Paper Airplanes

christmas eve

✧ [sᴀʀᴀ~ssɪ ᴘᴏᴠ] ✧

Sara počas cesty domov nerozprávala. Bola zdeptaná zo stretnutia, ktoré dopadlo presne podľa jej očakávaní. Williama spacifikovala ochranka a skončil na koberčeku policajného zboru.

V aute boli všetci traja akosi mĺkvi, vo vzduchu panovala nepríjemná atmosféra. Annika mala od náreku opuchnuté oči. Pomaly už nespoznávala svojho manžela.

„Sanei," Jimin sa odhodlal prehovoriť ako prvý, spoločne sedeli na zadných sedadlách, zatiaľ čo jej mama robila spoločnosť šoférovi.

„Sanei," zopakoval, nakoľko od neho neprestajne odvracala tvár. Ak by bolo možné, dočista by splynula s interiérom.

„Sanei, mrzí ma to. Naozaj."

Pevne dúfala, že tieto Vianoce budú stáť za to. Že budú lepšie, pretože jej do života vstúpila ďalšia úžasná osôbka. Jisung. Čo mu len povie? Pravdu? A bude na ňu pripravený?

Jimin veľmi túžil, aby sa naňho aspoň úkosom pozrela, no nechcel ju do ničoho tlačiť.

„Mrzí ma to," zašepkal. „Bol to môj nápad. Nemôžeš za to, ako to dopadlo."

Áno, nápad bol Jiminov, ale stretnutie zrealizovali spoločne. Toto by mu nevyčítala. Nikdy mu predsa nešlo o viac, ako jej podať pomocnú ruku. Za to, že sa William správal svojsky, nemohol.

V Sare sa znova bili protichodné pocity. Na jednej strane sa hnevala sama na seba kvôli svojej obrovskej naivite, na druhej však nič neľutovala. Dôležité je, že sa pokúsila.

„Ďakujem," nechala povoliť svoje pevne stisnuté pery, „neviem si predstaviť, že by si tu so mnou nebol. Aj keď si to niekedy želám, lebo nechcem, aby ti niekto ublížil..."

„Mne predsa nikto neublížil. Som v pohode," zastával si svoj názor s maličkým úsmevom.

Sara sa naňho konenče obrátila, aby sa presvedčila na vlastné oči.

„Prečo si to urobil?" kútiky jej ovisli v opaku úškrnu a bolestivo zvraštila obočie, „Jimin, ja otca poznám najlepšie. Mal si to nechať na mňa."

„Asi som nad tým ani veľmi nepremýšľal," priznal sa a prstom kreslil do koženého sedadla námatkové ornamenty, „skrátka mi šlo o to, aby si bola v bezpečí."

Na moment odbočila pohľadom ku vodičovi, ktorý bol aj naďalej zaneprázdnený úsmevnou historkou, ktorú mu hovorila Annika.

Sara nahmatala svoj pás a potichu sa z neho uvoľnila.

Nenápadne prekĺzla do Jiminovej náruče. Sama sa už pomaly nespoznávala. Bola to vlastne skutočná Sara alebo iba jej nepodarená napodobenina, ktorá sa musela neustále na niekoho lepiť?

„Čo bude s tvojím otcom?" spytoval sa Jimin.

„Pravdepodobne ho čoskoro prepustia s tým, že sa buď vráti najbližším letom alebo počká na mamu. Podľa mňa si zvolí prvú možnosť."

Ak už Sare nebolo smutno kvôli Jisungovi, tak kvôli jej matke určite. Toto stretnutie si predstavovala diametrálne odlišne. Nedokázala si predstaviť, že by sa aj Jimin takto prudko zmenil. Nevedela si predstaviť, že by si musela vybrať medzi ním a Jisungom, pretože obaja patrili do jej srdca rovnakým podielom.

„Obávam sa, že budem musieť tvojej mame kúpiť novú kyticu. Tá prvá je na šrot," zašomral si na odľahčenie.

„Nemusíš jej kupovať žiadne kvety," odvetila Sara, „ide jej len o to, aby mohla vidieť Jisunga. Sama netuší, koľko sa zdrží..."