Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

313. Prípravy na odchod z Nazareta po návšteve Šimona Alfejovho s rodinou.

     29. október 1945
     Ján, Jakub, Matúš a Ondrej už prišli do Nazareta. V očakávaní Petra sa prechádzajú po nazaretskej záhrade a žartujú s Marziamom alebo sa rozprávajú medzi sebou. Nevidím nikoho iného, ako keby Ježiš bol mimo domu a Mária bola zaujatá domácimi prácami. Podľa pece, z ktorej vychádza dym, by som povedala, že je vo vnútri a pečie chlieb.
     Štyria apoštoli sú spokojní, že sú v Učiteľovom dome, a aj to dávajú najavo. Marziam im už trikrát povie: „Nesmejte sa tak!" Odporúčanie vyslovené po tretíkrát si všimne Matúš a spýta sa: „Prečo, chlapče? Nie je správne, keď sa tešíme, že sme tu? Ty si si užil toto miesto, čo? Teraz si ho užívame my." A dobromyseľne ho ťapne. Marziam sa na neho pozrie veľmi vážne, ale zostane ticho.
     Vráti sa Ježiš spolu s bratrancami Júdom a Jakubom, ktorí sa veľmi láskavo pozdravia s priateľmi, od ktorých boli odlúčení mnoho dní. Mária Alfejova vykukne od pece, celá červená a zamúčená, a usmeje sa na svojich synáčikov.
     Posledný prichádza Horlivec a povie: „Urobil som všetko, Učiteľ. O chvíľu tu bude Šimon."
     „Ktorý Šimon? Môj brat alebo Šimon Jonášov?"
     „Tvoj brat, Jakub. Príde s celou rodinou pozdraviť ťa."
     Naozaj, po niekoľkých minútach zaklopanie na dvere a tichučká vrava ohlásia príchod rodiny Šimona Alfejovho, ktorý vojde prvý, držiac za ruku asi osemročného chlapčeka. Za ním je Salome obklopená svojím kŕdľom detí. Mária Alfejova vybehne von z miestnosti s pecou a bozkáva si vnukov, šťastná, že ich tam vidí.
     „Teda znova odchádzaš?" opýta sa Šimon, kým jeho deti nadväzujú priateľstvo s Marziamom, ktorý, ako sa mi zdá, pozná dobre len uzdraveného Alfeja.
     „Áno. Je na čase."
     „Budeš mať ešte daždivé dni."
     „Na tom nezáleží. Každým dňom sa blíži jar."
     „Ideš do Kafarnauma?"
     „Určite pôjdem aj tam. Ale nie hneď. Teraz pochodím po Galilei a ďalej."
     „Prídem ťa navštíviť, keď budem vedieť, že si v Kafarnaume. Odprevadím tam tvoju i moju matku."
     „Budem ti za to vďačný. Zatiaľ ju nezanedbávaj. Zostane úplne sama. Priveď jej deti. Tu sa nepokazia. Buď si tým istý..."
     Šimon očervenie ako rozžeravené uhlie pre Ježišovu narážku na jeho minulé myšlienky a pre významný pohľad manželky, ktorý akoby hovoril: „Počuješ ho? Dobre ti to povedal." No Šimon zmení tému a povie: „Kde je tvoja matka?"
     „Pečie chlieb. Ale hneď príde..."
     Šimonove deti však už nečakajú a idú k peci za starou mamou. A jedno dievčatko, len o trochu väčšie než uzdravený Alfej, vyjde odtiaľ takmer ihneď a povie: „Mária plače. Prečo? Ó! Ježiš? Prečo plače tvoja matka?"
     „Plače? Ó, drahá! Idem za ňou," povie ustarostená Salome.
     A Ježiš vysvetľuje: „Plače, lebo odchádzam... Ale ty prídeš a budeš jej robiť spoločnosť, však? Naučí ťa vyšívať a ty ju rozveselíš. Sľubuješ mi to?"
     „Prídem aj ja, teraz, keď mi otec dovolí prísť," povie Alfej, pochutnávajúci si na teplom koláči, ktorý mu dali.
     Ale hoci je koláč skoro až horúci, že ho takmer nemožno udržať v rukách, myslím, že je stále ľadový v porovnaní s horúčavou hanby, ktorú vyvolali slová synčeka na tvári Šimona Alfejovho. Šimon sa výdatne potí, akoby bolo leto v plnom prúde, aj napriek tomu, že je pomerne chladné zimné ráno, fúka štipľavý severný vietor, ktorý rozháňa mračná na oblohe.
     No Ježiš sa tvári, že to nevidí, a apoštoli predstierajú veľký záujem o rozprávanie Šimonových detí, a tak sa ťaživá situácia skončila. Šimon sa môže vzchopiť a spýtať sa Ježiša, prečo tam nie sú všetci apoštoli.
     „Šimon Jonášov má prísť. Ostatní sa pripoja ku mne vo vhodnom čase. Už sa to dohodlo."
     „Všetci?"
     „Všetci."
     „Aj Judáš z Kariotu?"
     „Aj on..."
     „Ježiš, poď na chvíľu so mnou," poprosí bratranec Šimon. A keď kráčajú dozadu do záhrady, Šimon sa spýta: „Ale vieš naozaj, kto je Judáš Šimonov?"
     „Je Izraelita. Nič viac, nič menej."
     „Ó! Azda mi nechceš povedať, že je...," vzrušene zvyšuje hlas Šimon.
     Ale Ježiš ho uspokojí tým, že mu položí ruku na plece so slovami: „Je taký, akým ho urobili myšlienky, ktoré ho ovládajú, a tí, ktorí ho obklopujú. Lebo, napríklad, keby tu (a zdôrazní slová) bol našiel všetky duše spravodlivé a mysle inteligentné, nezatúžil by po hriechu. Ale nenašiel ich. Naopak, našiel celkom ľudský prvok, ku ktorému prispôsobil úplne pohodlne svoje príliš ľudské ja, ktoré sníva a pracuje pre mňa a vidí vo mne kráľa Izraela v ľudskom slova zmysle. Takisto ako snívaš o mne a chcel by si ma vidieť a pracovať pre mňa ty a s tebou i tvoj brat Jozef, a s vami dvoma aj Lévi, predstavený synagógy v Nazarete, a Matatiáš, Šimon, Matej, Benjamín a Jakub, a okrem troch či štyroch vy všetci v Nazarete. A nielen v Nazarete... Ťažko sa mu darí formovať sa, lebo vy všetci prispievate k jeho deformácii. Stále viac. Je najslabší z mojich apoštolov. Ale zatiaľ je len najslabší apoštol. Má dobré podnety, má čisté úmysly a miluje ma. Jeho láska je pomýlená, ale stále je to láska. Vy mu nepomáhate oddeliť tieto dobré časti od nedobrých, ktoré formujú jeho ja, ale stále viac ich zaťažujete tým, že k nim pridávate svoju neveru a ľudské obmedzenia. Ale poďme dnu. Ostatní tam už sú..."
     Šimon ide za ním trocha zahanbený. Sú takmer na prahu, keď zadrží Ježiša a povie: „Brat môj, hneváš sa na mňa?"
     „Nie. Ale usilujem sa formovať aj teba, tak ako formujem všetkých ostatných učeníkov. Nepovedal si, že chceš ním byť aj ty?"
     „Áno, Ježiš. Ale inokedy si tak nehovoril, ani keď si napomínal. Bol si láskavejší..."
     „A ako to poslúžilo? Kedysi som bol láskavejší. Dva roky som taký... Pri mojej trpezlivosti a láskavosti ste spohodlneli a nabrúsili ste si zuby a pazúry. Láska vám poslúžila na to, aby ste mi škodili. Nie je to tak? ..."
     „Je to tak. To je pravda. Teda už nebudeš dobrý?"
     „Budem spravodlivý. A aj keď budem taký, stále budem taký, akého si ma nezaslúžite, vy, Izraeliti, ktorí nechcete uznať vo mne prisľúbeného Mesiáša."
     Vojdú do malej miestnosti. Je preplnená, preto sú mnohí v kuchyni alebo v Jozefovej dielni. Tam ostali apoštoli okrem dvoch Alfejových synov, ktorí sú pri matke a švagrinej. K nim sa teraz pripája Mária s malým Alfejom, ktorého drží za ruku. Na Máriinej tvári sú jasné stopy po plači.
     Práve, keď sa chystá odpovedať Šimonovi, ktorý ju ubezpečuje, že k nej bude chodiť každý deň, po tichej uličke sa približuje voz s takým hlukom a cvengotom, že tým pritiahne pozornosť Alfejových synov. A keď zvonka zaklopú na dvere, zvnútra ich zároveň aj otvárajú. Objaví sa veselá tvár Šimona Petra, ktorý ešte sediac vo voze klope rukoväťou biča... Po jeho boku sedí na truhliciach ako na tróne ostýchavá, ale usmievavá Porfýria.
     Marziam beží von a vyšplhá sa na voz, aby pozdravil svoju adoptívnu matku. Vychádzajú aj ostatní spolu s Ježišom.
     „Učiteľ, tu som. Vzal som so sebou na voze aj manželku, lebo ona nevládze pešo chodiť. Mária, Pán s tebou. Aj s tebou, Mária Alfejova." Zostupuje z voza, pomôže vystúpiť manželke a všetkých pozdravuje.
     Chceli by mu pomôcť vyložiť voz. Ale on rozhodne namietne: „Potom, potom." A bez okolkov ide k širokým dverám Jozefovej dielne, roztvorí ich dokorán a usiluje sa dostať voz dnu tak, ako je. Pravdaže, nevojde. Ale táto taktika mu poslúži, že sa hostia rozptýlia a pochopia, že ich tam je veľa... A vskutku, Šimon Alfejov sa lúči s celou svojou rodinou...
     „Ó! Teraz, keď sme sami, postaráme sa o seba," povie Šimon Jonášov a odvádza dozadu somárika, ktorý má na sebe spiežovce a robí hluk za desiatich, takže Jakub Zebedejov sa nemôže zdržať smiechu a spýta sa: „Ale kdeže si ho našiel, takého vyparádeného?"
     Ale Peter vynáša truhlice z voza a podáva ich Jánovi a Ondrejovi, ktorí sa nazdávajú, že pocítia ich ťarchu. Sú však zarazení, lebo sú ľahké a hneď o tom aj hovoria. „Bežte do záhrady a nebuďte ako vyplašené vrabce," prikáže Peter a vezme jednu naozaj ťažkú debnu a položí ju do rohu miestnosti.
     „A teraz somára a voz. Somára a voz? Somára a voz...! To je ťažké...! A predsa sa musí všetko dostať dovnútra."
     „Cez záhradu, Šimon," povie potichu Mária. „Vzadu v plote je otvor. Nevidno ho, lebo je zakrytý haluzami, ale je tam. Choď chodníkom povedľa domu, medzi domom a susednou záhradou a ja tam prídem a ukážem ti ho. Kto pôjde odhádzať konáre, ktoré ho zakrývajú?"
     „Ja! Ja!" Všetci bežia na koniec záhrady, zatiaľ čo Peter odchádza so svojím hlučným záprahom a Mária Alfejova zatvorí dvere... A s kosákom osekajú a uvoľnia jednoduchý plot a objaví sa diera, cez ktorú vojde somárik a voz.
     „Ó, dobre! A teraz dajme toto všetko preč. Som úplne ohlušený!" Peter sa ponáhľa odviazať remienky, ktorými sú pripevnené zvonce na postroji.
     „Ale prečo si ich tam mal?" spýta sa Ondrej.
     „Aby ma počul prichádzať celý Nazaret. A podarilo sa mi to. Teraz ich odviažem, aby nás celý Nazaret nepočul, ako odchádzame. A takisto som vzal aj prázdne debny. Odídeme s plnými a nikto, ak nás uvidia, sa nebude čudovať, keď uvidí sedieť ženu vedľa mňa na debnách. Ten, ktorý je ďaleko, sa chvastá, že má zmysel pre praktické veci. Ale ak chcem, mám ho i ja."
     „Ale odpusť, brat. Načo je to všetko?" spýta sa Ondrej, ktorý priviedol somára k hŕbe dreva uloženého pri peci a napojil ho.
     „Prečo? Čo, nevieš...? Učiteľ, ešte nič nevedia?"
     „Nie, Šimon. Čakal som na teba, aby som to povedal. Poďte všetci do dielne. Ženy nech zostanú tam, kde sú. A urobil si dobre to, čo si urobil, Šimon Jonášov."
     Idú do dielne, kým Porfýria s chlapcom a dve Márie zostanú v dome.
     „Chcel som vás mať tu, lebo mi musíte pomôcť poslať Jána a Syntychu preč, veľmi ďaleko. Rozhodol som sa pre to už na sviatok Stánkov. Dobre ste videli, že nebolo možné, aby boli s nami, ale ani tu, bez toho, že by sme riskovali ich pokoj. Ako vždy, aj v tejto veci mi pomáha Lazár z Betánie. Ich som už o tom informoval. Šimon Peter to vie pár dní. Vy sa to dozvedáte teraz. Dnes v noci odídeme z Nazareta. Aj keby pršalo a bol vietor počas prvej štvrte mesiaca. Už sme mali odísť. Ale predpokladám, že Šimon Jonášov mal prekážky pri hľadaní voza..."
     „A aké! Už som ani nedúfal, že nájdem nejaký. Ale napokon som ho dostal od jedného gréckeho oplana z Tiberiady. A bude pohodlný."
     „Áno. Bude pohodlný, zvlášť pre Jána z Endoru."
     „Kde je, že ho nevidno?"
     „Vo svojej izbe so Syntychou."
     „A... ako prijal tú vec?" spýta sa ešte Peter.
     „Veľmi bolestne. Aj žena..."
     „Aj ty, Učiteľ. Tvoje čelo je poznačené vráskou, ktorá na ňom nebola, a oči máš prísne a smutné," poznamená Ján.
     „To je pravda. Prežívam hlbokú bolesť. Hovorme však o tom, čo máme urobiť. Počúvajte ma dobre, lebo neskôr sa budeme musieť rozdeliť. Odídeme dnes večer, v polovici prvej stráže.* Odídeme ako ľudia, ktorí utekajú... lebo sú vinní. My však nejdeme konať zlo ani neutekáme preto, že sme ho vykonali. Ale odchádzame, aby sme inému zabránili vykonať zlo tomu, kto nemá síl to zlo zniesť. Odídeme teda... Pôjdeme cez Seforis... A zastavíme sa v istom dome na polceste a potom odídeme na úsvite. Je to dom, ktorý má veľa prístreškov pre zvieratá. Sú tam pastieri, Izákovi priatelia. Poznám ich. Poskytnú mi pohostinstvo bez toho, že by sa na niečo vypytovali. Potom musíme bezpodmienečne prísť do Jeftahelu pred večerom a tam si odpočinieme. Myslíš, že somár to zvládne?"