Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

315. Cesta do Jeftahelu a úvahy Jána z Endoru

     31. október 1945
     Muselo pršať celú noc. Ale na svitaní sa zdvihol suchý vietor a odvial oblaky na juh, za nazaretské kopce. A tak bojazlivé zimné slniečko sa odvážne prediera a zapaľuje svojimi lúčmi diamanty na každom olivovom liste. Tieto slávnostné šaty však olivy skoro stratia, lebo vietor ich strasie z listov, ktoré vyzerajú ako plačúce diamantové šupiny, ktoré sa napokon stratia v zarosenej tráve alebo na blatistej ceste.
     Peter s Jakubovou a Ondrejovou pomocou pripravuje voz a somára. Ostatných ešte nevidno. Ale potom vychádzajú jeden za druhým asi z kuchyne, lebo vravia tým trom vonku: „Teraz sa choďte najesť vy." A oni idú a onedlho vyjdú spolu s Ježišom.
     „Znova som založil plachtu kvôli vetru," vysvetľuje Peter. „Ak naozaj chceš ísť do Jeftahelu, bude nám fúkať rovno do tváre... a bude štípať... Neviem, prečo nejdeme priamou cestou do Sykaminumu a potom cestou pozdĺž pobrežia. Je dlhšia, ale nie taká ťažká. Počul si, čo povedal ten pastier, ktorého som povzbudil do reči? Povedal: 'Jetebota je v zimných mesiacoch odrezaná. Vedie tam iba jedna cesta, ale s ovcami sa tam nedá ísť... Na pleciach človek nesmie mať nič, lebo sú tam miesta, kde treba robiť viac rukami než nohami, a ovce nevedia plávať... Sú tam dve rieky, ktoré sú často rozvodnené a samotná cesta je ako potok, ktorý steká po kamenistom dne. Chodievam tadiaľ po sviatku Stánkov a na konci jari a robím tam dobré obchody, lebo nakupujú zásoby na celé mesiace.' Tak povedal. A my, s týmto vybavením... (a kopne do kolesa voza)... a s týmto somárom, hm...!"
     „Priama cesta zo Seforisu do Sykaminumu by bola lepšia, ale je veľmi rušná... Pamätaj si, že bude dobré, keď nezanecháme stopy po Jánovi..."
     „Učiteľ má pravdu. Môžeme stretnúť aj Izáka s učeníkmi... A potom v Sykaminume...!" povie Horlivec.
     „Tak teda... poďme!"
     „Idem zavolať tých dvoch," povie Ondrej.
     A keď odíde, Ježiš sa rozlúči so starenkou a s chlapcom, ktorí vychádzajú z košiara s džbermi mlieka. Prichádzajú aj bradatí pastieri a Ježiš sa im poďakuje za pohostinnosť, ktorú im poskytli v daždivú noc.
     Ján a Syntycha sú už na voze a ten sa vydáva na cestu, vedený Petrom. Ježiš s Horlivcom a Matúšom po boku a za nimi Ondrej, Jakub, Ján a dvaja Alfejovi synovia zrýchlia krok, aby ho dohonili.
     Vietor reže do tváre a nafukuje plášte. Prikrývka, natiahnutá na oblúkoch voza, vlaje ako plachta, napriek tomu, že nočným dažďom oťažela.
     „To je ono, čoskoro bude suchá!" povie si popod nos Peter, keď sa na ňu pozrie. „Len nech sa nevysušia pľúca tomu biednemu človeku! Počkaj, Šimon Jonášov... Takto sa to robí." Zastaví somára a vyzlečie si plášť, vysadne na voz a Jána starostlivo zabalí.
     „Ale načo? Veď mám svoj."
     „Lebo keď ťahám somára, tak mi je teplo akoby som bol v peci na chlieb. A potom, ja som zvyknutý byť na loďke vyzlečený, osobitne keď je búrka. Chlad ma poháňa a som rýchlejší. Poďme, dobre sa zakry. Mária mi v Nazarete dala toľko pokynov, že keby si ochorel, nemohol by som sa jej už nikdy ukázať na oči."
     Zostúpi z voza a znova sa chopí uzdy a poháňa somára. Ale čoskoro musí zavolať na pomoc svojho brata i Jakuba, aby pomohli somárovi vyviaznuť z blatistého miesta, do ktorého sa zaborilo koleso. A napredujú, striedavo tlačiac voz, aby pomohli somárovi, ktorý sa silnými nohami zabára do blata a ťahá. Úbohé zviera fučí a prská od námahy a aj pažravosti, lebo Peter ho povzbudzuje k ťahaniu kúskami chleba a ohryzkami jabĺk, ktoré mu však dáva iba vtedy, keď sa na chvíľu zastaví.
     „Si klamár, Šimon Jonášov," povie žartom Matúš, ktorý pozoruje Petrovu taktiku.
     „Nie. Len vediem zviera k tomu, aby si konalo svoju povinnosť. A robím to láskavo. Keby som to nerobil tak, musel by som používať bič. A to sa mi protiví. Nebijem loďku, keď má svoje vrtochy, a to je drevo. A prečo by som mal biť zviera, ktoré má telo? Teraz je on moja loďka. Je vo vode... a ako! A preto s ním zaobchádzam ako s loďkou. Nie som Doras! Viete? Chcel som ho volať Doras, prv než som ho kúpil. Ale potom som počul jeho meno a zapáčilo sa mi. Tak som mu ho ponechal."
     „Ako sa volá?" spytujú sa zvedavo.
     „Hádajte!" A Peter sa smeje popod fúzy.
     Hovoria tie najčudnejšie mená a mená najkrutejších farizejov a saducejov. Ale Peter zakaždým pokrúti hlavou. Vzdávajú sa.
     „Volá sa António! Nie je to pekné meno? Ten prekliaty Riman! Vidno, že aj Grék, ktorý mi ho predal, mal v zuboch Antónia!"
     Všetci sa smejú, kým Ján z Endoru vysvetľuje: „Bude z tých, čo prišli po smrti cisára o veľkú časť majetku. Je starý?"
     „Bude mať tak sedemdesiat. A musel prejsť všetkými možnými remeslami. Teraz má hostinec v Tiberiade."
     Sú pri Seforise na križovatke troch ciest vedúcich z Nazareta do Ptolemaidy, z Nazareta do Sykaminumu a z Nazareta do Jeteboty (chcem poznamenať, že oni vyslovujú j mäkko ako dž). Na rímskom míľniku sú tri smerovky – Ptolemaida, Sykaminum a Jetebota.
     „Pôjdeme do Seforisu, Učiteľ?"
     „To je zbytočné. Ideme do Jeftahelu. Bez zastávky. Najeme sa po ceste. Musíme tam prísť pred večerom."
     Kráčajú a napredujú, prejdú cez dva rozvodnené potoky a vystupujú na prvé svahy reťaze kopcov tiahnucich sa od severu na juh, ktoré sa však na severe prudko stáčajú na východ.*