✧ [sᴀʀᴀ~ssɪ ᴘᴏᴠ] ✧
„Kde sú moje hodinky?" Jimin nie a nie ich nájsť. Prezrel už snáď každé zákutie ich mezonetu, nazrel pod pohovku a dokonca ich hľadal aj v Jisungovej izbe, no nikde ich skrátka nebolo.
„Čo zasa hľadáš?" Sara odbočila pohľadom od obrazovky svojho mobilu.
„Hodinky. Vieš, tie zlaté," odvetil nie práve najhlasnejšie, pretože sa kvôli tomu Sara často hnevala. Vďaka jeho bordelárskej povahe zmeškali už nejednu dôležitú udalosť.
„Akoby sa po tej Anokinej a Hoseokovej svadbe po nich zľahla zem."
„Keď som sa lúčila s Donatienom, videla som, že aj on mal veľmi podobné..."
„To snáď nie!" nenechal ju ani dopovedať a už-už v ňom začala kypieť zlosť, „a mne sa zdalo, že sa okolo mňa príliš obšmietal."
„Jimin, neblázni. Som si istá, že Donatien by nikomu z nás nič neukradol. Nie je to predsa žiaden grobian."
„Musel to byť on!"
„Skôr si ich niekam položil a teraz si nevieš spomenúť kam. Nebuď paranoidný, prečo by to robil?"
„Sám mi hovoril, že sa mu páčia. Pokukoval po nich celučičký večer. Rozhodne využil príležitosť a potiahol mi ich."
„Samozrejme."
Nad Jiminovými absurditami jej sem-tam odumierali mozgové bunky.
„Inak tá svadba," znova načal tú tému, „to teda bolo niečo."
Bohato stačila jedna decentná spomienka na ten veľkolepý deň a mivovoľne jej čelo obliali kropaje potu. Bola to divoká oslava plná jedla, hudby a alkoholu.
„V tom prípade som rada, že je to už definitívne za nami."
Hoseokova a Anokina svadba hýrila pestrými farbami a pravdaže aj hustými kyticami slnečníc. Ich žiarivé žlté hlávky vítali hostí už z diaľky. Tento kvet bol symbolom takmer všade, kam ľudské oko dohliadlo. Bol na na pozvánkach obtiahnutý zlatou farbou, Hoseok mal na svojom saku taktiež pripnutú slnečnicu.
Prišlo mnoho ľudí. Toľko, že bolo temer nemožné napchať ich do tanečnej sály a nájsť všetkým miesta pri stoloch. Bol to Hobiho nápad, ktorý bol pretavený zo sna, aby hostili stovky ľudí. Neopakovateľná príležitosť si predsa pýta neopakovateľné stolovanie.
Prepána, to boli ale hody! Na to si Sara spomínala až priveľmi dobre. Najmenej tri fľaše alkoholu pripadli jednému stolu. Nanešťastie si ich však privlastnil Jimin.
Jedlo bolo delikátne, miesilo sa s typickou japonskou kuchyňou a s jemným dotykom San Francisca, kam sa rozhodli po svadbe odísť na medové týždne.
„Nemali by ste mu to zakázať?" poťukala ju po pleci Redis. Aj ona bola družička rovnako ako Soa a Sara, lenže s Anoki ju nespájalo len tuhé priateľstvo. Bola to jej mladšia sestrička, ktorú sem rodičia pustili so vztýčeným ukazovákom.
„Hm?"
„Myslím, že to tvoj priateľ preháňa," oznámila jej s vydeseným pohľadom, „niežeby som mala právo starať sa do toho, ale-"
Sara sa obzrela na druhú stranu, aby odhalila príčinu Redisiných obáv. A teda nemýlila sa. Jimin do seba lial jednu fľašu za druhou.
Už-už si chcel znova odpiť, keď Sarine prsty nekompromisne oblapili jej hrdlo: „Jimin, to stačí."
„Nekaz zábavu, Sanei. Dnes je mimoriadna slávnosť. Nechaj ma dopriať si trochu viac."
„V žiadnom prípade," jej hlas ešte väčšmi sprísnel: „Nebudeš sa tu pred všetkými strápňovať, keď ťa chľast nadobro opantá."
ESTÁS LEYENDO
Paper Airplanes
Fanficp a p e r a i r p l a n e s ❝Pozerám sa na ten fotoalbum a vidím na ňom papierové lietadielká. Vieš, na čo sú dobré papierové lietadielká? U nás na škole sme ich zvykli hádzať von oknom a závideli sme im, že môžu byť, na rozdiel od nás, slobodné...
