Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

305. Ježiš utešuje Marziama podobenstvom o vtáčikoch

     17. október 1945
     Ježiš s chlapcom, ktorého drží za ruku, vychádzajú z domu. Nevchádzajú do stredu mesta, ba naopak, vychádzajú z neho tou istou cestou, ktorou išiel Ježiš, keď prvýkrát odišiel z domu verejne účinkovať. Keď prídu po prvé olivy, opustia hlavnú cestu a vydajú sa chodníkmi pomedzi stromy, vyhľadávajúc teplé slnko, ktoré sa objavilo po búrkových dňoch.
     Ježiš pobáda Marziama bežať a skákať, ale chlapec odpovie: „Radšej budem pri tebe. Už som veľký a som učeník."
     Ježiš sa usmeje na toto... dôležité vyznanie veku a dôstojnosti. Vskutku, ten čo kráča vedľa neho, je poriadne malý dospelý. Nikto by nepovedal, že má viac než desať rokov. Ale ani nikto nemôže poprieť, že je učeníkom, a už najmenej Ježiš, ktorý len povie: „Ale budeš sa nudiť, kým sa budem modliť. Vzal som ťa so sebou, aby si sa pohral."
     „Nemohol by som sa po tieto dni zabávať... Ale byť pri tebe je pre mňa veľkou útechou... Tak veľmi som túžil po tebe po tieto dni... lebo... lebo..." Chlapec zovrie chvejúce sa pery a viac nepovie.
     Ježiš mu položí ruku na hlavu so slovami: „Kto verí v moje slová, nemá byť smutný ako tí, ktorí neveria. Ja vždy hovorím pravdu. Aj keď ubezpečujem, že duše spravodlivých, ktoré sú v Abrahámovom lone, a duše spravodlivých, ktoré sú na zemi, nie sú od seba oddelené. Ja som vzkriesenie a život, Marziam. A život prinášam ešte prv, než dokončím svoje poslanie. Vždy si mi hovoril, že tvoji rodičia túžili po príchode Mesiáša a prosili Boha, aby sa dožili chvíle, že ho uvidia. Verili teda vo mňa. Usnuli v tejto viere. A preto sú skrze ňu už spasení, vzkriesení a živí. Lebo to je viera, ktorá dáva život a spôsobuje smäd po spravodlivosti. Uvažuj, koľkokrát museli odolať pokušeniam, aby boli hodní stretnúť sa so Spasiteľom..."
     „Ale zomreli bez toho, aby ťa uvideli, Pane... A ešte ako zomreli... Vieš, ja som videl, ako vyberali zo zeme všetkých mŕtvych z dediny... Moju mamu, môjho otca... mojich súrodencov... Čo mi po tom, keď hovorili, aby ma utešili: 'Tvoji príbuzní nie sú takí ako títo. Oni netrpeli'? Ó, že netrpeli! Azda na nich popadalo perie, a nie balvany? A tá zem a voda, ktoré ich udusili, boli azda vzduch? A ich rozum netrpel, keď mysleli na mňa a cítili, že umierajú...?" Chlapec sa bolestnou spomienkou veľmi rozrušil. Stojí pred Ježišom, živo gestikuluje a je takmer agresívny...
     Ale Ježiš chápe tú bolesť, chápe chlapcovu potrebu dostať to zo seba a nechá ho rozprávať. Ježiš nie je z tých, ktorí blúzniacemu od skutočnej bolesti povedia: „Mlč. Pohoršuješ ma."
     Chlapec pokračuje: „A potom? Čo sa stalo potom? Ty vieš, čo sa stalo! Keby si neprišiel ty, stal by som sa šelmou alebo by som zomrel v lese ako had. A už by som nešiel za mamkou, za otcom a súrodencami, lebo som nenávidel Dorasa a... a nemiloval by som už Boha tak ako prv, keď som mal mamku, ktorá ma mala rada a učila ma milovať blížneho. Takmer som nenávidel vtáky, ktoré si napĺňali hrvoľ, ktoré mali teplé perie, ktoré si stavali hniezda, keď ja som hladoval, mal som roztrhané šaty a už som nemal domov... Ja, ktorý milujem vtáky, som ich zaháňal od hnevu, ktorý ma ovládal, keď som sa porovnával s nimi, a potom som plakal, lebo som cítil, že som bol zlý a že si zaslúžim peklo..."
     „Ach! Teda si ľutoval, že si bol zlý?"
     „Áno, Pane. Ale ako som mohol byť dobrý? Starý otec bol dobrý. Hovorieval: 'Čoskoro všetko skončí. Som už starý...' Ale ja som nebol starý! Koľko rokov to ešte potrvá, kým budem môcť pracovať a jesť ako človek, a nie ako potulný pes? Bol by som sa stal zlodejom, keby si neprišiel."
     „Nebol by si sa ním stal, lebo tvoja mamka sa za teba modlila. Vidíš, že som prišiel a ujal som sa ťa. To je dôkaz, že Boh ťa miloval a že tvoja matka bdela nad tebou."
     Chlapec mlčí a premýšľa so sklonenou hlavou. Vyzerá, akoby hľadal osvetlenie zo zeme, tak uprene na ňu hľadí, keď kráčajú spolu s Ježišom po tráve ošľahnutej severným vetrom predchádzajúcich dní. Potom zodvihne hlavu a spýta sa: „Ale nebol by to krajší dôkaz, keby mi nebol nechal zomrieť mamku?"
     Ježiš sa usmeje nad ľudskou logikou mladej mysle. Ale vysvetľuje vážne a láskavo: „Pozri, Marziam. Vysvetlím ti veci na podobenstve. Povedal si mi, že máš rád vtáky, však? Teraz trochu počúvaj. Vtáky boli stvorené preto, aby lietali, alebo aby boli v klietke?"
     „Aby lietali."
     „Dobre. A ako živia mamky malých vtáčikov?"
     „Dávajú im do zobáčika."
     „Áno. Ale čo?"
     „Semienka, muchy, húsenice, omrvinky chleba zo zeme alebo kúsky ovocia, ktoré nájdu, keď lietajú."
     „Výborne. Teraz počúvaj. Keby si túto jar našiel na zemi hniezdo s mláďatami a s mamou nad nimi, čo by si urobil?"
     „Vzal by som ho."
     „Celé? Ako? Aj s matkou?"
     „Celé. Lebo je veľmi zlé zostať bez mamy."
     „No v Deuteronómiu sa hovorí,* že možno vziať z hniezda iba mláďatá a matku treba nechať uletieť, lebo je svätá, aby plodila."

*(Pozri Dt 22, 6-7.)

     „Ale ak je to dobrá mama, neodletí. Letí za svojimi maličkými. Moja by urobila tak. Ani tebe by ma nedala navždy, lebo som ešte dieťa. Ani by nemohla ísť so mnou, pretože súrodenci boli ešte menší než ja. Takže by mi nedovolila ísť."
     „V poriadku. Ale počuj: podľa teba mal by si radšej tú matku a mláďatká, keby si ich držal v otvorenej klietke, aby mohla odlietať a prilietať s vhodným pokrmom, alebo keby si držal uväznenú aj ju?"
     „Hm... mal by som ju radšej, keby slobodne lietala, kým mláďatá dorastú... A najviac by sa mi páčilo, keby som si vzal mláďatá, keď dorastú, a ju by som nechal na slobode, lebo vták je stvorený pre lietanie... Naozaj... aby som bol celkom dobrý... mal by som nechať odletieť aj mláďatá, ktoré dorástli, a vrátiť im slobodu... Tak by som ich mal najradšej a bolo by to aj najsprávnejšie... Ach, áno! Najsprávnejšie, lebo by som umožnil to, čo Boh chcel pre vtáky..."
     „Veľmi múdro, Marziam! Rozprával si ozaj ako múdry muž! Budeš veľkým učiteľom tvojho Pána a kto ťa bude počúvať, uverí ti, lebo budeš hovoriť ako múdry človek!"
     „Naozaj, Ježiš?" Tvárička, predtým ustarostená a smutná, potom zahĺbená do myšlienok, uzavretá v úsilí usúdiť, čo by bolo najlepšie, sa uspokojí a zažiari od radosti z pochvaly.
     „Naozaj. Teraz pozri! Ty usudzuješ takto, lebo si dobrý chlapec. Uváž, ako bude súdiť Boh, ktorý je Dokonalosť vo všetkom, pokiaľ ide o duše a ich pravé dobro. Duše sú ako vtáky, ktoré telo väzní vo svojej klietke. Zem je miesto, kam boli prinesené s klietkou. Ale túžia po slobode neba, po slnku, ktorým je Boh, po správnej výžive, ktorou je kontemplácia Boha. Žiadna ľudská láska, ani posvätná láska matky k deťom alebo detí k matke, nie je taká silná, aby zadusila túžbu duší opäť sa pripojiť k ich Pôvodcovi, k Bohu. Takisto ako Boh vo svojej dokonalej láske k nám nemá žiaden silnejší dôvod, ktorý by presiahol jeho túžbu opäť sa spojiť s dušou, ktorá po ňom túži. Čo sa teda stane? Niekedy ju miluje tak, že jej povie: 'Poď! Oslobodím ťa.' A to povie aj vtedy, keď sú okolo matky deti. On vidí všetko. On vie všetko. On všetko, čo robí, robí dobre. Keď oslobodzuje dušu – možno sa to tak nejaví ľuďom s obmedzenou inteligenciou, ale je to tak – keď oslobodzuje dušu, robí to vždy pre väčšie dobro jednak samej duše, ako i jej príbuzných. Ako som ti už povedal inokedy, Boh vtedy pripája k službe anjela strážcu aj službu duše, ktorú pozval k sebe a ktorá miluje svojich príbuzných láskou očistenou od ľudskej záťaže, lebo ich miluje v Bohu. Keď oslobodzuje dušu, zaväzuje sa, že ju nahradí starostlivosťou o pozostalých. Neurobil to azda i tebe? Neurobil z teba, malého syna Izraela, môjho učeníka, môjho budúceho kňaza?"
     „Áno, Pane."
     „Teraz trocha premýšľaj. Ja vyslobodím tvoju matku a ona nebude potrebovať tvoje orodovanie. Ale keby zomrela po vykúpení a potrebovala by tvoje orodovanie, ty by si mohol za ňu orodovať ako kňaz. Uvedom si, že všetko, čo by si bol mohol urobiť, by bolo zaplatiť za obetu kňazovi v chráme, aby on za ňu obetoval baránky, holuby alebo iné plody zeme. To by bolo v prípade, žeby si zostal malým roľníkom Jábesom pri matke. Avšak ty, Marziam, Kristov kňaz, by si mohol za ňu sláviť priamo pravú obetu dokonalej Obete, v mene ktorej sa všetko odpúšťa!"
     „A už to nebudem môcť urobiť?"
     „Nie za otca, matku a súrodencov. Ale budeš to môcť urobiť za svojich priateľov a učeníkov. Nie je to všetko krásne?"
     „Áno, Pane."
     „Teda vráťme sa spokojne domov."
     „Áno... Ale nenechal som ťa pomodliť sa...! Je mi to ľúto..."
     „Ale my sme sa modlili! Uvažovali sme o pravdách a rozjímali sme o Bohu a o jeho dobrote... To všetko je modlitba. A ty si ju vykonal ako ozajstný dospelý. Teraz poďme! Zaspievajme pekný žalm chvály od radosti, ktorú máme v sebe." A zanôti:* „Moje srdce prekypuje krásnymi slovami..."

*(Pozri Ž 45.)

     Marziam pripojí svoj strieborný hlas k Ježišovmu bronzovozlatému hlasu.