Paper Airplanes

winner(s)

✧ [ɢᴇɴ~ssɪ ᴘᴏᴠ] ✧

„Ako dlho tu už sedíš?" Suk Hwan podišiel k jednej z mnohých stoličiek v čakárni. Gen skláňala hlavu, prsty sa jej naďalej triasli. Dlaňami objímala plastový kelímok, v ktorom jej chladla káva.

„Odkedy sme sem prišli," suchopádne odvrkla.

„Mal som po teba niekoho poslať. Bol by som tu, ak by mi plány neskrížila tá prekliata služobná cesta," skĺzol na vedľajšiu stoličku.

„Nešla si ani domov? Tri dni prečkávaš na chodbe?"

„Nie vždy, občas som aj na izbe."

„Áno, a tam si ničíš chrbát spaním v nepohodlnom kresielku."

„Keby mám hoci aj spať na zemi, neopustím ho, Hwanie."

„A novinky? Ako sa k tomu vyjadrili doktori?"

„Môže to trvať týždne," utrápene vyriekla, „ba mesiace. To presne nevedia. Vraj to bude chcieť veľa času, kým sa plne zotaví. Je to beh na dlhú trať. Dokonca mi povedali," tuhšie zovrela kelímok a potlačila do úzadia slzy, „že sa už prebrať nemusí. Že môže takto spať naveky. Je to však plnohodnotný život, Hwanie? Neospravedlňujem jeho činy, no nevyviedol nič také, aby si zaslúžil podobný osud."

„Ja viem," ochotne jej ponúkol svoje plece, aby doň skryla tvár a jemne ju pohladil po sivých vlasoch, „ja viem, Gen~ssi."

Dni naozaj plynuli pomaly, najmä v priestoroch nemocnice. Keď sem prvýkrát prišli so Suk Hwanom, takmer prerazila dvere od operačného sálu. A potom, ako videla Yoongiho bezvládne ležať na lôžku obmotaného v gázach, obraz sa jej mihom rozostril.

Akoby spal, ale inakším spánkom než obyčajne. Bol napojený na toľké prístroje, že ich Gen nedokázala zrátať. Srdce mu síce bilo, avšak rovnako podstná časť - jeho duša, akoby už bola preč.

Mala veriť svojmu neomylnému šiestemu zmyslu. Ak by prišla skôr, hádam by ho zvládla zachrániť.

No Suk Hwan sa nemýlil; kým by prehľadala Soul, zabralo by jej to aj niekoľko týždňov.

Ak by som neodišla v ten predposledný deň a ak by som ho neuposlúchla, nič z toho sa nemuselo stať...

„A čo ten pes? Našla si preň miesto?"

„Hoseok s Anoki mi sľúbili, že na Hollyho dozrú."

„Prepáč, ale vieš, že by u mňa nemohol byť. Mám alergiu na chlpy," ospravedlňoval sa, „v tú noc som minul snáď všetky vreckovky, ktoré si nestihla minúť ty."

„Neobviňuj sa. Nemôžeš za to," utrela si stekajúce slzy.

„A ty zas nemôžeš za toto. Nič z tohto si nezapríčinila ty, Gen. Som si istý, že keď sa Yoongi prebudí, sám ti povie, čo sa stalo. Vravela si mi, že je často nepozorný. Ako kráčal cez cestu, možno sa zabudol obzrieť..."

„Suk Hwan, prosím. Neutešuj ma," pritiahla si kolená pod bradu, „momentálne neexistuje nikto na svete, kto by mi dokázal vyvrátiť moju teóriu. Prepáč. Nemusíš tu strácať čas; choď domov a odpočiň si. Po tej služobke musíš byť unavený."

„Stále mám dosť síl, aby som zostal s tebou. Nechcem, aby si tu bola sama."

„Misun sa tu dnes zastaví."

„A hovoríš mi pravdu, alebo sa ma len snažíš zbaviť?"

„Prečo by som sa chcela striasť môjho najlepšieho kamoša, hm? Iba si myslím, že si po tých náročných dňoch zaslúžiš trochu relaxu. Nič viac."