ja neklamem. Prisahám!"

Onedlho si uvedomil, že jeho stisk značne zosilnel a Jisungovi sa skrivila tvár od bolesti. Jimin mu, samozrejme, nechcel ublížiť.

„Prepáč, Jisung~ah. Prepáč mi," schytil mu drobnú tvár do dlaní, „nechcel som na teba tlačiť."

„Nechcem o tom hovoriť," vyzradil mu pošepky, „nie pred mamou."

„Prečo nie?"

„Ublížilo by jej to."

„Myslíš?" Jimin prižmúril oči, „vieš, ona je oveľa silnejšia ako ja."

„Tak to nie je," oponoval mu Jisung, „aj ty si silný."

„O čom sa rozprávate?" Sara našťastie ukončila zdĺhavý telefonát. Otočila sa a všimla si, ako Jimin kľačí, aby bol zarovno s Jisungom.

„Jisung o mne povedal, že som silný, Sanei."

„Áno? A ako ste sa k tejto téme dopracovali?"