Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

332. Bolestné odlúčenie Bartolomeja, ktorý sa s Filipom pripojí k Učiteľovi

     17. november 1945
     Ježiš je so šiestimi apoštolmi v miestnosti, kde sú pramizerné lôžka umiestnené tesne jedno vedľa druhého. Voľný priestor sotva stačí na to, aby umožnil prejsť z jedného konca miestnosti na druhý. Sedia na lôžkach, lebo tam niet stoličiek a jedia svoje viac než skromné jedlo. Po chvíli si Ján ide sadnúť na okenicu, aby bol na slnku. Takže prvý zbadá očakávaného Petra a za ním Šimona, Filipa a Bartolomeja, uberajúcich sa k domu. Zakričí na nich, potom vybehne von a za ním ostatní. Zostane iba Ježiš, ktorý na ten ruch vstane a obráti sa ku dverám...
     Vojdú noví prichodiaci. Petrovu rozjarenosť, ako aj hlbokú úctu Šimona Horlivca si možno ľahko predstaviť. Prekvapí však postoj Filipa a zvlášť Bartolomeja. Vojdú, povedala by som, takmer s obavami a ustarostení, a napriek tomu, že Ježiš im roztvorí náruč, aby si vymenil s nimi bozk pokoja, ktorý už dal Petrovi a Šimonovi, padnú na kolená a sklonia sa čelom až po zem, bozkávajú Ježišovi nohy a zostanú tak... A pridusené Bartolomejove vzdychy prezrádzajú, že plače pri Ježišových nohách.
     „Čo ťa trápi, Bartolomej? Nechceš sa dať objať svojmu Učiteľovi? A ty, Filip, prečo si taký bojazlivý? Keby som vás nepoznal ako dvoch čestných mužov, v ktorých srdciach nemôže prebývať skazenosť, musel by som vás podozrievať, že ste sa previnili. Ale nie je to tak. Tak poďme, hore! Tak dlho čakám na vaše bozky a na čistý pohľad vašich verných očí..."
     „Aj my, Pane...," povie Bartolomej a pozdvihne tvár, na ktorej sa trblietajú slzy. „Túžili sme len po tebe a pýtali sme sa, čím sme sa ti znepáčili, že sme si vyslúžili byť tak dlho odlúčení. Považovali sme to za nespravodlivé... Ale teraz chápeme... Ó, odpusť, Pane! Prosíme ťa o odpustenie. Predovšetkým ja, lebo Filipa si poslal preč kvôli mne. A jeho som už o odpustenie požiadal. Ja, iba ja som vinný, ja, starý Izraelita, taký tvrdý na zmenu, ja som ti spôsobil bolesť..."
     Ježiš sa zohne, nasilu zdvihne jeho i Filipa a oboch ich spolu objíma a vraví: „Ale z čoho sa obviňuješ? Ty si neurobil nič zlé. Nič zlé! Ani Filip. Ste moji drahí apoštoli a dnes som veľmi šťastný, že ste tu so mnou, spojení navždy..."
     „Nie, nie... Dlho sme nechápali dôvod, pre ktorý si nám oprávnene nedôveroval natoľko, že si nás vylúčil z apoštolskej rodiny. Ale teraz ho už poznáme... a prosíme ťa o odpustenie, veľké odpustenie, a najmä ja, Ježiš, Učiteľ môj..." A Bartolomej hľadí na Ježiša s úzkosťou, s láskou, s ľútosťou. Vyzerá sťa starý otec, keď hľadí na zarmúteného syna a skúma jeho tvár vychudnutú utrpením, o ktorom ani netušil, ani si prv nevšimol, ako táto tvár schudla a zostarla... A nové slzy sa gúľajú po Bartolomejových lícach. A zvolá: „Ale čo ti urobili? Čo nám urobili, aby sme všetci takto museli trpieť? Akoby zlý duch vošiel medzi nás, aby nás znepokojoval, robil smutnými, slabými, apatickými, hlúpymi... Takými hlúpymi, že sme ani nechápali, že trpíš... Ba tvoje utrpenie sme zväčšovali svojou obmedzenosťou, tuposťou, ľudskými ohľadmi a starobou nášho človečenstva... Áno, víťazil v nás starý človek, vždy, a tvoja dokonalá vitalita nás nikdy nedokázala obnoviť. A toto mi nedá pokoja! Napriek všetkej mojej láske som sa nedokázal obnoviť, pochopiť ťa, nasledovať ťa... Nasledoval som ťa iba svojím telom... Ale ty, ty si chcel, aby sme ťa nasledovali duchovne... a aby sme pochopili tvoju dokonalosť... a boli schopní pokračovať v tvojom poslaní... Ó, Učiteľ môj! Učiteľ môj, ty jedného dňa po toľkých bojoch, toľkých úkladoch, ošklivostiach a bolestiach odídeš s trpkým vedomím, že ešte nie sme pripravení...!" A Bartolomej skloní hlavu na jeho plecia a bezútešne plače, skrúšený poznaním, že bol ťarbavý učeník.
     „Neklesaj na mysli, Natanael. Ty to všetko vidíš ako nesmiernu vec, ktorá ťa prekvapuje. Ale tvoj Ježiš vedel, že ste ľudia... a neočakáva od vás nič viac, ako môžete dať. Ó! Dáte mi všetko. Naozaj všetko. Ale teraz musíte rásť, zdokonaľovať sa... To je zdĺhavá práca. Ale ja viem čakať. A teším sa z vášho rastu. Pretože toto je ustavičný rast v mojom živote. Aj tvoj plač, aj svornosť tých, čo boli so mnou, aj súcit nahrádzajúci tvrdosť, sebectvo a duchovné lakomstvo vašej prirodzenosti, aj vaša terajšia vážnosť, to všetko sú fázy vášho rastu vo mne. Tak, hore hlavu! Zostaň v pokoji, lebo ja o tom viem. O všetkom. O tvojej cti, o tvojej pevnej viere, o tvojej veľkodušnosti i o tvojej úprimnej láske. Ja by som mal pochybovať o svojom múdrom Bartolomejovi a o Filipovi, takom vyrovnanom a vernom? Krivdil by som tým môjmu Otcovi, ktorý mi doprial mať vás medzi najbližšími. Ale teraz... Poďte, posaďme sa tu a kto si už odpočinul, nech sa postará o unavených a vyhladnutých bratov a dá im najesť sa a odpočinúť. A medzitým rozprávajte svojmu Učiteľovi a bratom o tom, čo nevieme."
     A posadí sa na svoje lôžko, po boku s Filipom a Natanaelom, kým Peter a Šimon sa posadia na vedľajšiu posteľ, oproti Ježišovi, s kolenami oproti jeho kolenám.
     „Hovor ty, Filip. Ja som už hovoril. A ty si bol v tomto čase spravodlivejší než ja..."
     „Ó, Bartolomej! Spravodlivý! Iba som pochopil, že to nebola nevôľa či nestálosť Učiteľa, že nás nevzal so sebou... A usiloval som sa ťa tým uspokojiť... a zabrániť, aby si myslel na veci, ktoré by ti potom spôsobili bolesť a výčitky. Ja som mal len jednu výčitku... – že som ti zabránil neposlúchnuť Učiteľa, keď si chcel ísť za Šimonom Jonášovým, ktorý išiel po Marziama do Nazareta... Potom... som videl, ako veľmi trpíš na tele i na duši, a v duchu som si povedal: 'Bolo by lepšie, keby som ho bol nechal odísť! Učiteľ by mu bol odpustil neposlušnosť a Bartolomej by si už neotravoval dušu týmito myšlienkami...' Ale vidíš! Keby si odišiel, nikdy by si nenašiel kľúč od tajomstva... a azda ani tvoje podozrenie o nestálosti Učiteľa by sa nikdy nerozptýlilo. Takto však..."
     „Áno. Takto som však pochopil. Učiteľ, Šimon Jonášov a Šimon Horlivec, na ktorých som sa vyrútil s otázkami, aby som sa dozvedel veľa vecí a potvrdil si iné, o ktorých som už vedel, mi povedali iba: 'Učiteľ veľa trpel, tak veľa, že schudol a zostarol. A celý Izrael, my ako prví, máme na tom vinu. On nás miluje a odpúšťa nám. Ale želá si, aby sme nehovorili o minulosti. A preto vám radíme, aby ste sa nepýtali a nehovorili...' Ale ja chcem niečo povedať. Pýtať sa nebudem nič. Ale povedať musím. Aby si o tom vedel. Pretože nič ti nesmie byť skryté z toho, čo je v duši tvojho apoštola. Jedného dňa – Šimon a ostatní boli preč už niekoľko dní – prišiel ku mne Michal z Kány. Je to vzdialený príbuzný, dobrý priateľ a bývalý spolužiak už od detstva... Prišiel, a to som si istý, v dobrej viere. Z lásky ku mne. Ale ten, kto ho poslal, nemá dobrú vieru. Chcel vedieť, prečo som zostal doma..., kým ostatní odišli. A povedal mi: 'Teda je to pravda? Odlúčil si sa od neho, pretože ako dobrý Izraelita nemôžeš súhlasiť s určitými vecami. A ostatní, počnúc Ježišom z Nazareta ťa nechali odísť celkom ochotne, lebo sú si istí, že by si im nepomohol ani spoluvinou mlčanlivosti. Dobre robíš! Spoznávam v tebe muža zo starých čias. Myslel som si, že si sa skazil a zaprel Izrael. Robíš dobre pre svojho ducha aj pre blaho svoje i svojich príbuzných. Pretože veľrada neodpustí to, čo sa deje, a bude prenasledovať tých, ktorí mali na tom účasť.' Ja som mu povedal: 'Ale o čom to hovoríš? Povedal som ti, že som dostal pokyn zostať doma pre ročné obdobie a aby som prípadných pútnikov poslal do Nazareta alebo ich informoval, aby počkali na Učiteľa koncom mesiaca šebat v Kafarnaume. A ty mi rozprávaš o odlúčení, o spoluvine, o prenasledovaní? Čo tým myslíš?' Filip, však som tak povedal?"
     Filip súhlasne prikývne. „Teda," Bartolomej pokračuje, „Michal mi povedal, že je známe, že si sa vzbúril proti rade a príkazu členov veľrady tým, že držíš pri sebe Jána z Endoru a jednu Grékyňu... Pane, spôsobujem ti bolesť, však? Ale musím to povedať. Pýtam sa ťa: Je pravda, že boli v Nazarete?"
     „Áno. Je to pravda."
     „Je pravda, že odišli s tebou?"
     „Áno, je to pravda."
     „Filip, Michal mal pravdu! Ale ako sa to mohol dozvedieť?"
     „Ale choď! To od tých hadov, ktorí zastavili mňa a Šimona, a ktovie ešte koľkých ďalších. Sú to obyčajné zmije!" povie Peter rázne.
     Ježiš sa však pokojne spýta: „Nič iné ti nepovedal? Buď úprimný k svojmu Učiteľovi, až do konca."
     „Nič iné. Chcel vedieť odo mňa... A ja som oklamal Michala. Povedal som mu: 'Až do Veľkej noci budem doma.' Obával som sa, že pôjde za mnou, že... neviem... Zo strachu, že ti môžem ublížiť... A vtedy som tiež pochopil, prečo si ma nechal doma... Ty si cítil, že som ešte príliš silný Izraelita..." Bartolomej sa opäť rozplače..., „... a pochyboval si o mne..."
     „Nie. To nie! Vôbec nie. Nebolo potrebné, aby si bol v tom čase so svojimi druhmi, pričom si bol potrebný v Betsaide, ako vidíš. Každý má svoje poslanie. A každý vek má svoje námahy..."
     „Nie, nie! Už ma nikdy neodlúč kvôli žiadnej námahe, Pane. Nerob si s ničím starosti... Ty si dobrý. Ale ja chcem zostať s tebou. Je trest zostať ďaleko od teba! A ja, hlúpy, neschopný ničoho... Mohol som ťa aspoň utešovať, keď už som nemohol robiť iné. Pochopil som... Ty si poslal týchto druhov preč s tými dvoma. Nehovor mi to. Nechcem to vedieť. No cítim, že je to tak, a hovorím to ja. Dobre, teda som mohol a mal som byť s tebou. Ale ty si ma nevzal preto, aby si ma potrestal za to, že sa tak zdráham stať sa 'novým'. Ale prisahám ti, Učiteľ, že to, čo som si vytrpel, ma obnovilo a že už nikdy neuvidíš starého Natanaela."
     „Nuž vidíš, že utrpenie sa skončilo pre všetkých radostne. A teraz poďme pomaly v ústrety Tomášovi a Judášovi. Nebudeme čakať, kým prídu na dohodnuté miesto. Potom s nimi pôjdeme ešte... Je tak veľa práce...! Zajtra vyrazíme na cestu. Zavčasu."
     „A urobíš dobre. Pretože počasie na severe sa zmení. Skaza pre úrodu...," povie Filip.
     „Veru! Posledné krupobitia ošľahali celé pásy kraja. Keby si to videl, Pane! Akoby sa na niektorých miestach prehnal oheň. Zvláštne je, že tie pohromy zasiahli, ako som povedal – pásy kraja," povie Peter.
     „Kým ste tu neboli, bolo veľa búrok s krupobitím. Jedného dňa, uprostred mesiaca tebet, to vyzeralo ako bič. Vraveli ľudia, že na rovine musia niektorí znova siať. Predtým bolo teplejšie. Ale odvtedy vyhľadávame slnko s radosťou. Vracia sa... Aké zvláštne znamenia! Čo znamenajú?" opýta sa Filip.
     „Nič iné ako účinok fáz mesiaca. Netrápte sa s tým. Tieto veci nech vás neznepokojujú. Ostatne, pôjdeme na nížinu a bude to príjemná cesta. Chladno, no nie veľmi, ale sucho. Poďte zatiaľ so mnou. Na terase je pekné slnko. Odpočinieme si hore, všetci spolu..."