Paper Airplanes

little mistake

✧ [ᴇᴍʙᴇʀ~ssɪ ᴘᴏᴠ] ✧

Ember sa mnohokrát snívalo o otcovi. Cítila sa previnilo, keď od neho odišla, pretože jej poslaním bolo naňho dohliadať, starať sa oňho a robiť mu spoločnosť. Nikoho iného okrem nej už nemal. Vyčítala si, že bola mizernou dcérou, o nič lepšou od svojho milovaného bračeka, ktorého už s najväčšou pravdepodobnosťou nikdy neuvidí. No i tak bola s Taehyungom šťastná. Sprvu sa obávala opustiť Amsterdam, no onedlho novej krajine prepadla. Začala opäť študovať, po nociach maľovala na staré oblečenie van Goghove a Pissarrove obrazy a dalo sa povedať, že si užívala tento voľný spôsob života. S otcom sa kontaktovala každý druhý deň a dokázali sa rozprávať pokojne aj do rána.

Ember teraz krivila tvár do vystrašenej grimasy. Rukami sa zapierala o umývadlo v kúpeľni. Svet sa jej pred očami točil ako na horskej dráhe. Ničomu nerozumela a zároveň, rozumela úplne všetkému. Mráz jej dýchal na krk pri predstave, čo všetko sa mohlo udiať. Z tejto šlamastiky viedlo iba jediné východisko.

„Nie, nie, nie... To nemôže byť pravda. Nesmie to byť pravda. Prosím!" vzlykala bezmocne pomedzi to, ako sa jej slzy trieštili o hrany umývadla.

V mysli si prehrávala predošlú udalosť, ktorá by ju mohla utvrdiť v tom najhoršom. Pamätala si na to akoby to bolo včera. Nekontrolovateľne sa rozplakala.

Od zlosti hodila o stenu kúsok plastu, ktorý donedávna kŕčovito gniavila vo svojich dlhých prstoch. Každý môže pochybiť a toto určite pochybilo tiež! Muselo!

Podvedome sa chlácholila. Možno ešte mala nádej.

Ráno to bolo ako zvyčajne hlučné, nieslo sa v znamení dopravnej špičky. Uponáhľaní chodci do seba občas vrážali, staré paničky na okraji parku venčili svojich uštekaných ši-cu.

Ember sa z domu podarilo vykradnúť nepozorovane. Vďačila tomu najmä vyčerpávajúcej noci, ktorú Taehyung strávil na pľaci. Zdalo sa teda, že šťastie stálo po jej boku. Ak by zastihla Taehyunga v bdelosti, neodišla by bez toho, aby mu nevysypala pravý dôvod.

Mohla si chytiť taxík, no sama vedela, že jej pobyt na čerstvom vzduchu prospeje. Ak sa jej obavy naozaj vyplnia, radšej si predtým dopraje očisťujúcu prechádzku. Nesmie sa zrútiť ako domček z kariet, ako dáka precitlivená pubertiačka. Aká irónia, že vo svojich dvadsiatych troch rokoch možno prvýkrát pozabudla na niečo tak zrejmé a dôležité.

Zavinula sa do svojej prešívanej bundy. Tohtoročný november bol vskutku studený.

Ember vyvrátila hlavu k mrakodrapu, kde sídlilo vydavateľstvo N.Mogsoli. Zvykla sa tam zastaviť, keď mala väčšiu pauzu medzi hodinami. S Anoki síce sem-tam prehodili pár slov, zväčša však nenachádzali spoločnú reč. Najradšej sa bavila so Sarou, ale aj Gen bola k nej zakaždým milá. Vždy keď potrebovala, mohla sa na ňu obrátiť. Akurát dnes jej nezdvíhala mobil, čo bolo veľmi podivné.

Zastavila pred tou pekelnou budovou, ktorá mala odkryť skutočnú pravdu. Jej žalúdok zaúpel, hlava sa jej opäť zatočila. Ak by mohla, zvrtla by sa a utekala ďaleko preč.

No vedela, že by jej to svedomie nedovolilo. Jemne si zahryzla do spodnej pery a vykročila na recepciu.

Emberina jediná spása nakoniec potvrdila jej najhoršiu obavu. A potvrdila ju s tým typickým nacvičeným úsmevom.

Poležiačky sa zmohla iba na to, aby svoje vydesené zelené oči prišpendlila na sonografickú obrazovku.

„Gratulujem, slečna Hagenová. Budete matkou."