Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

327. Na hraniciach Fenície. Reč o rovnosti národov a podobenstvo o kvase

     [Bez dátumu]
     Pekná cesta vedúca z Fenície do Ptolemaidy pretína nížinu medzi morom a horami. A keďže je výborne udržiavaná, je na nej čulý ruch. Často ju križujú menšie cesty, idúce z miest vnútrozemia k pobrežiu. Pri početných križovatkách zvyčajne býva dom, studňa a jednoduchá kováčska dielňa pre štvornožcov, ktorí môžu potrebovať podkovy.
     Ježiš so šiestimi apoštolmi, ktorí s ním zostali, prejde hodný kus cesty, viac ako dva kilometre, a stále vidí to isté. Napokon sa zastaví pri jednom z tých domov so studňou a kováčskou dielňou, na križovatke pri potoku preklenutom mostom, ktorý je síce mohutný, ale iba natoľko široký, že po ňom prejde len jeden voz. A tak cestujúci z jednej či druhej strany sú nútení zastaviť, pretože z dvoch opačných smerov by vozy nemohli prejsť naraz. Vidím, že to dáva príležitosť cestujúcim rôznych rás, ako sa mi darí pochopiť, teda Feničanom a pravým Izraelitom, ktorí sa navzájom nenávidia, aby sa spojili v jednom – v nadávaní na Rím... Bez Ríma by nemali ani ten most a neviem, ako by prešli, keď je potok plný vody. Ale už je to tak! Utláčateľa vždy nenávidia, aj keď robí užitočné veci!
     Ježiš sa zastaví pri moste v kúte zaliatom slnkom, kde je dom, ktorý má na strane súbežnej s potokom zapáchajúcu kováčsku dielňu. V nej práve kujú podkovy pre koňa a dvoch oslov. Kôň je zapriahnutý do rímskeho voza s vojakmi, ktorí sa zabávajú úškľabkami na nadávajúcich Židov. A hodia za hrsť konského trusu na nosatého starca, najnenávistnejšieho zo všetkých, muža s ozajstnými hadími ústami, ktoré, myslím si, by radi uhryzli Rimanov, len aby ich otrávili...
     Možno si predstaviť, čo nasleduje! Starý Žid ujde s krikom, ako keby ho nakazili malomocenstvom, a ostatní Židia sa k nemu zborovo pripoja. Feničania kričia ironicky: „Páči sa vám nová manna? Len jedzte, jedzte, aby ste mali silu kričať proti tým, ktorí sú k vám pridobrí, falošné zmije!" Vojaci sa rehocú... Ježiš mlčí.
     Rímsky voz napokon odchádza a vojaci zdravia kováča s krikom: „Salve, ó, Títus, a nech sa ti darí!" Muž – silný, postarší, s býčím krkom, hladko oholenou tvárou, s tuhočiernymi očami vedľa mohutného nosa a pod širokým vyčnievajúcim čelom, s vypadanými vlasmi nad spánkami, a tam, kde ich ešte má, sú krátke a trocha zvlnené – zdvihne ťažké kladivo s gestom na rozlúčku a potom sa vráti k nákove, na ktorú jeden mladík položil žeravú podkovu, kým druhý mládenec vypaľuje kopyto oslovi, aby ho pripravil na podkutie.
     „Takmer všetci títo kováči pri cestách sú Rimania. Vojaci, ktorí tu zostali po skončení služby. A zarábajú. Nič im nebráni, aby sa vždy postarali o zvieratá. A osol môže stratiť podkovu aj pred západom slnka pred sobotou alebo počas sviatku Svetiel," poznamená Matúš.
     „Ten, čo nám podkúval Antónia, mal za ženu Hebrejku," povie Ján.
     „Hlúpych žien je viac než rozumných," konštatuje Jakub Zebedejov.
     „A komu patria ich deti? Bohu alebo pohanstvu?" opýta sa Ondrej.
     „Obyčajne bývajú podľa partnera silnejšieho vo viere," odpovie Matúš. „A ak žena nie je odpadlíčka, sú Hebreji, pretože títo muži sa o to nestarajú. Nie sú veľkí... fanatici ani svojho Olympu. Myslím, že sa nestarajú o iné ako o zárobok. Majú veľa detí."
     „No sú to zväzky hodné pohŕdania. Bez viery, bez pravej vlasti, všetkými nenávidení," povie Tadeáš.
     „Nie. Mýliš sa. Rím nimi nepohŕda. Naopak, stále im pomáha. Takto poslúžia viac, než keď nosili zbrane. Skazenou krvou do nás vnikajú viac než násilím. Ak vôbec niekto trpí, tak to je prvá generácia. Potom sa roztratia a svet zabudne," povie Matúš, ktorý veci dobre pozná.
     „Áno, deti trpia. Ale i hebrejské ženy, v manželstve. Pre ne samé a pre ich deti je mi ich ľúto. Nikto im už nehovorí o Bohu. Ale tak to v budúcnosti už nebude. Potom už ľudia ani národy nebudú rozdelené, lebo duše budú spojené v jedinej Vlasti – v mojej," povie Ježiš, ktorý doteraz mlčal.
     „Ale potom budú mŕtve!" zvolá Ján.
     „Nie. Zhromaždia sa v mojom Mene. Už nebudú Rimania alebo Líbyjčania, Gréci alebo Ponťania, Iberijčania alebo Galovia, Egypťania alebo Hebreji, ale budú to Kristove duše. A beda tým, ktorí by chceli rozlišovať duše podľa ich pozemskej vlasti, veď ja ich všetky rovnako milujem a budem rovnako pre ne trpieť. Ten, kto by tak konal, dokázal by, že nepochopil Lásku, ktorá je univerzálna."
     Apoštoli pochopia skrytú výčitku a mlčky sklonia hlavy.
     Hluk podkovy kovanej na nákove zmĺkol a utíchajú aj údery na posledné kopyto osla. Ježiš to využije a zvýši hlas, aby ho počul zástup. Zdá sa, akoby pokračoval v rozhovore so svojimi apoštolmi. V skutočnosti hovorí okoloidúcim a azda aj tým, čo sú v dome. Určite sú tam ženy, lebo v teplom vzduchu sa rozliehajú ženské hlasy.
     „Medzi ľuďmi existuje vždy isté príbuzenstvo, i keď sa to tak úplne nezdá. Je to príbuzenstvo pochádzajúce od jediného Stvoriteľa. Ak sa neskôr deti jediného Otca oddelili, to nezmenilo puto ich pôvodu, tak ako sa nezmení ani krv syna, keď zanechá otcovský dom. V žilách Kaina bola Adamova krv aj po tom, keď ho zločin donútil utekať po šírom svete. A v žilách detí narodených po Evinej bolesti, žialiacej nad zavraždeným synom, bola tá istá krv, ktorá vrela v žilách vzdialeného Kaina.
     To isté sa vzťahuje, a ešte jasnejšie, na rovnosť medzi deťmi Stvoriteľa. Sú stratení? Áno. Sú vyhnanci? Áno. Sú odpadlíci? Áno. Sú vinní? Áno. Hovoria jazykmi odlišnými od nášho a veria vierou, ktorá sa nám bridí? Áno. Sú skazení zväzkami s pohanmi? Áno. Ale ich duša pochádza od Jediného a je vždy taká istá, aj keď je dotrhaná, stratená, vyhnaná, skazená... Aj keď je predmetom bolesti Boha Otca, je to vždy duša, ktorú on stvoril.
     Dobrí synovia predobrého Otca majú mať dobré city. Dobré voči Otcovi a dobré i voči bratom, nech sa stali akýmikoľvek, lebo sú synmi toho istého Otca. Majú byť dobrí voči Otcovi v snahe potešiť ho v jeho bolesti a priviesť mu späť tie jeho deti, ktoré sú príčinou jeho bolesti buď preto, že sú hriešnici, alebo preto, že sú odpadlíci či pohania. Majú byť dobrí voči nim, lebo majú dušu, ktorá pochádza od Otca, uzavretú v hriešnom tele, zašpinenú, slabomyseľnú pre pomýlené náboženstvo, ale vždy je to duša Pánova a rovnaká ako naša.
     Pamätajte si, vy z Izraela, že nejestvuje nikto – nech by to bol modlár, ktorý sa najviac vzdialil od Boha svojím modlárskym náboženstvom, alebo najväčší pohan medzi pohanmi, alebo najväčší ateista medzi ľuďmi –, ktorý by nemal nijakú stopu svojho pôvodu. Pamätajte si vy, ktorí ste sa zmýlili, odvrátili ste sa od nášho pravého náboženstva a klesli ste do zmiešaných manželstiev, ktoré naše náboženstvo odsudzuje,* že aj keď si myslíte, že všetko, čo patrilo k Izraelu, je vo vás už mŕtve, udusené láskou k človeku odlišnej viery a odlišnej rasy, nie je to mŕtve. Je to niečo, čo ešte žije, a to je Izrael. A je vašou povinnosťou rozdúchať uhasínajúci oheň, oživiť iskru, ktorá ešte jestvuje skrze Božiu vôľu, aby prerástla nad telesnú lásku. Telesná láska skončí smrťou, ale vaša duša smrťou nekončí. Zapamätajte si to. A vy, vy, nech ste ktokoľvek – ktorí vidíte a veľakrát ste zhrození, keď vidíte zmiešané manželstvo dcéry Izraela s mužom odlišnej rasy a viery –, zapamätajte si, že máte povinnosť a záväzok s láskou pomáhať poblúdenej sestre, aby našla cestu späť k Otcovi.

*(Pozri Gn 24, 1-8; Dt 7, 3-4; 1 Kr 11, 1-13; Ez 9-10; Neh 13, 23-29; Mal 2, 11-12. Dielo na viacerých miestach dosvedčuje, že Židia neschvaľovali zmiešané manželstvá (tu charakterizované slovami: odlišná viera, odlišná rasa) z úcty voči Zákonu, ktorého pravý význam sa odhalil v Kristovom vyučovaní, ako sa uvádza tu a v 245. a 323. kapitole.)

     Toto je nový svätý Zákon, ktorý sa páči Pánovi: aby nasledovníci Vykupiteľa vykupovali všade tam, kde sú ľudia, ktorých treba vykúpiť, aby sa Boh mohol usmievať na duše, ktoré sa vrátili do otcovského Domu, a aby obeta Vykupiteľa nebola neplodná alebo príliš úbohá.
     Keď gazdiná chce nechať vykysnúť veľa múky, vezme malý kúsok cesta, ktoré pripravila minulý týždeň. Ó, iba maličký kúsok z veľkého množstva! A vloží ho do veľkého množstva múky a chráni ho pred prievanom vo vhodnej teplote domu.
     Aj vy tak robte, praví nasledovníci Dobra, aj vy, ľudia, ktorí ste sa vzdialili od Otca a z jeho kráľovstva. Vy, moji nasledovníci, im dajte malý kúsok, odrobinku vášho kvasu, aby ste podporili a posilnili tých, ktorí sa vzdialili, aby tú odrobinku pripojili k tomu kúsku spravodlivosti, ktorý majú v sebe. A vy i oni ochraňujte nový kvas pred nepriateľským prievanom zla v teple milosrdnej Lásky – ktorá je, podľa toho, kto ste, buď vašou paňou, alebo tvrdošijným, hoci už slabnúcim prežitkom. Podporte tie domovy teplom, podporte rovnakú vieru, ktorá kvasí v srdci poblúdenej ženy toho istého náboženstva, aby sa cítila milovaná Izraelom, aby cítila, že je ešte stále dcérou Siona a vašou sestrou, aby kvas prenikol dobrú vôľu všetkých a aby nebeské kráľovstvo prišlo do všetkých duší a pre všetky duše."
     „Ale kto je to? Kto je to?" pýtajú sa ľudia, ktorí sa už neponáhľajú prejsť cez most, hoci je prázdny, ani pokračovať, ak ho už prešli.
     „Nejaký rabbi."
     „Istý rabbi z Izraela."
     „Tu? Na hraniciach s Feníciou? Také dačo sa stalo prvýkrát!"
     „A predsa je to tak. Aser mi povedal, že to je ten, ktorého volajú Svätý."
     „Teda azda hľadá útočište medzi nami, lebo tam ho prenasledujú."
     „To sú naozaj hady!"
     „To je dobre, že príde k nám! Bude robiť zázraky..."
     Medzitým sa Ježiš vzdialil a odchádzame po chodníku medzi poľami...