Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

335. Falošné priateľstvo Izmaela Fabiovho a uzdravenie chorého na vodnatieľku

     11. september 1944
     Vidím Ježiša rýchlo kráčať po hlavnej ceste, ktorú chladný vietor zimného rána zametá a pritvrdzuje. Polia po obidvoch stranách cesty majú sotva tenkú páperovú vrstvu klíčiaceho obilia, zelenú pokrývku, v ktorej je prísľub budúceho chleba, avšak prísľub, ktorý si ešte len možno predstaviť. Sú tam tienisté brázdy, v ktorých ešte niet tejto požehnanej zelene, a iba brázdy na slnečnejších miestach majú onú svetlú, takú sviatočnú zeleň, lebo ohlasuje nastávajúcu jar. Ovocné stromy sú ešte bez lístia a na ich tmavých konároch nevyháňa zatiaľ ani jeden púčik. Len olivy majú svoje trvalo sivozelené lístie, smutné tak v augustovom slnku, ako aj v slnečnom jase prvého zimného rána. Aj tučné listy kaktusov sú zelené, jemne zelené ako čerstvo namaľovaná keramika.
     Ježiš kráča ako zvyčajne, dva či tri kroky pred učeníkmi. Všetci sú dobre zababušení vo vlnených plášťoch.
     V istej chvíli sa Ježiš zastaví, obráti sa k učeníkom a spýta sa: „Poznáte cestu?"
     „Cesta je správna, no nevieme, kde je ten dom... Azda tam, kde sú tie olivy..."
     „Nie. Musí to byť tam vzadu, kde sú tie veľké stromy bez lístia..."
     „Mala by tu byť cesta pre vozy..."
     Skrátka, nevedia presne. Na ceste ani na poliach nevidno ľudí. Idú teda ďalej naslepo.
     Zbadajú malý domček chudobných ľudí s dvoma či troma políčkami okolo neho. Malé dievčatko naberá vodu zo studne.
     „Pokoj tebe, dievča," povie Ježiš, keď sa zastaví pri otvore do živého plotu, ktorým sa vchádza aj vychádza.
     „Pokoj tebe. Čo si želáš?"
     „Radu. Kde je dom farizeja Izmaela?"
     „Si na nesprávnej ceste, Pane. Musíš sa vrátiť na križovatku a ísť cestou, ktorá vedie smerom, ako zapadá slnko. Ale to pôjdeš ešte veľmi dlho, lebo sa musíš vrátiť tam na križovatku a potom ísť ešte veľký kus. Jedol si? Je chladno a s prázdnym žalúdkom cítiť zimu ešte viac. Poď ďalej, ak chceš. Sme chudobní, ale ani ty nie si bohatý. Môže ti to vyhovovať. Poď." A prenikavým hlasom zavolá: „Mamka!"
     Na prahu sa objaví asi tridsaťpäť až štyridsaťročná žena. Má poctivú, ale trocha smutnú tvár. V náručí drží asi trojročné polonahé dieťa.
     „Poď ďalej. Už sa kúri. Dám ti mlieko a chlieb."
     „Nie som sám. Sú so mnou títo priatelia."
     „Nech vojdú všetci dnu a nech príde aj Božie požehnanie s pútnikmi, ktorých pohostím."
     Vchádzajú do nízkej tmavej kuchyne, ktorú obveseľuje plápolajúci oheň. Posadajú si, kde sa dá, na jednoduché vidiecke truhlice.
     „Hneď vám dačo prichystám... Je skoro ráno..., ešte som ani neupratala... Prepáčte."
     „Si sama?" spýta sa Ježiš.
     „Mám manžela a deti. Sedem. Najstarší dvaja sú ešte na trhu v Naime. Musia tam chodiť oni, lebo môj muž je chorý. Je to veľké trápenie...! Dievčatá mi pomáhajú. Tento je najmenší. Ale mám ešte jedného, len o trochu staršieho."
     Maličký, teraz už oblečený v tunike, beží bosý k Ježišovi a zvedavo si ho obzerá. Ježiš sa naňho usmeje. Priateľstvo je nadviazané.
     „Kto si?" opýta sa dôverne dieťa.
     „Som Ježiš."
     Žena sa obráti a pozorne sa naňho pozrie. Zastala s chlebom v rukách medzi ohniskom a stolom. Otvorí ústa, aby prehovorila, ale nepovie nič.
     Dieťa pokračuje: „Kam ideš?"
     „Po cestách sveta."
     „A načo?"
     „Požehnávať dobré deti a ich domy, kde sú ľudia verní Zákonu."
     Žena sa obráti a kývne na Judáša Iškariotského, ktorý je najbližšie pri nej. On sa k nej skloní a ona sa ho spýta: „Kto je tvoj priateľ?"
     A Judáš povie namyslene (akoby Mesiáš bol taký jeho zásluhou a z jeho milosti): „To je Rabbi z Galiley, Ježiš z Nazareta. Ty to nevieš, žena?"
     „Tu sme tak od ruky, ďaleko, a ja mám toľko trápenia...! Ale... mohla by som mu o nich povedať?"
     „Môžeš," povie blahosklonne Judáš. Pripadá mi ako dôležitá svetská osoba, ktorá udeľuje audiencie...
     Ježiš pokračuje v rozhovore s dieťaťom, ktoré sa ho pýta, či má tiež deti.
     Prichádza dievča, ktoré sme už videli, s ešte jedným, o málo starším, a prinášajú mlieko a nádoby. Žena podíde k Ježišovi. Chvíľu stojí trocha neistá a váha, no potom pridusene vyhŕkne: „Ježiš, zmiluj sa nad mojím manželom!"
     Ježiš vstane. Prevyšuje ju postavou, ale pozerá na ňu s takou dobrotou, že sa žena osmelí. „Čo chceš, aby som urobil?"
     „Je veľmi chorý. Je opuchnutý ako mech, nemôže sa ani zohnúť a pracovať. Nemôže si ani odpočinúť, lebo sa dusí a je nespokojný. A máme ešte malé deti..."
     „Chceš, aby som ho uzdravil? Ale prečo to chceš odo mňa?"
     „Pretože ty si ty. Nepoznám ťa, ale počula som o tebe rozprávať. Údel ťa priviedol ku mne po tom, ako som ťa tri razy hľadala v Naime a Káne. Dvakrát tam bol aj môj manžel. Hľadal ťa, aj keď cesta na voze mu spôsobuje veľké bolesti... Aj teraz odišiel so svojím bratom... Povedali nám, že Rabbi odišiel z Tiberiady do Cézarey Filipovej. Išiel tam za tebou..."
     „Nešiel som do Cézarey. Idem k farizejovi Izmaelovi a potom pôjdem k Jordánu..."
     „Čo? Ty, dobrý muž, a chceš ísť k Izmaelovi?"
     „Áno. Prečo?"
     „Pretože... pretože... Pane, ja viem, že hovoríš, aby sme neposudzovali, ale odpúšťali a milovali sa. Nikdy som ťa nevidela, ale usilovala som sa o tebe čo najviac dozvedieť a prosila som Večného, aby som ťa aspoň raz počula. Nechcem urobiť niečo, čo by sa ti nepáčilo... Ale ako možno Izmaela neposudzovať a milovať ho? Nemám s ním nič spoločného, a preto mu nemám ani čo odpustiť. Urážky, ktoré nám vrhá do tváre, keď nás, chudákov, stretne na ceste, zhadzujeme zo seba s rovnakou trpezlivosťou ako striasame blato a prach, ktoré na nás hádže, keď uháňa okolo nás na koči. Ale milovať ho a nesúdiť, to je príliš ťažké... Je taký zlý!"
     „Taký zlý? Ku komu?"
     „K všetkým. Utláča svojich sluhov, požičiava na úžeru a neľútostne vyžaduje od druhých. Miluje len seba. Je najkrutejší muž z celého kraja. Nezaslúži si to, Pane."
     „Ja viem. Hovoríš pravdu."
     „A ty tam ideš?"
     „Pozval ma."
     „Nedôveruj mu, Pane. Neurobil to z lásky. Nemôže ťa mať rád. Ani ty... ho nemôžeš milovať."
     „Ja milujem aj hriešnikov, žena. Prišiel som zachrániť tých, ktorí sú stratení..."
     „Ale jeho nezachrániš. Ó, odpusť mi, že som súdila! Ty vieš... Všetko, čo robíš, je dobré! Odpusť môjmu hlúpemu jazyku a netrestaj ma."
     „Nepotrestám ťa, ale už to nehovor. Miluj aj zlých. Nie pre ich ničomnosť, ale pretože práve láskou sa pre nich dosiahne milosrdenstvo, ktoré ich obráti. Ty si dobrá a chceš byť ešte lepšia. Miluješ pravdu a Pravda, ktorá sa s tebou zhovára, ti vraví, že ťa miluje, lebo si mala súcit k hosťom a k pútnikom, ako to žiada Zákon*, a tak si vychovávala aj svoje deti. Boh sa ti za to odmení. Musím ísť k Izmaelovi. Pozval ma, aby ma predstavil mnohým svojim priateľom, ktorí ma chcú poznať. Nemôžem ďalej čakať na tvojho manžela, ktorý, vedz to, je už na spiatočnej ceste. Ale povedz mu, aby bol ešte chvíľu trpezlivý a ihneď prišiel k Izmaelovi. Aj ty príď. Uzdravím ho."