Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

307. Debata o správaní sa Nazaretčanov a poučenie o náklonnosti k hriechu

     19. október 1945
     Krosná sú nečinné, lebo Mária a Syntycha šijú šaty z látok, ktoré priniesol Horlivec. Už povystrihované diely šiat sú podľa farieb poukladané na hromade na stole. Občas vezmú z hŕby diel, potom ho na stole rozložia a stehujú, a tak sú muži odstrčení do kúta s nehybnými krosnami, blízko, ale o prácu žien sa nezaujímajú. Sú tam aj apoštoli Júda a Jakub Alfejovi a tí sa občas pozrú na prácu žien. Hoci sa na nič nepýtajú, myslím si, že sú zvedaví.
     Dvaja bratranci sa rozprávajú o bratoch, osobitne o Šimonovi, ktorý ich odprevadil až po Ježišove dvere a potom odišiel, „lebo má chorého chlapca", povie Jakub, aby zmiernil správu a ospravedlnil brata. Júda je prísnejší a povie: „Práve preto by mal prísť. Ale zdá sa, akoby i on ohlúpol. Napokon ako všetci Nazaretčania, ak vylúčime Alfeja a dvoch učeníkov, ktorí ktovie, kde teraz sú. Je zrejmé, že Nazaret nemá dobré nič iné a to, čo bolo dobré, už všetko vypľul, akoby to bola nepríjemná chuť pre naše mesto..."
     „Nerozprávaj tak," prosí Ježiš. „Neotravuj si dušu... Nie je to ich vina..."
     „Koho potom?"
     „Mnohých vecí... Nepátraj po nich. Ale Nazaret nie je celý nepriateľský. Deti..."
     „Lebo sú deti."
     „Ženy..."
     „Lebo sú ženy. Ale ani ženy, ani deti nebudú tí, ktorí upevnia tvoje kráľovstvo."
     „Prečo, Júda? Mýliš sa. Dnešné deti budú práve zajtrajšími učeníkmi, tými, ktorí budú šíriť kráľovstvo po celej zemi. A ženy... Prečo to nemôžu robiť?"
     „Určite nebudeš môcť urobiť apoštolov zo žien. Nanajvýš budú učeníčky, ako si povedal,* ktoré budú pomáhať učeníkom."

*(Pozri v 153., 157. a 262. kapitole.)

     „V budúcnosti zmeníš svoj názor na mnohé veci, brat môj. Ani sa len nepokúšam, aby si ho zmenil. Narazil by som na zmýšľanie, ktoré je výsledkom stáročí mylných pojmov a predsudkov o žene. Len ťa prosím, aby si pozoroval a všímal si rozdiely, ktoré vidíš medzi učeníčkami a učeníkmi, a aby si nestranne sledoval, ako reagujú na moje učenie. Uvidíš, že učeníčky sú lepšie než vy. A to počnúc tvojou matkou, ktorá bola prvou učeníčkou v poradí aj v hrdinstve a je ňou stále, lebo odvážne drží hlavu pred celým mestom, ktoré sa jej vysmieva za to, že mi je verná, a odoláva aj hlasu vlastnej krvi, ktorá ju neušetrí výčitiek za to, že mi je verná."
     „To uznávam, to je pravda. Ale aj v Nazarete, kde sú ženy učeníčky? Alfejove dcéry, matky Izmaela a Asera a ich sestry. A to je všetko. Veľmi málo. Radšej by som už ani neprišiel do Nazareta, aby som to všetko nevidel."
     „Chudera mamka! Spôsobil by si jej veľkú bolesť," povie Mária a zasiahne tak do rozhovoru.
     „To je pravda," povie Jakub. „Tak veľmi dúfa, že zmieri našich bratov s Ježišom a s nami. Myslím si, že si neželá nič iné okrem toho. Určite to však neurobíme, keď zostaneme ďaleko. Až doteraz som ti dal za pravdu, aby som zostal osamote. Ale od zajtra chcem vyjsť a postretať ľudí... Lebo ak máme evanjelizovať aj pohanov, prečo neevanjelizovať naše mesto? Neverím, že celé mesto je zlé, že sa nedá zmeniť."
     Júda Tadeáš neodpovie, ale je zrejme rozrušený.
     Šimon Horlivec, ktorý bol stále ticho, sa zamieša do rozhovoru: „Nechcem podnecovať podozrenia. Dovoľte mi však, aby som vám na povznesenie ducha položil jednu otázku. Tá znie: Ste si istí, že na rezervovanosti Nazareta nemajú podiel cudzie sily, ktoré pôsobia zvonka a ktorým sa tu darí dobre na základe faktu, ktorý, keby ľudia zmýšľali spravodlivo, by mal byť najlepším potvrdením, že Učiteľ je Boží Svätý? Poznanie dokonalého Ježišovho života, občana Nazareta, by malo uľahčiť Nazaretčanom prijať ho ako prisľúbeného Mesiáša. Ja a so mnou mnohí v mojom veku sme viac ako vy tu v Nazarete poznali niekoľkých údajných Mesiášov aspoň z počutia. A ubezpečujem vás, že ich súkromný život vyvracal aj to najpresvedčivejšie tvrdenie o ich mesianizme. Rím ich tvrdo prenasledoval ako vzbúrencov. Ale odhliadnuc od ich politických ideí, ktorých existenciu Rím nemohol dovoliť tam, kde vládne, títo falošní mesiáši by si zaslúžili potrestanie pre mnohé osobné dôvody. My sme ich podnecovali a podporovali ich idey, lebo nám pomáhali uspokojovať nášho ducha vzbury proti Rímu. A kým nám Učiteľ nevysvetlil pravdu, napodobňovali sme ich, pretože sme naivne verili, že v nich vidíme prisľúbeného 'kráľa'. A žiaľ, ešte neveríme tak, ako by sme mali, čiže úplne. Oni uspávali naše zarmútené duše nádejami o národnej nezávislosti a o znovuvybudovaní Izraelského kráľovstva. Ó, aká bieda! Aké nestále a skazené kráľovstvo by to bolo?! Nie, volať týchto falošných mesiášov kráľmi Izraela a zakladateľmi prisľúbeného kráľovstva v skutočnosti znamenalo hlboko ponižovať mesiášsku ideu. V Učiteľovi sa svätosť života spája s hĺbkou učenia. A Nazaret ju pozná lepšie než akékoľvek iné mesto. Nemyslím si ani, že Nazaretčanov treba obviňovať z toho, že neveria v jeho nadprirodzený pôvod, o ktorom oni, Nazaretčania, nevedia. Ale život! Ale jeho život...! Teraz toľká nenávisť, taký veľký odpor... Ba čo vravím! Taký nárast odporu nemôže mať azda pôvod v úskokoch nepriateľa? My poznáme Ježišových nepriateľov. Vieme, čo sú zač. Myslíte si, že iba tu zostali nečinní a neprítomní, keď nás všade buď predchádzali, alebo išli popri nás, alebo išli za nami, aby zničili Kristovo dielo? Neobviňujte Nazaret, akoby len on bol vinný. Ale plačte nad ním, lebo je zvedený Ježišovými nepriateľmi."
     „Povedal si to veľmi dobre, Šimon. Plačte nad ním...," povie Ježiš a zosmutnie.
     Ján z Endoru poznamená: „Aj to si povedal veľmi dobre, keď si skonštatoval, že priaznivý prvok sa mení na nepriaznivý, lebo ľudské zmýšľanie sa zriedkavo riadi spravodlivosťou. Tu je prvou prekážkou Ježišovo pokorné narodenie, pokorné detstvo, pokorné dospievanie a pokorná mladosť. Človek zabúda, že ozajstné hodnoty sa ukrývajú pod skromným zjavom, kým oplani sa vydávajú za významné osobnosti, aby sa presadili pred zástupmi."
     „Možno to je tak... Ale nič nezmení môj názor na spoluobčanov. Nech im povedali čokoľvek, mali usudzovať o Učiteľovi podľa jeho skutočných činov, a nie podľa slov neznámych ľudí."
     Dlhé ticho, prerušované iba cvakaním nožníc a šuchotom plátna, ktoré Panna strihá na pásy, aby z nich urobili lemy. Syntycha neprehovorila, hoci rozhovor veľmi pozorne sledovala. Vždy si zachováva postoj hlbokej úcty, rezervovanosti, ktorá len voči Márii a chlapcovi je menej prísna. Ale teraz chlapec posediačky zaspal na balíku priamo pri Syntychiných nohách, s hlavou opretou o jej kolená a s vystretou rukou. A preto sa nepohne a čaká, kým jej Mária podá pásy.
     „Aký nevinný sen...! Usmieva sa...," poznamená Mária a skloní sa nad spiacou tváričkou.
     „Kto vie, o čom sníva," povie s úsmevom Šimon.
     „Je to veľmi múdry chlapec. Učí sa veľmi rýchlo a požaduje jasné vysvetlenia. Dáva veľmi bystré otázky a chce na ne jasné odpovede. Na všetko. Priznám sa, že niekedy ma privádza do rozpakov. Sú to témy, ktoré presahujú jeho vek a zavše i moje schopnosti vysvetliť mu ich," povie Ján.
     „Veru! Ako vtedy... Spomínaš si, Ján? Mal si v ten deň dvoch žiakov, ktorí ťa veľmi potrápili! A veľmi nevedomých," povie Syntycha s jemným úsmevom a zahľadí sa na učeníka prenikavým pohľadom.
     Ján sa tiež usmeje a povie: „Áno. A vy ste mali veľmi neschopného učiteľa, ktorý si musel zavolať na pomoc ozajstnú Učiteľku..., lebo v ani jednej z mnohých kníh, ktoré čítal, nenašiel tento hlúpy pedagóg odpoveď, ktorú by dal chlapcovi. To značí, že som ešte nevzdelaný učiteľ."
     „Ľudská veda je ešte neznalosťou, Ján. Nie pedagóg, ale to, čo mu dali, aby sa ním stal, bolo nedostatočné. Úbohá ľudská veda! Ó, ako sa mi zdá zmrzačená! Pripomína mi jedno božstvo, ktoré sa uctievalo v Grécku. Iba pohanský materializmus mohol uveriť, že bohyňa Víťazstva bude navždy patriť Grékom, lebo nemala krídla! Nielenže zbavili bohyňu Víťazstva krídel, ale pozbavili nás aj našej slobody... Bolo by bývalo lepšie pre našu vieru, keby mala krídla. Mohli by sme si myslieť, že je schopná lietať a uniesť nebeské blesky, aby prebodli nepriateľov. Ale taká, aká bola, nedávala nádej, ale len bezútešnosť a smútok. Nemohla som sa na ňu pozerať a netrpieť pritom... Pripadala mi strápená, pokorená vo svojom zmrzačení. Bola symbolom bolesti, a nie radosti... A bola ním. Ale ako s bohyňou Víťazstva, tak robí človek aj s vedou. Odstriháva jej krídla, ktorými by mohla preniknúť k nadprirodzenému, a tým mu dať kľúč na objavenie mnohých tajomstiev poznania a stvorenia. Verili a veria, že ju udržia vo väzení, keď jej odstrihnú krídla... Urobili ju však iba neschopnou... Okrídlená veda by bola Múdrosťou. Taká, aká je, je iba čiastočným poznaním."
     „A moja matka vám v ten deň odpovedala?"
     „Dokonale jasne a cudnými slovami, vhodnými, aby ich počul chlapec a dvaja dospelí odlišného pohlavia, a pritom sa nemusel nikto červenať."
     „Čoho sa týkala?"
     „Dedičného hriechu, Učiteľ. Zapísala som si vysvetlenie tvojej matky, aby som si ho zapamätala," povie ešte Syntycha. Aj Ján z Endoru povie: „Aj ja. Myslím, že to bude vec, o ktorú sa budú ľudia veľmi zaujímať, ak sa raz pôjde k pohanom. Ja tam nemôžem ísť, pretože..."
     „Prečo, Ján?"
     „Lebo už sa toho veľa nedožijem."
     „Ale išiel by si tam rád?"
     „Viac než mnohí iní Izraeliti, pretože nemám predsudky. A tiež... Áno, aj pre toto. Dával som zlý príklad medzi pohanmi v Cintiu a v Anatólii. Chcel by som konať dobro tam, kde som robil zlo. Konať dobro: priniesť tam tvoje slovo, predstaviť ťa... Ale bola by to veľká česť... Nezaslúžim si ju."
     Ježiš sa naňho pozrie s úsmevom, ale nič na to nepovie. Opýta sa: „Už nemáte ďalšie otázky?"
     „Ja mám ešte jednu. Vynorila sa mi včera večer, keď si rozprával chlapcovi o leňošení. Snažila som sa dať si sama odpoveď. Ale nepodarilo sa mi to. Očakávala som sobotu, aby som ti tú otázku mohla položiť, keď sú ruky nečinné a naša duša sa v tvojich rukách dvíha k Bohu," povie Syntycha.
     „Daj mi tú otázku teraz, kým čakáme na hodinu odpočinku."
     „Nuž, Učiteľ, povedal si, že ak sa stane človek vlažným v duchovnej práci, zoslabne a má sklon k chorobám duše. Však?"
     „Áno, žena."
     „Toto sa mi teraz zdá v protiklade s tým, čo som od teba a tvojej matky počula o dedičnom hriechu, o jeho účinkoch v nás a o oslobodení z neho tvojím prostredníctvom. Naučili ste ma, že vykúpením bude zrušený dedičný hriech. Myslím, že sa nemýlim, keď poviem, že nebude zrušený u všetkých, ale iba u tých, ktorí v teba uveria."
     „To je pravda."
     „Vynechám teda ostatných a vezmem si jedného zo spasených. Budem naň pozerať po účinkoch vykúpenia. Jeho duša už nie je poškvrnená dedičným hriechom. Bude preto opäť vlastniť Milosť tak, ako ju mali prví rodičia. Toto teda nedá duši silu, že už neprepadne nijakej slabosti? Ty povieš: 'Človek sa dopúšťa aj osobných hriechov.' Súhlasím. Ale myslím, že i ony padnú tvojím vykúpením. Nepýtam sa ťa, ako. Ale predpokladám, že zanecháš nejaké prostriedky, nejaké symboly ako dôkaz, že tvoje vykúpenie sa naozaj uskutočnilo. Neviem, ako sa to udeje, hoci to, čo sa na teba vzťahuje vo Svätej knihe, spôsobuje triašku a želám si, aby to bolo symbolické utrpenie, obmedzené na morálnu bolesť, hoci morálna bolesť nie je len falošnou predstavou, ale trýzňou omnoho krutejšou než je bolesť fyzická. Všetky náboženstvá majú tieto prostriedky a symboly, ktoré sa niekedy nazývajú tajomstvami... Krst, ktorý sa v súčasnosti robí v Izraeli, je jedným z nich, však?"
     „Je. A aj v mojom náboženstve budú znaky tohto môjho vykúpenia, ktoré sa budú používať pre duše, aby sa očistili, posilnili, osvietili, upevnili, vyživovali a aby im bolo odpustené, ale s odlišným pomenovaním, než si im dala ty."
     „Nuž a? Ak budú dušiam odpustené aj osobné hriechy, budú stále v milosti... Ako potom budú slabé a so sklonom k chorobám duše?"
     „Uvediem ti podobenstvo. Predstavme si novorodenca, ktorý sa narodil z úplne zdravých rodičov a je tiež zdravý a silný. Nemá nijakú fyzickú dedičnú chybu. Má dokonalú kostru, orgány a zdravú krv. Má teda všetky predpoklady, aby zdravo rástol a silnel, aj preto, že jeho matka má dostatok výživného mlieka. Ale v prvých chvíľach jeho života ho zachváti ťažká choroba, nevedno, čím spôsobená. Vlastne smrteľná choroba. Len sťažka sa zachráni zo súcitu Boha, ktorý mu udrží život, ktorý už unikal z jeho tielka. Dobre. A myslíš si, že potom to dieťa bude silné, ako keby vôbec nemalo tú chorobu? Nie, bude natrvalo oslabené. Aj keď to nebude zjavné, bude to v ňom a dieťa bude mať väčšiu dispozíciu pre choroby a ľahšie ich dostane, ako keby nebolo nikdy choré. Niektorý z orgánov nebude už nikdy taký zdravý ako predtým. Jeho krv nebude taká silná a čistá ako predtým. Z týchto dôvodov ľahšie podľahne chorobám. A tie zakaždým, keď ho zachvátia, urobia ho menej odolnejším a náchylnejším znova ochorieť. To isté platí aj pre duchovnú oblasť. Dedičný hriech bude zmazaný tým, ktorí vo mňa veria. Ale duch si zachová sklon k hriechu, ktorý by nemal, keby nebolo dedičného hriechu. Preto treba bdieť a ustavične sa starať o svojho ducha, tak ako sa starostlivá matka stará o svoje dieťa, ktoré oslabila nejaká detská choroba. Preto nemožno zaháľať, ale stále treba byť činnými, aby sme sa vzmáhali v čnostiach. Ak človek upadne do ľahostajnosti alebo do vlažnosti, Satan ho ľahšie zvedie. A každý ťažký hriech, ktorý je podobný opätovnému ťažkému pádu, bude vytvárať stále väčšie predpoklady pre duchovné choroby a duchovnú smrť. Ale ak milosti – ktorá bola vrátená vykúpením – bude pomáhať činorodá a neúnavná vôľa, tak sa milosť zachová. A nielen to, ale aj narastie, lebo sa pridruží k čnostiam, ktoré človek dosiahol. Svätosť a milosť! Aké bezpečné krídla pre let k Bohu! Pochopila si?"
     „Áno, Pane môj. Ty, čiže Najsvätejšia Trojica, dávate základný prostriedok človeku. Človek svojou prácou a pozornosťou ho nesmie zničiť. Pochopila som. Každý ťažký hriech ničí milosť, čiže zdravie duše. Znaky, ktoré nám zanecháš, nám navrátia zdravie, to je pravda. Ale zatvrdnutý hriešnik, ktorý nebojuje proti tomu, aby nehrešil, bude zakaždým slabší, aj keď mu bude zakaždým odpustené. Preto musí človek bdieť, aby nezahynul. Vďaka, Pane... Marziam sa zobúdza. Je neskoro..."
     „Áno. Pomodlime sa všetci spolu a potom pôjdeme odpočívať."
     Ježiš vstáva a všetci s ním, aj chlapec, ktorý ešte napoly spí. A v malej miestnosti sa rozlieha hlasný a harmonický „Otče náš".