Paper Airplanes

my dignity above all

✧ [sᴀʀᴀ~ssɪ ᴘᴏᴠ] ✧

„Stalo sa ti niečo zlé v práci?"

„Ja to myslím vážne, Jimin."

„Toto divadlo nemôžeš myslieť vážne."

„Ale áno, myslím."

V Jiminovom výraze sa zmenilo mnoho drobných vrások od chvíle, čo si vypočul jej verdikt. Bola síce pravda, že spolu prechádzali rôznymi krízami, ktoré vyzerali naoko tragicky, avšak o rozchode nikdy nepadla zmienka. Cítil sa ukrivdený či podvedený, no predovšetkým bol sklamaný. Nech poznal zvláštnosti Sary akokoľvek dobre, neustále ho dokázala prekvapovať novými myšlienkami. Myslel si, že si za tie roky vypestovali ako tak dobrú komunikáciu. Tá bola predsa pevným základom každého fungujúceho vzťahu.

„Dobre. Najrozumnejšie bude, ak si sadneme, dáme si čaj a pokojne to preberieme. Nech už ťa k tomu viedlo čokoľvek, musím vedieť dôvod."

„A čo keď nemáme čo preberať?"

„Tak to urob aspoň z úcty ku mne."

„Jimin, ja som to tak..."

„Poznám ťa už osem rokov. Neklam mi. Prosím."

Sara dlaňami mapovala svoju šálku a hypnotizovala svoj roztrasený odraz v tmavej tekutine. Nechcelo sa jej vysvetľoval dôvod, keďže sama nevedela, či by ho slovami dokázala správne opísať. Pokiaľ vôbec dôvod existoval... Základná chyba sa však nenachodila na jeho strane, no spočívala v nej samej. Dalo sa teda tvrdiť, že sa ho týmto rozhodnutím pokúšala ochrániť? Nie. To sú iba floskule, ktorými sa oháňajú pri rozchode všetci. Si príliš dobrý na to, aby si bol s niekým ako som ja. Máš na viac ako na mňa. Bezo mňa ti bude lepšie... Floskule.

„Myslíš si, že som ťa podviedol?" prvé črtajúce sa vety vyslovil Jimin, lebo ona stále tápala kdesi v nekonečnej tme svojho podvedomia.

Smutne sa naňho zahľadela. Na človeka, ktorý momentálne pôsobil chladnejšie ako ona. Palcami nervózne prebiehal po hladkom povrchu šálky, akoby tým mohol potlačiť svoje vzrastajúce napätie.

„To by mi ani nenapadlo."

„Tak prečo chceš pristúpiť k takémuto drastickému kroku? Prečo chceš zničiť všetko, čo sme za tých osem rokov vybudovali? Prepáč, ale ja tomu naozaj nerozumiem. Osem rokov je dosť dlhé obdobie na to, aby človek pochopil, či toho druhého má rád alebo nie. Tu sa nebavíme o mesiacoch a týždňoch, no o rokoch."

Zlostila sa. Zlostila sa najmä pre to, že to s ňou po tých ôsmich rokoch ešte nevzdal. Áno, nastali medzi nimi menšie či väčšie konflikty, ale nemohla si spomenúť ani na jediný okamih, kedy by si pobalil veci a pratal sa od nej čo najďalej.

„Čo ti chýba, Sara? Túžiš po dome, lepšej práci? Máš iné predstavy o živote, ktoré by som ti mohol splniť? Dobre vieš, že bez komunikácie sa nikam neposunieme..."

Možno to je ono. Možno sa nechcem pohnúť vpred. Možno nie s tebou.

„Ani teraz neviem poriadne oceniť, ako veľmi si tvoj záujem vážim."

„Môj záujem je predsa samozrejmosť."

„Čudoval by si sa, ale v mnohých prípadoch to tak nie."

„My sa však zhovárame o našom prípade. Chcem počuť fakt dobrý dôvod, kvôli ktorému si sa takto radikálne rozhodla konať. Nič nie je stratené, dokým sa medzi sebou vieme dohodnúť."