Paper Airplanes

face your fear

✧ [sᴀʀᴀ~ssɪ ᴘᴏᴠ] ✧

Bol Štedrý deň a Sara mala nutkanie vypariť sa preč. Napriek tomu, že si sviatky užívala, spájalo sa s nimi aj kopec strašidelných udalostí. Konkrétne jedna, ktorá symbolizovala návrat jej rodičov. Trvalo zhruba tri týždne kým všetko zorganizovala, kým im zakúpila letenky a vymyslela ako-tak slušný plán.

Nevideli sme sa celých desať rokov. Oni mi to neodpustia. Prídu sa mi vysmiať, napľujú mi do tváre a odletia naspäť.

Jisung sa tešil najviac, no Sara nedovolila, aby sa stretli až v mezonete. A zatiaľ čo bol najmladší člen rodiny uväznený medzi štyrmi stenami spolu s Namjoonom, Sara s Jiminom napäto vyčkávali na letisku.

„Sanei," jeho hlas ju znova voviedol do reality.

„Sanei," zopakoval a mierne ňou zatriasol: „Musíš sa upokojiť. Poď, tam vzadu je voľne miesto. Mala by si si sadnúť."

Sara stroho prikývla. Mala jediné šťastie, že tu s ňou bol Jimin. Pomaly k nemu zablúdila pohľadom.

Od začiatku dňa bol sebavedomý, neodrážala sa na ňom ani štipka nervozity a svojou priateľskou aurou by si hádam podmanil každého.

Dodával jej nesmiernu podporu, lenže aj on mal medze. A koniec koncov sa tiež začínal báť.

Na tento výnimočný deň sa vystrojil ležérne. Sara od neho očakávala, že sa bude chcieť predviesť v najlepšom možnom svetle, no zmýlila sa. Smotanový sveter, rovno strihané nohavice, dlhý čierny kabátec a jeho obľúbené kožené topánky.

„Ďakujem, že si šiel so mnou," prehovorila. „Naozaj si to vážim. Bez teba by som sa tu už dávno zosypala."

Nutkalo sa mu usmiať. Sara mu konečne nedávala pocítiť, že bez nej by bol jeho život oveľa jednoduchší a svoju náklonnosť preukazovala zreteľnejšie.

„Všetko bude dobré," chytil ju okolo zvesených pliec a pritiahol si ju. „Uvidíš, Sanei. Ja verím, že dnešok dopadne na výbornú."

„Jiminie, ja nechcem zničiť Jisungovi jeho prvé Vianoce u nás."

„Veď mu ich nezničíš..."

„Ale čo ak moji rodičia áno? Budú podráždení, znechutení, no ja budem tým hlavným vinníkom. Možno som to mala naplánovať na január, bolo by to múdrejšie."

„Nie, takto je to fajn," zamumlal nesúhlasne s očami upriamenými na tabuľu letov. „Pozri, pokiaľ by ťa nechceli vidieť, odmietli by letenky. Určite by neleteli cez pol sveta iba preto, aby na teba nakričali. Nezdá sa ti to trošičšku absurdné, Sanei?"

„Bojím sa," priznala zahanbene. „Veľmi sa toho stretnutia bojím."

„To je prirodzené," pokojne odvrkol, pripravený dať jej hodinovú prednášku o tom, aké je odvážne deliť sa s ostatnými o svoje pocity. „Vieš, v živote je to tak-"

„Dnes nie," razantne ho prerušila a tuhšie sa mu prstami zakvačila o hebký sveter. „Teraz potrebujem len objatie. Nič viac."

Prisahal by, že takúto prítulnú ju ešte nezažil. V niektorých momentoch si síce pýtala viac pozornosti ako slov, no to sa nestávalo často.

„Ty ma nikdy neprestaneš udivovať, že?" povzdychol si a oplatil jej letmé objatie.

„Spomínala som, že som ťa pridlho zanedbávala. Teraz sa usilujem napraviť svoje chyby."

„Myslím si, že ich môžeš napraviť, keď sa vrátime domov. Napríklad v našej spál-"

„Pst!" nenechala ho ani dopovedať a odtisla sa od neho s kritickým fľochnutím, „zachádzaš priďaleko."