Paper Airplanes

ice rink

✧ [ɢᴇɴ~ssɪ ᴘᴏᴠ] ✧

Nestihla sa ani poriadne opýtať na to, aké má Yoongi úmysly, keď jej pred tvár strčil dva, na pohľad známe, lístky. Gen sa rozžiarili oči, akoby si pod stromčekom našla vysnívaný darček.

Yoongi zakúpil vstupenky do jej obľúbenej galérie. A nie do len tak hocijakej galérie, no do tej zameranej na architektúru a dizajn.

„Naozaj si ma prekvapil. Nečakala som, že ma sem vezmeš," udivene sa obzerala a v kožených rukavičkách drtila papierové lístky. Budova galérie bola už na skok.

„Posledné mesiace si spomínala, že by si šla. Tak som sa činil. Veď čo ak je to moja posledná príležitosť? Nesmiem ju premárniť," sám si nechcel túto skutočnosť pripustiť k telu. S neúspechom od prvého dňa síce nerátal, no postupom času, ako sa nad tým všetkým hlbšie zamýšľal zistil, že je to viac-menej nemožné. Áno, Gen mala veľkorysosti na rozdávanie, ale on to zbabral. Zničil medzi nimi dlhoročnú dôveru a sedem dní... Sedem dní bolo málo na nápravu. Preto sa z nich snažil vyžmýkať maximum, vyčariť jej na tvári úsmev hoci aj miliónkrát a splniť staré resty.

„Nemohol som si ju nechať ujsť..."

„Yoongi~ssi, nerob predčasné závery," jej tenké obočie sa sformovalo do prísnej grimasy a oči jej akosi pošedli, „týždeň ešte nie je u konca. Sľúbila som ti, že ak nájdeš odpoveď na moju otázku, potom neodídem."

„Je tu ale háčik, Gen~ssi..."

„Áno?"

„Ale nič, nechaj to tak."

„Yoongi~ssi," neoblomne sa zastavila a potiahla ho za rukáv čiernej páperovej bundy. „Počkaj."

Uposlúchol, no jeho výraz bol čoraz neprítomnejší. Gen sa začínala obávať, že plamienok, čo v ňom pre pár dňami zahorel nádejou, pomaly pohasínal.

Nie všetko sa musí skončiť tragicky, Yoongi~ssi. Aj ja som si to myslela, ale už viem, že to bola chyba.

„Čo ťa trápi?"

„To, čo som urobil..."

„Pokiaľ úprimne ľutuješ, potom na konci môžeš vyhrať. Nie je neskoro. Ešte sa smieš stať víťazom."

„Lúzer nemôže vyhrať, Gen~ssi."

„Čo sa stalo, Yoongi~ssi?"

Nesnaž sa mi nahovoriť, že nechceš vyhrať ani v živote... Nesnaž. Nie po tom, čo sme navštívili Jebudo.

„Dnes máš zlý deň."

„Hm..."

„Vieš čo zvyknem vravieť, keď máš náladu pod psa? No, spomínaš si?"

Spomínam si dobre, no ja nechcem aby si si ma znovu obľúbila. Už si tým nie som celkom istý.

A odrazu naozaj nechcel, pretože si uvedomoval, že by ju mohol sklamať aj v budúcnosti. A ublížiť Gen bolo preňho omnoho bolestivejšie ako ublížiť sebe. Pokiaľ by bôľ na jej duši, v jej ovisnutých kútikoch pier, dokázal preniesť na seba, urobil by to. Neznášal ju, neskutočne ju nenávidel, lebo ho stále milovala. A to... To nebolo vôbec správne.

„Nájdi niečo, čo ťa rozveselí. To sú tie slová," napovedala mu potichu.

„Si mrzutý a ja tomu rozumiem, ale je piaty deň a navyše, celkom pekné počasie. Možno až príliš pekné na to, aby sme ho strávili v galérii. Tak poď," zavelila a pohotovo ho chytila za studenú ruku. „Viem presne kam ťa vezmem. Je to len kúsok odtiaľto."