Paper Airplanes

kisses and okonomiyaki

✧ [sᴀʀᴀ~ssɪ ᴘᴏᴠ] ✧

Kým stihla poupratovať spúšť v obývačke, Jimin už spal. Ani si poriadne nespomínal ako spadol do postele, viečka sa mu nekompromisne zapečatili a on okamžite stratil kontrolu nad svojím vedomím.

Ďalšieho rána sa cítil omnoho lepšie. Chrbtom mu konečne nešľahala bolesť spôsobená pohovkou.

Najskôr sa preľakol. Takmer vyskočil z kože, pretože mu celkom vypadlo povolenie od Sary. Až o niekoľko sekúnd mu mozog doručil dôležitú správu, že je všetko tak, ako má byť. A bola to, bezpochýb, tá najkrajšia správa zo všetkých.

Jisunga sme našli a je doma, Sara sa už nehnevá, môžem spať vo svojej milovanej posteli a ešte je aj víkend.

Takto zrána sa ospalo usmieval. Dobrá nálada ho neopustila ani vtedy, keď si za oknom všimol husté snehové vločky. Počasie sa asi zbláznilo.

Navzdory sivastej oblohe a mliečnej hmle by menšou prechádzkou po Soule nepohrdol. Možno, ak sa na jeho stranu prikloní šťastie, prehovorí Saru a spolu s Jisungom si výjdu do ulíc.

Sara sa chúlila azda na samom okraji postele. Zdatne balansovala medzi matracom a prázdnotou. Jej tvár musela ešte aj v spánku vyzerať prísne.

Väčšinou sa nestávalo, že by sa obaja zobudili vedľa toho druhého. Sara si na to dávala priveľký pozor. Buď sa kamsi vyparila, zväčša brázdila pekárne v blízkych štvrtiach, alebo uplatňovala džoging pri rieke. A pokiaľ vyšiel rad na Jimina, ten sa túlal po parkoch vychutnávajúc si blahodárny životabudič zo svojej obľúbenej kaviarne.

„Nepozeraj na mňa," ledva zo seba vysúkala a cez tvár si prehodila paplón.

Medzi zemou a nebom existovali mnohé tajomstvá. A jedným z nich bola nepochybne schopnosť Sary poslepiačky identifikovať, keď z nej niekto nespúšťal oči.

„Hádam sa nemôžem dívať na svoju lásku?"

„Ja som dobre vedela, že sa mám premôcť a odísť prvá. No dúfala som, že to budeš práve ty..."

„Nie je to smutné, Sanei?"

„Čo má byť smutné?"

„Že jeden z nás by mal odísť skôr, než ten druhý vstane. Prečo? A prečo je zlé, ak sa na teba pozerám? Občas mi príde, ako by sme mali obaja dokopy desať rokov. Správame sa ako hlúpe hanblivé deti a nevieme to nijako zmeniť..."

Sara sa vyhrabala spod periny a položila si na ňu bradu. Pokúsila sa na Jimina naozaj sústrediť, aj keď jej klipkali oči.

„Prepáč," ospravedlnila sa, lebo ani len netušila, ako svojím správaním prispievala k Jiminovmu smútku. Možno aj preto sa nazdávala, že by bolo lepšie, ak by sa ich cesty rozišli.

„Nie, to ty prepáč. Zas s tým začínam," zvalil sa naspäť do postele. Nemal najmenšie poňatie, prečo sa pustil do zakázanej témy. Jeho predošlé pokusy k ničomu neviedli, iba všetko zhoršili. Každý raz prehral, a potom nocoval na gauči.

Primäl sa zatvoriť oči. Túžil si naplno vychutnať ako-také ranné okamihy, ktoré mu bežne prekĺzli pomedzi prsty. Tichý spev mesta bol uspávankou pre jeho uši a pomaly už znova upadal do mrákot, keď tu sa v tom, po oboch jeho vankúša, zapreli dve ruky.

„Máš pravdu. Je to smutné," uznala porazenecky. Sarine vlasy ho šteklili na nose.

„Chcem, aby bolo všetko lepšie. Myslím, že si to zaslúžiš..."

„Nie. Zaslúžime si to obaja."

„Tak smieme... Smieme to skúsiť?"

Ani si nespomínal, že by jej niečo podobné vzišlo na um. Celé roky sa mu menili na jednoliate obrazce. A hoci sa poznali už osem rokov, život utekal prirýchlo. Osem rokov. Možno, ak by boli k sebe úprimnejší, súčasnosť by bola vcelku iná.