Paper Airplanes

i wanna be like you

✧ [sᴀʀᴀ~ssɪ ᴘᴏᴠ] ✧

Anoki bola zo Sarinej novinky nadšená. Energicky si vmiešavala lyžičku hnedého cukru do kávy. Veľmi dobre sa jej počúvalo, že jej na krku prischlo dieťa.

„Takže ti neprekáža, ak budem chodiť z práce skôr?"

„Zbláznila si sa? Už bolo na čase! Choď domov a uži si voľno s Jisungom. Nemáš jeho fotku?"

„Nie, vlastne žiadnu nemám."

„Nemáš ani jedinú fotku svojho syna?" podpichla ju.

„On nie je môj syn, Anoki. Ja som ho nechcela."

„Cez to všetko si zostala," oprela sa dozadu o svoje kožené kreslo a zasnívala sa, „lebo miluješ Jimina."

Sara zaťala zuby. Našťastie to jej šéfka nevidela. Nemala rada, keď sa Anoki správala detinsky. Veď bola z nich najstaršia.

„Čo ten trpký výraz? Nechci mi nahovoriť, že za tých osem rokov si ani raz nepriznala, že Jimina miluješ. To ti neuverím, Sara~ssi."

Ich vzťah bol odjakživa komplikovaný, posplietaný prapodivným preukazovaním si náklonnosti, teda aspoň z jej strany.

„Preto som chcela odísť. Dať mu šancu na lepší vzťah, no on ma nepočúva a sabotuje každú moju snahu. Zakaždým si nájde niečo, čím mi zabráni v úteku."

„Park je očividne viac prešpekulovaný, ako sa na prvý pohľad javí," poťukala ceruzkou o štós papierov: „Myslím, že by si mala utekať jedine k nemu. Ak po ôsmich rokoch stále cíti to, čo cítil na začiatku, potom je to z jeho strany úprimné. Mala by si s ním zostať a konečne mu prejaviť lásku. Pokiaľ ho teda máš rada. No obe vieme odpoveď."

„Možno by bolo najlepšie, ak by som ostala sama," objímajúc sa rukami podišla k veľkému oknu, z ktorého dovidela na maličkých ľudí na ulici. „Ako osamelý vlk..."

„Prestaň trepať hlúposti, vy dvaja k sebe patríte," Anoki ku svojej kamarátke pristúpila a položila jej ruku na rameno. „Sama vieš, že sa nemýlim, Sara~ssi. Pusti si ľudí do srdca a uvidíš, že ti naplno odovzdajú svoju lásku."

✧ [ᴊɪᴍɪɴ~ssɪ ᴘᴏᴠ] ✧

Jimin sa po zdĺhavej porade náhlil, aby vyzdvihol Jisunga zo školy. Všetko mu vychádzalo len tak-tak, no do cesty sa mu priplietol ďalší problém. Linka metra zabrzdila uprostred tunela s hlásením technickej chyby.

Vlasy mu dupkom stali. Každou pribúdajúcou minútou z neho viac a viac opadávala trpezlivosť. Svoje hodinky hypnotizoval a modlil sa, nech sa už, dopekla, pohnú. Ubehla hodina. O takomto čase mal byť nastúpený pred Jisungovou školou a čakať naňho. Obával sa, že sa mu niečo stane, no nemohol mu ani len zavolať. Jednak kvôli zlému signálu a jednak preto, že mu ešte nestihol zadovážiť mobil.

Akonáhle sa vlak pohol, Jiminovi trochu odľahlo. Zo stanice bežal najrýchlejšie ako vedel, presvišťal cez niekoľko postranných uličiek až ku škole. Potom nedočkavo otvoril dvere a cez vrátnicu sa prešmykol dovnútra. Tam si ho už všimla mladá vychovávateľka.

„Potrebujete pomôcť?" poupravila si ťažké fascikle a milo sa usmiala.

„Prišiel som si po Jisunga," vyhŕkol.

„Po Jisunga? Och, áno. Spomínam si. Meškáte."

„Vážne ma to mrzí, no niečo sa dnes dialo s metrom..."

„Chceli sme vám volať, či si poňho prídete, no boli ste nedostupný. To chúďa si už oči vyplakalo..."

„Čo?"