Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

355. Nový učeník Mikuláš z Antiochie a druhá predpoveď umučenia

     9. december 1945
     Ježiš je úplne sám na terase Tomášovho domu v Kafarnaume. Mestečko v sobotu odpočíva, jeho obyvatelia sa značne preriedili, lebo tí najhorlivejší v praktizovaní viery už odcestovali do Jeruzalema. Odišli aj tí, ktorí sa tam vybrali so svojimi rodinami a majú deti, takže tie nemôžu dlho pochodovať, lebo potom nútia dospelých robiť častejšie zastávky a kratšie úseky. Takto chýba mestu v deň, ktorý už sám osebe je pochmúrny, žiarivý znak rozjarených detí.
     Ježiš je veľmi zamyslený. Sedí na nízkej lavičke v rohu pri podokenici chrbtom k schodišťu, takmer zakrytý podokenicou, s lakťom opretým o koleno a unaveným, takmer trpiteľským gestom si podopiera rukou čelo.
     V meditácii ho preruší príchod chlapčeka, ktorý sa chce s ním rozlúčiť pred odchodom do Jeruzalema. „Ježiš! Ježiš!" volá na každom schodíku, keďže nevidí Ježiša, lebo ho pred pohľadom tých, čo sú dolu, zakrýva nízky múrik. Ježiš je taký sústredený, že nepočuje jemný hlások ani ľahučký krok chlapčeka, čo drobčí ako holúbok... Takže keď chlapec príde na terasu, Ježiš ešte stále zaujíma trpiteľskú polohu. A chlapca to naľaká. Zastaví sa na pokraji terasy, strčí si prštek do úst a premýšľa... Potom sa rozhodne a ide pomaly dopredu..., teraz je už takmer za Ježišovým chrbtom..., skloní sa, aby videl, čo robí... a povie: „Nie, drahý! Neplač! Prečo? Pre tých zlých chlapov zo včerajška? Môj otec povedal Jairovi, že sú ťa nehodní. Ale ty nesmieš plakať. Ja ťa mám rád. A má ťa rada aj moja sestrička a Jakub a Tobiáš, Jana a Mária a Micheáš a všetky, všetky deti v Kafarnaume. Už neplač..." A pritúli sa mu okolo krku, pohladká ho a ukončí: „Inak budem plakať aj ja a budem plakať stále... po celej ceste..."
     „Nie, Dávid, už neplačem. Ty si ma potešil. Si sám? Kedy odchádzate?"
     „Po západe slnka. Pôjdeme loďkou do Tiberiady. Poď s nami. Môj otec ťa má rád, vieš?"
     „To viem, drahý. Ale musím ísť k iným deťom... Ďakujem ti, že si sa prišiel rozlúčiť, a žehnám ťa, malý Dávid. Pobozkajme sa na rozlúčku a potom sa vráť k mamke. Vie, že si tu?"
     „Nie. Utiekol som, lebo som ťa nevidel s tvojimi učeníkmi a myslel som si, že plačeš."
     „Už neplačem. Veď vidíš. Choď, choď za mamkou, ktorá ťa možno ustráchaná hľadá. Zbohom. Dávaj pozor na osly v karavánach. Vidíš? Všade sa zastavujú."
     „Naozaj už nebudeš plakať?"
     „Nie. Už ma to nebolí. Ty si mi odňal bolesť. Ďakujem ti, dieťa moje."
     Chlapec zíde skackajúc po schodíkoch a Ježiš ho pozoruje. Potom skloní hlavu, vráti sa na svoje miesto a pohrúži sa do predchádzajúcej smutnej meditácie.
     Čas plynie. Keď sa obloha občas vyjasní, ukáže sa zapadajúce slnko.
     Na schodišti počuť ťažší krok. Ježiš zodvihne tvár. Zbadá Jaira, ktorý kráča k nemu. Pozdraví ho. Jairus mu odpovie úctivým pozdravom.
     „Ako to, že si prišiel sem, Jairus?"
     „Pane! Azda som urobil chybu. Ale ty, vidíš do sŕdc ľudí a uvidíš, že v mojom omyle nebola zlá vôľa. Dnes som ťa nepozval do synagógy, aby si tam hovoril. Ale včera som tak veľmi trpel pre teba a videl som, ako veľmi trpíš ty, že... som sa neodvážil. Pýtal som sa tvojich. Povedali mi: 'Chce zostať sám...' Ale pred chvíľou prišiel Filip, Dávidov otec, a povedal mi, že jeho chlapec ťa videl plakať. Povedal, že si sa mu poďakoval za to, že prišiel za tebou. Tak som prišiel aj ja. Učiteľ, kto ešte zostal v Kafarnaume, chystá sa do synagógy. A moja synagóga je tvoja, Pane."
     „Ďakujem ti, Jairus. Dnes v nej prehovoria iní. Ja prídem ako obyčajný veriaci..."
     „Ani by si nemusel tam prísť. Tvojou synagógou je svet. Naozaj neprídeš, Učiteľ?"
     „Nie, Jairus. Som tu so svojím duchom pred Otcom, ktorý ma chápe a ktorý vo mne nenachádza chybu." Ježišovi sa zalesknú slzy v smutných očiach.
     „Ani ja nenachádzam chybu na tebe... Zbohom, Pane."
     „Zbohom, Jairus." A Ježiš si opäť sadne a rozjíma.
     Ľahučko ako holubica vystupuje po schodoch Jairova dcéra v bielych šatách. Pozerá sa... Potichu zavolá: „Spasiteľ môj!"
     Ježiš sa obzrie, zbadá ju, usmeje sa na ňu a povie jej: „Poď ku mne."
     „Áno, Pane môj. Ale chcela by som ťa priviesť k ďalším. Prečo má byť dnes synagóga nemá?"
     „Je tam tvoj otec a mnohí iní, aby ju naplnili slovami."
     „Ale to sú slová... Tvoje je Slovo. Ó, Pane môj! Tvojím slovom si ma vrátil mamke i otcovi, a bola som mŕtva. Ale pozri na tých, ktorí idú teraz do synagógy! Mnohí sú viac mŕtvi, než ja vtedy. Poď im dať život."
     „Dcérka, ty si si ho zaslúžila, no oni... Nijaké slovo nemôže dať život tomu, kto si pre seba vyvolí smrť."
     „Áno, Pane môj. Ale aj tak poď. Sú tam aj takí, ktorí stále viac ožívajú, keď ťa počúvajú... Poď. Vlož svoju ruku do mojej a poďme. Ja som svedectvom tvojej moci a som ochotná o nej svedčiť aj pred tvojimi nepriateľmi i za cenu, že mi odnímu tento druhý život, ktorý aj tak už nie je môj. Ty si mi ho dal, Učiteľ dobrý, zo súcitu k matke a k otcovi. Ale ja..." Pekná dievčina, už vlastne mladá žena, s veľkými jasnými očami žiariacimi v čistej inteligentnej tvári, prestane hovoriť pre nával sĺz, ktoré jej stekajú spod dlhých mihalníc po lícach a zadúšajú ju.
     „Prečo teraz plačeš?" opýta sa Ježiš a položí jej ruku na vlasy.
     „Pretože... mi povedali, že vravíš, že zomrieš..."
     „Všetci musia zomrieť, dievča moje."
     „Ale nie tak, ako hovoríš ty! Ja... ó, teraz by som sa nechcela vrátiť k životu, aby som to nevidela, aby som tu nebola, keď... nastane tá hrôza..."
     „Potom by si tu ani nebola, aby si ma potešila, ako to robíš teraz. Nevieš, že slovo čistého človeka, ktorý ma miluje, hoci jediné slovo, odníma zo mňa každú bolesť?"
     „Áno? Ó! Teda by si už nemal trpieť, lebo ja ťa milujem viac než otca, matku i svoj život!"
     „Tak to je."
     „Tak poď. Nezostávaj sám. Hovor pre mňa, pre Jaira, pre mamku, malého Dávida, skrátka pre tých, ktorí ťa milujú. Je nás veľa a bude nás ešte viac. Len nezostávaj sám. To prináša smútok." A s materinským inštinktom, ako každá počestná žena, ukončí: „Nikto ti neublíži, keď budeš pri mne. A ja ťa obránim."
     Ježiš vstane a vyhovie jej. Ruka v ruke prechádzajú ulicami a bočnými dverami vojdú do synagógy.
     Jairus, ktorý práve silným hlasom číta zo zvitku, prestane čítať, hlboko sa skloní a povie: „Učiteľ, prosím ťa, prehovor k tým, ktorí majú čisté srdce. Priprav nás na Paschu tvojím svätým slovom."
     „Čítaš z Knihy Kráľov, však?"
     „Áno, Učiteľ. Snažil som sa, aby si uvedomili, že ten, kto sa odlúči od pravého Boha, upadá do modloslužby zlatých teliat."
     „Dobre si to povedal. Chce ešte niekto niečo povedať?"
     V zástupe sa zdvihne šepot. Niektorí chcú, aby Ježiš hovoril, no niektorí kričia: „Ponáhľame sa. Nech sa pomodlia modlitby a prepusti zhromaždenie. Ideme predsa do Jeruzalema a tam budeme počúvať učiteľov." Tí, čo takto kričia, sú mnohí zbehovia zo včerajška, ktorých v Kafarnaume zadržala sobota.
     Ježiš na nich hľadí s hlbokým smútkom a povie: „Ponáhľate sa. To je pravda. Aj Boh sa ponáhľa, aby vás súdil. Len choďte." Potom sa obráti na tých, ktorí ich napomínajú, a povie: „Nenadávajte im. Každý strom prináša svoje ovocie."
     „Pane! Zopakuj Nehemiášovo gesto!* Hovor proti nim, ty, Veľkňaz!" zvolá rozhorčený Jairus, ku ktorému sa pridávajú apoštoli, verní učeníci i obyvatelia Kafarnauma.