Paper Airplanes

his old enemy

✧ [ɢᴇɴ~ssɪ ᴘᴏᴠ] ✧

Deň, kedy Gen konečne uvidela tú prekliatu budovu nemocnice poslednýkrát, bol pre ňu vykúpením. Považovala to za akúsi symboliku, že všetko zlé, čo sa dosiaľ udialo, zostane za tými bielymi stenami už naveky pochované. Verila, že s Yoongim môžu začať odznova. Teda nie úplne odznova, ale aspoň s osvieženými myšlienkami.

Spolu, ruka v ruke, kráčali bočnou uličkou, kde sa neponevieralo až toľko ľudí. Tí by boli pre Yoongiho iba zbytočným rozptýlením a kvôli nim by mohol stratiť ako-takú orientáciu.

Keď k nemu vzhliadla, zakaždým jej úzkosť stiahla žalúdok a v očiach ju zaštípali slzy.

Žiť s pocitom, že Yoongi už pravdepodobne nikdy neuvidí jej tvár a ani okolitý svet, ju desilo.

Usmieval sa. Možno v tú osudovú noc musel zaplatiť za svoje prehrešky privysokú daň. Nakoniec sa s ňou však zmieril a prijal ju ako svoju nemennú súčasť. A to bolo niečo nesmierne obdivuhodné.

Často o sebe vravíš, že nie si silný človek. No ja si nie som istá, či by som sa sama dokázala prehrýzť cez takú bolesť ako ty. Nevidieť? Ako sa len musíš cítiť? Vieš tak dobre skrývať svoje pocity... Alebo si nad tým skutočne nelámeš hlavu? Prečo by si aj? Nad niečím, čo nemožno zmeniť...

Doktori Yoongiho prepustili hneď ako sa zlepšil jeho stav. A nielen ten fyzický, ale aj psychický. Čím dlhšie pobudol medzi múrmi svojej skromnej izby, tým sa javil byť silnejší. Takmer, ako keby sa vrátil ten starý dobrý Min Yoongi.

„Povedz mi," vyzval ju opatrne. „Čo je také fascinujúce na mojej tvári, keď z nej nemôžeš spustiť oči?"

„A nepovedz nejaké tie otrepané gýče typu, že sa miluješ dívať na moju tvár, pretože je krajšia než západ slnka za letného večera..."

„Yoongi, prosím ťa. Ty si ten najškaredší muž, ktorý mi ukradol srdce. Takže si nemažme med okolo úst," odvetila so smiechom.

„Myslím, že som došla k záveru..."

„Naozaj?"

„Podľa mňa si z nás dvoch ty ten silnejší."

Yoongi len záporne kýval hlavou, avšak kútiky úst sa mu vytáčali nahor.

Pravdaže, Min Yoongi. Ty so mnou nemôžeš ani raz súhlasiť, čo?

„Ty si zostala aj vtedy, keď som ti ublížil. A nie raz, ale opätovne. Možno to bolo správne riešenie, no ja som si uvedomil, že nie som schopný žiť bez tvojej prítomnosti. A i keď by som bol schopný obetovať svoj život pre tvoje vlastné šťastie, skrátka to tak osud nechcel. Ak by to bolo v tvojich rukách, tiež by si ma nenechala urobiť to. Radšej by si sa trápila so mnou, než slobodne odletela za niekým, kto za to fakt stojí. Preto si myslím, že si silná. Rozhodne preto, lebo som ti nič nezľahčoval a v tej nemocnici si mi neustále bola k dispozícii. A to je to skutočné hrdinstvo, Gen~ssi."

Svoj monológ zakončil o dosť mäkkším tónom. Odznievala v ňom ako pokora, tak aj neopísateľná vďaka. Iba kvôli Gen dokázal nájsť správnu cestu a iba kvôli nej tu teraz s ňou kráčal po uliciach zimného Soulu.

„Prosím ťa, neobracaj všetko na hrdinstvo," poznamenala chladne, pretože si pevne stála za svojím. Ani jeden z nich by tu predsa nestál v takejto podobe a s takýmto zmýšľaním, ak by sa navzájom neovplyvnili.

„Vieš čo je zaujímavé?" Opýtala sa, pretože ju táto myšlienka zvnútra zožierala už nejaký čas.

„Čo také?"