25. november 1945
Neviem, kde pútnici prenocovali. Viem, že je opäť ráno, že sú na ceste stále v horskej oblasti, že Ježiš má obviazanú ruku a Jakub Alfejov zasa čelo. Ondrej zasa silno kríva a Jakub Zebedejov nemá tašku, lebo mu ju nesie jeho brat Ján.
Ježiš sa už dvakrát spýtal: „Vládzeš chodiť, Ondrej?"
„Áno, Učiteľ. Krívam kvôli obväzu. Ale už to tak nebolí." A druhýkrát pripojí: „A čo tvoja ruka, Učiteľ?"
„Ruka nie je noha. Odpočíva a trocha bolí."
„Hm! Neverím, že trocha, keď je taká opuchnutá a otvorená až po kosť... Olej robí dobre. Ale azda by bolo lepšie, keby nám trocha z tej masti tvojej matky bola dala..."
„Moja matka. Máš pravdu," odpovie rýchlo Ježiš na Petrove slová. Ten sa rozpačito začervená a pozrie na svojho Ježiša takým bezútešným pohľadom, že on sa naňho usmeje a oprie si práve tú zranenú ruku o Petrovo plece, aby si ho pritiahol k sebe.
„Bude ťa to bolieť v tejto polohe."
„Nie, Šimon. Ty ma máš rád a tvoja láska je veľmi uzdravujúci olej."
„Ó! Ak je to tak, už by si mal byť uzdravený! Všetci sme trpeli, keď sme videli, ako sa k tebe správali. A niektorí i plakali." A Peter hľadí na Jána a Ondreja...
„Olej a voda sú dobré lieky, ale slzy lásky a súcitu sú mocnejšie než všetko ostatné. A vidíte? Dnes som už omnoho veselší ako včera. Pretože dnes viem, akí ste poslušní a láskaví voči mne. Všetci." Ježiš sa na nich pozerá svojím milým pohľadom, ktorý je zvyčajne smutný, no v dnešné ráno zablyslo v ňom jemné svetlo radosti.
„To sú ale hyeny! Nikdy som nevidel takú nenávisť!" povie Júda Alfejov. „Určite boli všetci Judejčania."
„Nie, brat. To, odkiaľ boli, s tým nemá nič do činenia. Nenávisť je všade rovnaká. Spomeň si, že pred mesiacmi ma vyhnali z Nazareta a chceli ma kameňovať. Nespomínaš si na to?" povie pokojne Ježiš a to uteší Judejčanov dotknutých Tadeášovými slovami.
Tak ich to uteší, že Iškariotský povie: „Ale toto im poviem! Ó, veruže im to poviem! Nič zlého sme nerobili. Nereagovali sme a Učiteľ hovoril na začiatku len o láske. A hádzali do nás kamene, akoby sme boli hady. To poviem."
„A komuže, keď sú všetci proti nám?"
„To viem ja, komu. Zatiaľ to poviem Štefanovi a Hermasovi, len čo ich uvidím. Hneď sa to dozvie Gamaliel. A na Veľkú noc viem, komu to poviem. Poviem: 'Nie je správne takto robiť. Vo svojej zúrivosti sa správate protizákonne. Vy ste vinní, nie on."
„Urobil by si lepšie, keby si sa s tými pánmi veľmi nestýkal...! Myslím, že v ich očiach si aj ty vinný," poradí mu múdro Filip.
„To je pravda. Bude lepšie, ak sa s nimi už nikdy nestretnem. Áno. To je lepšie. Ale Štefanovi to poviem. On je dobrý a nemá v sebe jed..."
„Nechaj to tak, Judáš. Nezmenil by si k lepšiemu nič. Ja som odpustil. Už na to nemyslime," povie Ježiš pokojne a presvedčivo.
Dvakrát, keď prekračujú bystriny, Ondrej i obaja Jakubovia si navlhčia obväzy, ktoré majú na pomliaždeninách. Ježiš nie. Pokračuje pokojne, akoby bolesť necítil.
Predsa ju však musí cítiť, lebo keď sa zastavia zajesť si, požiada Ondreja, aby mu odlomil chlieb; keď sa mu rozviaže jeden sandál, poprosí Matúša, aby mu ho opäť zaviazal. A hlavne keď schádzajú po strmej skratke a pri pošmyknutí narazí do kmeňa, nemôže potlačiť bolestný povzdych. Obväz mu opäť presiakne krvou, až tak veľmi, že pri prvom dome v osade, kam prídu pri západe slnka, sa musia zastaviť a požiadať o vodu a olej, aby mu ošetrili ruku, ktorá sa po odstránení obväzov ukáže veľmi opuchnutá a okolo červenej krvácajúcej rany celkom modrá.
Kým čakajú, že gazdiná prinesie to, o čo požiadali, všetci sa skláňajú nad zranenou rukou, prezerajú ju a komentujú. Len Ján sa utiahne trochu ďalej, aby zakryl svoje slzy.
Ježiš ho zavolá: „Poď sem. Nie je to nič vážne. Neplač."
„Viem. Keby som ju mal zranenú ja, neplakal by som. Ale máš ju zranenú ty. A ty nepovieš, ako veľmi ťa bolí táto drahá ruka, ktorá nikdy nikomu neublížila," odpovie Ján, ktorému Ježiš zveril svoju zranenú ruku. Ján ju nežne hladká po špičkách prstov, v zápästí, v okolí modriny a potom ju jemne obráti, pobozká ju v dlani, oprie si ju o líce a povie: „Je horúca... Ó, ako ťa musí bolieť!" A padajú mu na ňu slzy súcitnej lásky.
Žena prinesie vodu a olej a Ján kúskom plátna očistí zakrvavenú ruku, na zranené miesto opatrne naleje vlažnú vodu a potom ruku natrie olejom, obviaže čistými pásmi plátna a napokon obväz pobozká. Ježiš mu položí druhú ruku na sklonenú hlavu.
Žena sa spýta: „To je tvoj brat?"
„Nie. Je to môj Učiteľ. Náš Učiteľ."
„Odkiaľ prichádzate?" spýta sa ešte ostatných.
„Od Galilejského mora."
„Tak zďaleka! Prečo?"
„Aby sme ohlasovali Spásu."
„Je už takmer večer. Prenocujte v mojom dome. Je to dom chudobných, ale počestných ľudí. Môžem vám dať mlieko, len čo sa vrátia deti s ovcami. Môj muž vás prijme s radosťou."
„Vďaka, žena. Ak Učiteľ bude chcieť, zostaneme tu."
Žena ide za svojou prácou, kým apoštoli sa pýtajú Ježiša, čo majú urobiť.
„Áno. To je dobré. Zajtra pôjdeme do Kedesu a potom do Cézarey Filipovej. Premýšľal som, Bartolomej. Bude dobré, keď urobíme, ako navrhuješ. Dobre si mi poradil. Dúfam, že tak stretnem ďalších učeníkov a pošlem ich dopredu do Kafarnauma. Viem, že niekoľkí už určite sú v Kedese, a medzi nimi i traja pastieri z Libanonu."
Vráti sa žena a spýta sa: „Nuž ako?"
„Áno, dobrá žena. Zostaneme tu na noc."
„A na večeru. Ó, prijmite moje pozvanie. Nezaťaží ma to. A okrem toho, niektorí muži – ktorí sú učeníkmi toho Ježiša z Galiley, nazývaného Mesiáš, ktorý robí toľké zázraky a káže o Božom kráľovstve – nás učili, aby sme boli milosrdní. Ale sem nikdy neprišiel. Možno preto, že sme na sýrofenickej hranici. Ale prišli jeho učeníci. A už i to je veľa. Na Veľkú noc chceme ísť všetci z dediny do Judey a uvidíme, či nájdeme toho Ježiša. Lebo máme chorých. Učeníci niekoľkých z nich uzdravili, ale niektorých nie. A medzi nimi je syn brata manželky môjho švagra."
„Čo mu je?" opýta sa Ježiš s úsmevom.
„Je... Nehovorí a nepočuje. Tak sa narodil. Azda nejaký zlý duch vošiel do lona jeho matky, aby trpela a aby zúfala. Ale je dobrý, nie je ako posadnutý. Učeníci povedali, že na jeho uzdravenie treba Ježiša z Nazareta, lebo mu asi niečo chýba, a iba tento Ježiš... Ó, už sú tu moje deti a manžel! Melchiáš, prijala som týchto pútnikov v Pánovom mene a práve rozprávam o Lévim... Sára, choď rýchlo podojiť ovce, a ty, Samuel, choď po olej a víno do jaskyne a prines jablká z povaly. Poponáhľaj sa, Sára, pôjdeme pripraviť lôžka v horných izbách."
„Nenamáhaj sa, žena. Hocijaké miesto bude pre nás dobré. Mohol by som vidieť toho muža, o ktorom si hovorila?"
„Áno... Ale... Ó! Pane! Si azda ty ten Nazaretčan?"
„Ja som." Žena skĺzne na kolená a zakričí: „Melchiáš, Sára, Samuel! Poďte sa pokloniť Mesiášovi! Aký to deň! Aký to deň! A je v mojom dome! A ja som sa s ním rozprávala! A priniesla som mu vodu na umytie rany... Ó...!" Dusí sa od vzrušenia. Ale potom beží k umývadlu a vidí, že je prázdne: „Prečo ste vyliali tú vodu? Bola svätá! Ó, Melchiáš! Mesiáš je u nás."
„Áno. Ale buď taká dobrá, žena, a nehovor to nikomu. Choď len po toho hluchonemého a priveď ho sem...," povie Ježiš s úsmevom...
A Melchiáš sa čoskoro vráti s hluchonemým mladíkom, s jeho príbuznými a aspoň s polovicou dediny... Matka nešťastného chlapca sa klania Ježišovi a úpenlivo ho prosí.
„Áno, bude tak, ako si želáš." Vezme hluchonemého za ruku, odtiahne ho nabok od zástupu, ktorý sa tlačí a ktorý musia apoštoli kvôli Ježišovej zranenej ruke namáhavo odtláčať. Ježiš si pritiahne hluchonemého k sebe, vloží mu svoje ukazováky do uší a dotkne sa svojím jazykom jeho zavretých pier, potom pozdvihne oči k stmavnutému nebu, dýchne do tváre hluchonemého a zvolá veľkým hlasom: „Otvor sa!" A nechá ho odísť.
Mládenec na neho chvíľu pozerá a ľudia v zástupe si šepkajú. Zmena na tvári hluchonemého je prekvapujúca. Predtým bol apatický a smutný, no teraz vyzerá prekvapene a usmieva sa. Priloží si ruky k ušiam, pritlačí si ich a odtiahne... Presvedčil sa, že naozaj počuje. Otvorí ústa a povie: „Mamka, ja počujem! Ó, Pane! Klaniam sa ti!"
Zástupu sa zmocňuje zvyčajné nadšenie, ktoré je o to väčšie, lebo sa jeden druhého pýtajú: „Ako vie rozprávať, keď nikdy od narodenia nepočul ani slovo? Zázrak nad zázrak! Rozviazal mu reč, otvoril mu uši a zároveň ho naučil rozprávať. Nech žije Ježiš z Nazareta! Hosanna Svätému, Mesiášovi!"
A zástup sa tlačí na Ježiša, ktorý zodvihne svoju zranenú ruku a požehnáva, zatiaľ čo niektorí, poučení paňou domu, si máčajú tvár alebo údy vo zvyšných kvapkách vody, čo zostali v umývadle.
Ježiš ich vidí a zvolá: „Buďte všetci uzdravení pre svoju vieru. Choďte do svojich domovov. Buďte dobrí a čestní. Verte v slovo evanjelia. A ponechajte si pre seba to, čo viete, kým nenadíde hodina, aby ste to ohlasovali na námestiach a na cestách zeme. Môj pokoj nech je s vami."
A vchádza do priestrannej kuchyne, kde blkoce oheň a bliká svetlo dvoch lámp.
BINABASA MO ANG
Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ
Non-FictionNechcem, aby bolo toto dielo najčítanejšie, nechcem, aby malo tisíc hviezdičiek, nechcem, aby bolo medzi prvými naj... Bola by som rada, keby ste si ho čítali a zamýšľali sa nad ním... Nechcem mať z neho žiadny prospech, chcem len otvárať oči, aby ľ...
