Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

354. Reč o nebeskom chlebe v synagóge v Kafarnaume a zbehnutie mnohých učeníkov

     „Pred videním zo 7. decembra treba vložiť videnie druhého rozmnoženia chleba, ktoré si mala 28. mája 1944, s príslušným diktátom."

     7. december 1945
     Pláž v Kafarnaume sa hemží ľuďmi, ktorí sa vyloďujú z ozajstnej flotily lodiek všetkých veľkostí. A prví, čo sa vylodia, idú medzi ľudí hľadať Učiteľa, niektorého apoštola alebo aspoň nejakého učeníka. A vypytujú sa...
     Napokon jeden muž odpovie: „Učiteľa? Apoštoli? Nie. Odišli hneď po sobote a ešte sa nevrátili. Ale vrátia sa, lebo sú tu učeníci. Teraz som hovoril s jedným z nich. Musí to byť dôležitý učeník. Hovorí ako Jairus! Išiel popri mori k tomu domu na poliach."
     Muž, ktorý kládol otázky, rozšíri správu a všetci sa náhlia na označené miesto. Ale asi po dvesto metroch stretnú na pláži celú skupinu učeníkov, ktorí prichádzajú do Kafarnauma a živo gestikulujú. Pozdravia ich a spýtajú sa: „Kde je Učiteľ?"
     Učeníci odpovedia: „V noci po zázraku odišiel so svojimi na loďkách na druhú stranu mora. Videli sme plachty vo svetle mesiaca plaviť sa smerom k Dalmanute."
     „Ach, tak! My sme ho hľadali v Magdale v Máriinom dome a nebol tam! No... rybári z Magdaly nám to mohli povedať!"
     „Nevedeli to. Azda sa išiel modliť na Arbelské hory. Už tam raz bol, vlani pred Paschou. Stretol som ho vtedy, z veľkej milosti Pána k svojmu biednemu služobníkovi," povie Štefan.
     „A už sa sem nevráti?"
     „Určite sa vráti. Musí sa s nami rozlúčiť a dať nám príkazy. Ale čo si želáte?"
     „Chceme ho ešte počuť. Nasledovať ho. Stať sa jeho učeníkmi."
     „Teraz ide do Jeruzalema. Nájdete ho tam. A tam, v Božom dome, vám Pán povie, či je pre vás užitočné nasledovať ho. Pretože je dobré, aby ste vedeli, že hoci on nikoho neodmietne, máme v sebe isté prvky, ktoré odmietajú Svetlo. Takže ten, kto ich má tak veľa, že nielen je nimi presýtený – čo by ešte nebolo také zlé, lebo on je Svetlo a keď sa pevne rozhodneme stať sa jeho vernými nasledovníkmi, jeho svetlo prenikne do nás a porazí temnoty –, ale ak pozostáva z nich a priľnul k nim ako k vlastnému telu, vtedy je dobré, aby sa taký človek zriekol úmyslu byť jeho učeníkom, kým nerozbije v sebe starého človeka a vytvorí zo seba úplne nového. Uvažujte teda, či máte v sebe silu prevziať na seba nového ducha, nový spôsob myslenia a chcenia. Modlite sa, aby ste spoznali pravdu o svojom povolaní. A potom príďte, ak sa rozhodnete. A nech Najvyšší, ktorý viedol Izrael pri 'prechode',* vedie i vás cez ten 'pesach', aby ste po stopách Baránka vyšli z púšte do večnej zeme, do Božieho kráľovstva," povie Štefan v mene všetkých svojich druhov.

*(Prechod sa spomína v 340. kapitole.)

     „Nie, nie! Ihneď! Ihneď! Nikto nerobí to, čo robí on. Chceme ho nasledovať," povie vzrušený zástup.
     Štefan sa usmeje mnohoznačným úsmevom. Roztvorí ruky a povie: „Chcete prísť, lebo vás hojne nasýtil dobrým chlebom? Myslíte si, že vám v budúcnosti dá len toto? On sľubuje svojim nasledovníkom to, čo je jeho venom: bolesť, prenasledovanie, mučeníctvo. Nie ruže, ale tŕne, nie pohladenia, ale facky, nie chlieb, ale kamene sú prichystané pre 'Kristov'. A takto hovorím bez toho, žeby som sa rúhal, lebo jeho opravdiví nasledovníci budú pomazaní svätým olejom urobeným z jeho Milosti a utrpenia; a my budeme 'pomazaní', aby sme boli obeťami na oltári a kráľmi v nebi."
     „Nuž a? Si azda žiarlivý? Si tam ty? Aj my tam chceme byť. Učiteľ patrí všetkým."
     „V poriadku. Povedal som vám to, lebo vás milujem a chcem, aby ste vedeli, čo znamená byť 'učeníkmi', aby ste sa neskôr nestali dezertérmi. Poďme teda všetci spolu počkať na neho k jeho domu. Slnko už zapadá a začína sobota. On príde, aby tu pred odchodom strávil sobotu."
     A zhovárajú sa a idú smerom do mesta. Mnohí sa vypytujú Štefana a Hermasa, ktorý sa k nim pripojil, tých dvoch, ktorí v očiach Izraelitov majú osobitné postavenie, lebo sú milovaní učeníci Gamaliela. Mnohí sa pýtajú: „Ale čo o ňom hovorí Gamaliel?" Iní: „On vás poslal k nemu?" A iní tiež: „Nebolo mu ľúto, že vás stráca?" alebo: „A čo hovorí Učiteľ o veľkom rabbim?"
     Obidvaja odpovedajú trpezlivo: „Gamaliel hovorí o Ježišovi z Nazareta ako o najväčšom mužovi Izraela."
     „Ó! Je väčší než Mojžiš?" opýtajú sa takmer pohoršene.
     „On hovorí, že Mojžiš je jeden z mnohých predchodcov Krista. Ale je iba Kristovým služobníkom."
     „Tak podľa Gamaliela je on Kristus? Tak hovorí? Ak tak vraví rabbi Gamaliel, vec je rozhodnutá. On je Kristus!"
     „On to nehovorí. Ešte tomu nemôže uveriť, na svoje nešťastie. Ale hovorí, že Kristus je na zemi, pretože on s ním hovoril pred mnohými rokmi. On a múdry Hillel. A očakáva znamenie, ktoré mu ten Kristus sľúbil, aby ho spoznal," povie Hermas.
     „Ale ako mohol uveriť, že to bol Kristus? Čo urobil? Ja som rovnako starý ako Gamaliel, ale nikdy som nepočul, že by sa u nás diali veci, ktoré koná Učiteľ. Ak ho nepresvedčili tieto zázraky, čo zázračného videl na tamtom Kristovi, že v neho uveril?"
     „Videl ho pomazaného Božou Múdrosťou. Tak hovorí," odpovie ešte Hermas.
     „A teda čo je tento podľa Gamaliela?"
     „Najväčší človek, učiteľ a predchodca Izraela. Keby mohol povedať: 'Je Kristus,' spasila by sa múdra a spravodlivá duša môjho prvého učiteľa," povie Štefan a ukončí: „A ja sa modlím, aby sa to stalo, za každú cenu."
     „Ale keď neverí, že on je Kristus, prečo vás k nemu poslal?"
     „My sme chceli k nemu prísť. On nám dovolil odísť a povedal, že to je dobré."
     „Možno preto, aby sa mohol vyzvedať a referovať na veľrade...," povie podozrievavo jeden.
     „Človeče, ako to hovoríš? Gamaliel je čestný muž. Nerobí vyzvedača pre nikoho a už vôbec nie pre nepriateľov nevinného!" vyskočí Štefan a vyzerá ako archanjel, taký je rozhorčený, že takmer žiari vo svojom svätom rozhorčení.
     „Musí mu však byť ľúto, že vás stratil," povie iný.
     „Áno i nie. Ako človeku, ktorý nás mal rád, áno. Ako veľmi spravodlivému duchu nie. Pretože povedal: 'On je väčší než ja i mladší. Preto budem môcť v pokoji zomrieť, pokiaľ ide o vašu budúcnosť, keď viem, že ste s »Učiteľom učiteľov«.'"
     „A čo hovorí Ježiš z Nazareta o veľkom rabínovi?"
     „Ó! Hovorí o ňom len vznešené slová!"
     „Nezávidí mu?"
     „Boh nezávidí," povie prísne Hermas. „Nemaj rúhačské domnienky."
     „Teda podľa vás je Boh? Ste si tým istí?"
     Obidvaja odpovedia jednohlasne: „Ako že sme živí v tejto chvíli." A Štefan zakončí: „A uverte tomu aj vy, aby ste mali pravý život."
     Sú znova na pláži, ktorá sa zmenila na námestie, prejdú ňou a idú do domu. Na prahu domu stojí Ježiš, ktorý hladká deti.
     Učeníci a zvedavci sa zhromažďujú a vypytujú: „Učiteľ, kedy si sem prišiel?"
     „Pred chvíľou." Ježišova tvár má ešte slávnostnú majestátnosť, trochu extatickú z dlhej modlitby.
     „Modlil si sa, Učiteľ?" spýta sa Štefan ticho z úcty a z rovnakého dôvodu je i sklonený.
     „Áno. Ako si to spoznal, synu môj?" povie Ježiš a láskavo ho pohladká po tmavých vlasoch.
     „Z tvojej anjelskej tváre. Som úbohý človek, ale tvoja tvár je taká priezračná, že sa dajú z nej vyčítať pohnútky a záchvevy tvojho ducha."
     „Aj tvoja tvár je priezračná. Si jedným z tých, ktorí zostanú deťmi..."
     „A čo je na mojej tvári, Pane?"
     „Poď nabok a poviem ti to," vezme ho za zápästie a odvedie do tmavej chodby. „Láska, viera, čistota, veľkodušnosť, múdrosť – a tieto čnosti ti dal Boh a ty si ich zušľachťoval a budeš ich ešte viac. Napokon, podľa svojho mena máš korunu: je z čistého zlata s veľkým drahokamom, ktorý žiari na čele. Na zlate a drahokame sú vyryté dve slová: 'Predurčenie' a 'Prvotiny'. Buď hodný svojho údelu, Štefan. Choď v pokoji s mojím požehnaním." A znova mu položí ruku na vlasy, kým Štefan si pokľakne, potom sa skloní a pobozká mu nohy.
     Vrátia sa k ostatným.
     „Títo ľudia prišli, aby ťa počúvali," povie Filip.
     „Tu nemožno hovoriť. Poďme do synagógy. Jairus sa poteší."
     Ježiš na čele sprievodu spolu s ostatnými kráčajú ku krásnej kafarnaumskej synagóge. Jairus ho pozdraví. Ježiš vojde dnu a prikáže nechať otvorené všetky dvere, aby aj tí, ktorí nemôžu vojsť, mohli počúvať z cesty a z námestia vedľa synagógy.
     Ježiš zaujme svoje miesto v tejto spriatelenej synagóge, kde našťastie dnes nie sú farizeji, ktorí už azda okázalo odišli do Jeruzalema. Začína hovoriť.
     „Veru, veru, hovorím vám: Nehľadáte ma preto, aby ste ma počúvali, alebo že ste videli zázraky, ale pre ten chlieb, ktorý som vám dal jesť do sýtosti a bez výdavkov. Tri štvrtiny z vás, ktorí prichádzate zo všetkých kútov našej vlasti, ma hľadáte pre toto a zo zvedavosti. Pri hľadaní vám však chýba nadprirodzený duch a ovláda vás ľudský duch so svojou nezdravou zvedavosťou či s detinskou nedokonalosťou nie preto, že je jednoduchá ako zvedavosť detí, ale že je okyptená ako chápavosť zaostalého človeka. A so zvedavosťou zostáva zmyslovosť a skazený cit. Zmyslovosť – taká prefíkaná ako diabol, ktorého dcérou je – sa skrýva za dojmy, za zdanlivo dobré skutky a skazený cit, ktorý je jednoducho chorobná úchylka citu a ktorý ako všetko, čo je 'choroba', potrebuje a vzbudzuje chuť po liekoch, ktorými nie sú jednoduchý pokrm, dobrý chlieb, dobrá voda, čistý olej, čisté mlieko, postačujúce k dobrému životu. Skazený cit chce mimoriadne veci, aby sa prebral a zakúsil vzrušenie, ktoré sa mu páči, tú nezdravú triašku ochromených ľudí potrebujúcich lieky, aby zakúsili pocity, ktoré ich udržujú v ilúzii, že sú ešte zdraví a silní. Zmyslovosť, ktorá chce uspokojiť bez námahy pahltnosť, v tomto prípade chlebom nezarobeným v pote tváre, ale daným z Božej dobroty.
     Božie dary nie sú obyčajné veci, sú mimoriadne. Človek si ich nemôže nárokovať, ani byť lenivý hovoriac: 'Boh mi ich dá.' Je napísané: 'V pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb,' teda chlieb, ktorý si zarobíš prácou. A ak ten, kto je Milosrdenstvo, povedal: 'Ľúto mi je zástupu, lebo už tri dni sa zdržiavajú pri mne a nemajú už čo jesť a mohli by omdlieť cestou, kým prídu do Hipposu na jazere alebo do Gamaly či do iných miest,' a postaral sa o zástup, neznamená to ešte, že kvôli tomu by ho mali nasledovať. Treba ma nasledovať pre omnoho viac, než pre kúsok chleba, ktorý sa po strávení zmení na výkal. Nie pre pokrm, ktorý napĺňa brucho, ale pre taký, ktorý živí dušu. Lebo nie ste iba ako živočíchy, ktoré musia hrýzť a prežúvať alebo sa napchávať a tučnieť. Ale vy ste duše! Duše ste! Telo je odev, bytie je duša. A duša je tá, ktorá pretrváva. Telo ako každý iný odev sa opotrebuje a zničí a nezaslúži si starostlivosť, akoby to bolo niečo dokonalé, čomu treba venovať všetku pozornosť.
     Hľadajte teda, čo je správne zaobstarať si, nie to nesprávne. Nezháňajte sa za pominuteľným pokrmom, ale za pokrmom, ktorý ostáva pre večný život. A ten vám dá Syn človeka vždy, keď budete chcieť. Lebo Syn človeka má k dispozícii všetko, čo prichádza od Boha, a môže to dať. On je pán, veľkodušný pán pokladov Boha Otca, ktorý ho označil svojou pečaťou, aby poctivé oči neboli zmätené. A ak budete mať v sebe nepominuteľný pokrm, budete môcť konať Božie skutky, lebo budete živení Božím pokrmom."
     „Čo máme robiť, aby sme konali Božie skutky? Zachovávame Zákon a ctíme si prorokov. A teda sme už živení Bohom a konáme Božie skutky."
     „To je pravda. Vy zachovávate Zákon. Ešte lepšie: vy 'poznáte' Zákon. Ale poznať ešte neznamená uskutočňovať. Napríklad, poznáme zákony Ríma, a predsa verný Izraelita ich praktizuje len v tých bodoch, ktoré sú mu ako poddanému nariadené. Ostatne, hovorím o veriacich Izraelitoch, nepraktizujeme pohanské zvyky Rimanov, aj keď ich poznáme. Zákon, ktorý poznáte všetci, i Proroci by vás mali vskutku živiť Bohom, a tak vás urobiť schopnými konať Božie skutky. Ale aby ste tak konali, mali by splynúť s vami v jedno, tak ako vzduch, čo dýchate, a pokrm, čo prijímate, ktoré sa oboje menia na život a krv. Avšak ony ostávajú cudzie, hoci patria do vášho domu, práve tak, ako nejaký predmet v dome, ktorý poznáte a je pre vás užitočný, ale keby sa stratil, neovplyvnilo by to váš život. Kým... ó, skúste nejakú chvíľu nedýchať, skúste niekoľko dní zostať bez jedla... a uvidíte, že nemôžete žiť. Tak by sa malo cítiť i vaše ja bez výživy a bez dychu Zákona a prorokov, ktorých poznáte, ale ste s nimi nesplynuli a nezjednotili sa s nimi. Toto som prišiel učiť a dať: šťavu, atmosféru Zákona a prorokov, aby som navrátil krv a dych vašim dušiam umierajúcim od vyčerpania a od dusenia. Ste ako deti, ktoré pre chorobu nepoznajú, čo je vhodné pre ich výživu. Máte pred sebou hojnosť jedál, ale neviete, že ich treba zjesť, aby sa zmenili na niečo životodarné, teda že sa musia naozaj stať našimi, čistou a veľkodušnou vernosťou Zákonu Pána, ktorý hovoril k Mojžišovi a k prorokom pre vás všetkých. Je teda vašou povinnosťou prísť ku mne, aby ste dostali vzduch a šťavu večného Života. Ale táto povinnosť predpokladá, že budete mať v sebe vieru. Pretože ak človek nemá vieru, nemôže uveriť mojim slovám a ak neverí, nepríde mi povedať: 'Daj mi pravý chlieb.' A ak nemá pravý chlieb, nemôže konať Božie skutky, lebo nemá silu ich konať. A preto, aby ste boli živení Bohom a konali Božie skutky, treba, aby ste vykonali základný skutok, ktorým je veriť v toho, ktorého Boh poslal."
     „Ale aké zázraky teda urobíš, aby sme uverili v teba ako v toho, ktorého poslal Boh, a aby sme uvideli na tebe Božiu pečať? Čo urobíš ty, čo by hoci i v menšej forme už neurobili proroci? Mojžiš ťa dokonca prekonal, lebo nielen raz za čas, ale celých štyridsať rokov živil našich otcov zázračným pokrmom. Tak je napísané, že naši otcovia na púšti jedli mannu* štyridsať rokov, a ako je napísané, Mojžiš im dal jesť chlieb z neba, lebo to mohol urobiť."