Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

317. Ježišova modlitba v ústraní za spásu Judáša Iškariotského

     2. november 1945
     Ježiš je opäť na úpätí masívu, na ktorom je postavený Jeftahel. Ale nie na hlavnej ceste (nazvime ju takto) či na ceste pre muly, po ktorej išli predtým vozom. Je na chodníku, ktorý by sa hodil pre kozorožce, taký je strmý – samé polámané kusy skál, hlboké trhliny, akoby bol zarezaný do hory, povedala by som vrytý do zvislej steny vrchu, ktorá akoby bola ryhovaná obrovským pazúrom. Ohraničuje ju roklina, ktorá sa otvára k vrcholu v nových priepastiach, na dne ktorých sa pení rozbúrená horská bystrina.
     Urobiť tu jeden nesprávny krok znamená beznádejne sa zrútiť dolu, kotúľať sa od jedného kríka ostružín či iných divokých rastlín k druhému kríku, o ktorých ani neviem, ako sa zrodili medzi trhlinami v skalách a nemajú ani zvislú líniu, charakteristickú pre rastliny, ale šikmú alebo dokonca vodorovnú, ku ktorej ich núti toto miesto. Urobiť tu jeden nesprávny krok znamená nechať sa dotrhať tŕňmi tých kríkov alebo si polámať kríže nárazmi na tvrdé polámané pne nad priepasťou. Urobiť tu jeden nesprávny krok znamená rozbiť sa na ostrých skalách vyčnievajúcich zo stien rokliny. Urobiť tu jeden nesprávny krok znamená dotlčený a krvácajúci dopadnúť do spenených vôd rozbúrenej bystriny a utopiť sa tam.
     A predsa Ježiš kráča po tomto chodníku, tomto škrabanci v skale, ktorý je ešte nebezpečnejší pre vlhkosť, ktorá stúpa ako hmla z bystriny, presakuje zo zvislej steny a kvapká z rastlín, ktoré rastú, povedala by som, v takmer jemne previsnutej strmine.
     Pokúsim sa znázorniť vám toto pekelné miesto.*

*(Nasleduje skica miesta, ktorú načrtla MV. V strede je vrch Jeftahel (Monte di Jiftael) a hore dedina Jeftahel, ku ktorej prichádza zo západu cesta pre muly (Strada mulattiera). Smerom na juhozápad je cesta do Ptolemaidy (Strada per Tolemaide) a smerom na juhovýchod je chodník, po ktorom išiel Ježiš (Sentiero fatto da Gesù). Pod ním je roklina s horskou bystrinou na dne (Burrone col torrente nel fondo).)

     Kráča pomaly, opatrne, skúmajúc každý krok na ostrých skalách, mnohých uvoľnených, občas sa musí pritlačiť k stene, tak veľmi sa chodník zužuje. Aby prekonal najnebezpečnejšie miesta, musí sa prichytiť konárov visiacich zo steny. Takto obíde západnú stranu a dostane sa na južnú, práve na tú, kde je vrch po tom, ako kolmo klesol od vrcholu, vydutejší než kdekoľvek inde, čím poskytuje chodníku väčšiu šírku, ale zase znižuje jeho výšku až tak, že v istých miestach Ježiš musí ísť so sklonenou hlavou, aby nenarazil do skál.
     Možno má v úmysle zastaviť sa tam, kde sa chodník prudko končí akoby kvôli zosuvu pôdy. Ale pozrie sa lepšie a vidí, že pod medzou je akási jaskyňa, skôr trhlina v skale než jaskyňa, a pomedzi uvoľnené skaly sa tam spustí. Vojde dnu. Na začiatku je trhlina, ale vo vnútri je priestranná jaskyňa, ktorú ako keby veľmi dávno vyhĺbili krompáčmi z neviem akého dôvodu. Jasne vidno, kde sa k prirodzeným záhybom skaly pridružila práca vykonaná človekom, ktorý oproti vchodu otvoril akoby úzku chodbu; na jej konci je pás svetla a v diaľke vidieť lesy, ktoré ukazujú, že chodba vedie z juhu na východ a prerezáva horský hrebeň.
     Ježiš vkĺzne do tej úzkej a tmavej podzemnej chodby a kráča, kým sa nedostane k jej otvoru. Ten je nad cestou, po ktorej išiel spolu s apoštolmi a vozom, keď vystupovali do Jeftahelu. Vrchy, obklopujúce Galilejské jazero, sú pred ním, za údolím. Na severovýchode žiari Veľký Hermon vo svojom zasneženom šate. Pôvodné schodíky sú vysekané na úbočí vrchu, ktorý tu nie je taký kolmý ani pri výstupe ani pri zostupe a schodíky vedú k ceste pre muly v údolí a tiež na vrchol, kde je Jeftahel.
     Ježiš je spokojný so svojím prieskumom. Vráti sa späť do širokej jaskyne a hľadá chránené miesto, na ktoré nahromadí suché lístie nafúkané dovnútra vetrom. Veľmi biedne lôžko, tenká vrstva suchých listov položená medzi jeho telo a holú ľadovú zem... Padne naň a zostane natiahnutý bez pohybu, s rukami pod hlavou, s očami upretými na kamenistú klenbu, zahĺbený, povedala by som omámený, ako človek, ktorý znášal námahu alebo bolesť presahujúcu jeho sily.
     Potom mu pomaly začnú stekať z očí slzy, bez vzlykotu, a padajú po oboch stranách tváre, strácajú sa vo vlasoch smerom k ušiam a určite končia svoju púť v suchom lístí. Takto plače, dlho, potichu, ani sa nepohne... Potom sa posadí a s hlavou medzi zohnutými kolenami, objatými vystretými rukami, s celou svojou dušou volá svoju vzdialenú matku: „Mamka! Mamka! Mamka moja! Moja večná sladkosť! Ó! Mamka! Ó! Mamka, ako by som ťa chcel mať pri sebe! Prečo ťa nemám stále, jediná útecha Boha?"
     Iba prázdna jaskyňa odpovie na jeho slová a vzlyky šepotom nedokonalej ozveny, akoby i ona plakala a vzlykala so svojimi hranami, kameňmi a niekoľkými ešte malými stalaktitmi, ktoré visia v rohu, azda najväčšmi vystavenom pôsobeniu podzemných vôd.
     Ježišov plač neutícha, hoci je už pokojnejší, ako keby ho utešilo už len vzývanie matky, a pomaly sa mení na monológ.
     „Odišli... A prečo? Pre koho? Prečo som im musel spôsobiť túto bolesť? A prečo i sebe, veď svet ma už napĺňa zármutkom po celý deň?! Judáš...!"
     Ktovie, kam asi teraz zalietavajú Ježišove myšlienky, keď zodvihne hlavu z kolien a pozerá sa pred seba s očami široko roztvorenými a s napätým obličajom ako niekto, kto je zahĺbený do vízie budúcich duchovných udalostí alebo do hlbokej meditácie. Už neplače. Ale viditeľne trpí. Potom sa zdá, akoby odpovedal akémusi neviditeľnému partnerovi. A vtedy sa postaví.
     „Som človek, Otče. Som Človek. Sila priateľstva, zranená a roztrhaná vo mne, sa zvíja a žalostne narieka...
     Ja viem, že musím všetko pretrpieť. Viem to. Viem to ako Boh a ako Boh to chcem pre dobro sveta. Viem to aj ako človek, lebo môj božský duch to oznamuje mojej ľudskej prirodzenosti. A chcem to aj ako človek, pre dobro sveta. Ale aká je to bolesť, ó, Otče môj! Táto hodina je omnoho bolestnejšia než tá, ktorú som prežil s tvojím a mojím duchom na púšti...* A terajšie pokušenie nemilovať a nezniesť pri sebe slizkú a trýzniacu bytosť, ktorá sa volá Judáš, je omnoho silnejšia. On je príčinou veľkej bolesti, ktorá ma opíja a sýti a ktorá mučí duše, ktorým som udelil pokoj.