Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

337. V Korozaine. Podobenstvo o zatvrdnutých srdciach a uzdravenie zhrbenej ženy

     21. november 1945
     Ježiš je v Korozaine v synagóge, ktorá sa pomaly zapĺňa. Starší mesta museli naliehať, aby v nej Ježiš túto sobotu vyučoval. Usudzujem tak z ich dôvodov a z Ježišových odpovedí.
     „Nie sme spupnejší než Judejčania či obyvatelia Dekapolu," vravia, „a predsa tam stále chodíš."
     „Aj tu je to také isté. Poúčal som vás slovami i skutkami, tichom a konaním."
     „Ale ak sme hlúpejší než ostatní, je o dôvod navyše naliehať..."
     „V poriadku, v poriadku."
     „Pravdaže áno, v poriadku! My ti dovolíme použiť našu synagógu ako miesto, kde môžeš vyučovať práve preto, že si myslíme, že tak je to správne. Prijmi teda naše pozvanie a hovor."
     Ježiš roztvorí náruč, čo je znamením pre ľudí, aby stíchli, a začne pomaly, spevavo a nadšene recitovať v melódii žalmu: „Areuna povedal Dávidovi: 'Nech kráľ vezme a nech obetuje, čo uzná za dobré. Pozri, voly (na celopal), mláťačka a jarmá volov na drevo! To všetko dáva, kráľu, Areuna kráľovi.' Areuna ešte povedal kráľovi: 'Pán, tvoj Boh, nech ti je milostivý.' Kráľ odpovedal Areunovi: 'Nie, chcem to od teba kúpiť za peniaze. Neobetujem predsa Pánovi, svojmu Bohu, celopaly zadarmo!'"
     Ježiš skloní tvár, lebo hovoril s tvárou obrátenou takmer k stropu, a pozorne pozrie na predstaveného synagógy a štyroch starších, ktorí sú s ním, a spýta sa: „Pochopili ste význam?"
     „Je to v Druhej knihe Kráľov,* keď svätý kráľ kúpil Areunovo humno... Ale nechápeme, prečo si nám to povedal. Tu nie je morová nákaza a nemá byť obetovaná obeta. Ty nie si kráľ... Chceme povedať, že ešte ním nie si."

*(Podľa Vulgáty v Druhej knihe Kráľov, ale citát v Novej Vulgáte je v 2 Sam 24, 22-24, pozri aj 1 Kr 21, 23-24.)

     „Veru hovorím vám, že vaše mysle sú ťarbavé na to, aby pochopili symboly, a vaša viera je neistá. Keby bola istá, videli by ste, že už som Kráľ, ako som povedal, a keby vaše chápanie bolo bystré, pochopili by ste, že je tu ťažšia morová nákaza než tá, ktorá sužovala Dávida. Sužuje vás mor nevery, ktorý spôsobí vašu záhubu."
     „A predsa! Ak sme ťarbaví a neveriaci, daj nám chápavosť a vieru a vysvetli nám, čo si nám chcel povedať."
     „Hovorím: Neobetujem Bohu nútené celopaly, tie, ktoré sa obetujú pre malicherné záujmy. Neprijímam ponuku hovoriť iba vtedy, ak je to dovolené Tomu, kto prišiel preto, aby hovoril. Toto je moje právo a ja ho využívam. Pod slnkom alebo medzi zatvorenými stenami, na vrcholoch hôr alebo na dne údolí, na mori či sediac na brehu Jordánu, všade mám právo a povinnosť vyučovať a svojou námahou kupovať jediné celopaly, ktoré sú milé Bohu: obrátené srdcia, ktoré sú verné mojím slovám.
     Vy, obyvatelia Korozainu, ste tu dovolili Slovu prehovoriť nie z úcty a viery, ale pretože v srdci vás mučí hlas ako červotoč, zožierajúci drevo: 'Tento trest mrazu je pre tvrdosť našich sŕdc.' A chcete to napraviť. Pre svoje mešce, nie pre dušu. Ó, pohanský a tvrdohlavý Korozain! Ale nie celý Korozain je taký. Pre tých, ktorí nie sú takí, prehovorím. Poviem podobenstvo.
     Počúvajte. Istý hlúpy boháč priniesol remeselníkovi veľký blok materiálu svetlého ako najjemnejší med a požiadal ho, aby ho spracoval a urobil z neho ozdobnú amforu.
     „To nie je dobrý materiál na tú prácu," povedal remeselník boháčovi. „Vidíš, je veľmi mäkký, pružný. Ako môžem z neho vykresať a vytvarovať amforu?"
     „Ako? Nie je dobrý? To je cenná živica a jeden môj priateľ má z nej malú amforu, v ktorej jeho víno nadobúda vynikajúcu chuť. Zlatom som vyvážil materiál, aby som z neho mal väčšiu amforu, a tak pretromfol svojho priateľa, ktorý sa ňou chvastá. Urob mi ju. A ihneď. Alebo poviem, že si neschopný remeselník."
     „Ale amfora tvojho priateľa musí byť zo svetlého alabastru."
     „Nie. Je z tohto materiálu."
     „Bude z jemnej ambry."
     „Nie. Je z tohto materiálu."
     „Pripusťme, že je z tohto materiálu, ale je súdržný, stvrdnutý dlhým časom a primiešaním iných spevňujúcich prísad. Spýtaj sa ho a príď mi povedať, ako urobili jeho."
     „Nie. Predal mi ho on sám a ubezpečil ma, že ho treba takto použiť."
     „Tak potom ťa podviedol, aby ťa potrestal za to, že si mu závidel jeho peknú amforu."
     „Daj si pozor na reči! Pracuj, lebo ťa potrestám a vezmem ti tvoju dielňu, ktorá nemá ani takú cenu, koľko som zaplatil za túto vynikajúcu živicu."
     Nešťastný remeselník sa pustil do práce. Miesil... Ale hmota sa mu lepila na ruky. Usiloval sa spevniť časť materiálu gitom a práškami... Ale živica stratila svoju zlatú priehľadnosť. Položil ju k zlievačskej peci dúfajúc, že teplom stvrdne a, chytiac sa za hlavu, ju musel odtiahnuť, lebo skvapalnela. Poslal na vysoký Hermon vziať ľad a ponoril živicu doň... Stvrdla, bola pekná. Ale už sa nedala modelovať. „Vytvarujem ju dlátom," povedal. Pri prvom údere dláta sa živica rozbila na kúsky.
     Remeselník bol úplne zúfalý, už bol presvedčený, že ten materiál nemôže nijako spracovať, no naposledy sa o čosi pokúsil. Pozbieral kúsky, roztavil ich v horúcej peci, znova ich zmrazil ľadom, ale nie veľmi, a ešte mazľavú hmotu skúsil opracovať dlátom a špachtľou. Tvarovala sa, ach áno! Ale len čo odtiahol dláto a špachtľu, vrátila sa do pôvodného tvaru, ako keby to bolo cesto na chlieb, kysnúce na doske.
     Muž sa vzdal. A aby sa vyhol prenasledovaniu boháča a skaze, v noci naložil na voz ženu, deti, zariadenie i pracovné náčinie a uprostred celkom prázdnej dielne nechal svetlú hmotu živice. Na ňu položil lístok so slovom: „Nespracovateľná" a utiekol za hranice...
     Bol som poslaný, aby som spracoval srdcia k Pravde a Spáse. Dostali sa mi do rúk srdcia zo železa, olova, cínu, alabastru, mramoru, striebra, zlata, jaspisu, drahokamov. Srdcia tvrdé, srdcia divoké, srdcia krehké, srdcia nestále, srdcia zatvrdnuté bolesťami, srdcia cenné, všetky druhy sŕdc. Všetky som ich spracoval. A mnohé som vytvaroval podľa túžby Toho, ktorý ma poslal. Mnohé ma zranili, keď som ich opracovával, iné sa radšej polámali, než aby sa nechali spracovať do konca. Ale vždy v nich zostane spomienka na mňa, i keď možno s nenávisťou.
     Vy ste neopracovateľní. Nič na vás neplatí: vrúcnosť lásky, trpezlivosť výučby, chlad výčitiek, námaha dláta. Len čo odtiahnem ruky, ste znova tým, čím ste boli. Mali by ste urobiť iba jediné, aby ste sa zmenili: úplne sa mi odovzdať. Ale to nerobíte. To nikdy neurobíte. Zarmútený Spracovateľ vás ponechá svojmu osudu. Ale keďže je spravodlivý, nezanechá všetkých rovnako. Vo svojom zármutku ešte vie vybrať tých, ktorí si zaslúžia jeho lásku, a tých poteší a požehná.
     Žena, poď sem!" povie a ukáže na ženu stojacu blízko steny, takú zhrbenú, že vyzerá sťa otáznik.
     Ľudia vidia, kam Ježiš ukazuje, ale žena pre svoju polohu nemôže vidieť Ježiša a jeho ruku. „Choď, Marta! Volá ťa," vyzvú ju niektorí. A chudera sa vlečie krívajúc o palici, vo výške ktorej má sklonenú hlavu.
     Už je pred Ježišom a on jej vraví: „Žena, maj spomienku, že som sa tu zastavil a odmenu za tvoju tichú pokornú vieru. Buď oslobodená od svojej choroby," zvolá napokon a položí jej ruky na plecia.
     Žena ihneď vstane, rovná ako palma zodvihne ruky a zakričí: „Hosana! On ma uzdravil! Videl svoju vernú služobnicu a obdaroval ju. Chvála buď Spasiteľovi a Kráľovi Izraela! Hosana Dávidovmu Synovi!"
     Ľudia sa pridávajú k žene svojimi „hosana". Tá teraz kľačí pri Ježišových nohách a bozkáva mu lem šiat, kým on jej vraví: „Choď v pokoji a vytrvaj vo viere."
     Predstavený synagógy, ktorého ešte musia páliť Ježišove slová povedané pred podobenstvom, chce odplatiť napomenutie jedom a rozhorčene zakričí, kým dav sa roztvára, aby mohla prejsť zázračne uzdravená žena: „Je šesť dní, keď treba pracovať, šesť dní na to, aby sme žiadali a dávali. V tieto dni teda prichádzajte tak žiadať, ako aj dávať. V tieto dni prichádzajte a dávajte sa uzdravovať a neporušujte sobotu, hriešnici a neveriaci, skazení a kazitelia Zákona!" A snaží sa vytlačiť zo synagógy všetkých, ako keby vyháňal zneuctenie z miesta modlitby.
     No Ježiš – ktorý vidí, že predstavenému pomáhajú štyria hodnostári, ktorých som videla prv, a ďalší roztrúsení v zástupe, a dávajú mu výrazne najavo, že sú pohoršení a otrasení jeho... zločinom – tiež zakričí, pozrie naňho prísne a majestátne s rukami skríženými na prsiach: „Pokrytci! Kto z vás v dnešný deň neodviazal svojho vola alebo osla od válova a nezaviedol ho napojiť? A kto nezaniesol snopy trávy ovciam v stáde a nepodojil mlieko z ich naliatych vemien? Prečo ste to urobili aj dnes, keď máte šesť dní v týždni na to, aby ste to urobili? Kvôli pár denárom za mlieko alebo zo strachu, že stratíte vola či osla od smädu? A nemal som ja vyslobodiť túto ženu, ktorú Satan držal osemnásť rokov spútanú, z tohto puta hoci aj v sobotu? Choďte. Túto ženu som mohol vyslobodiť od jej nechceného nešťastia. Ale vás nebudem môcť nikdy zbaviť nešťastia, ktoré je dobrovoľné, ó, nepriatelia Múdrosti a Pravdy!"
     Dobrí ľudia, medzi mnohými nie dobrými v Korozaine, súhlasia a chvália, kým druhí, sinaví od zlosti, utekajú preč a nechávajú napospas rovnako sinavého predstaveného synagógy.
     Aj Ježiš ho nechá tak a vychádza zo synagógy, obklopený dobrými ľuďmi, ktorí zostávajú naďalej okolo neho a sprevádzajú ho až do polí, kde ich Ježiš poslednýkrát požehná a potom odchádza po hlavnej ceste spolu s bratrancami, Petrom a Tomášom...