Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

330. Jakub a Ján Zebedejovi sú "synovia hromu". Do Achzibu s pastierom Annášom

     14. november 1945
     Ježiš ide cez veľmi hornatý kraj. Nie sú to vysoké vrchy, ale treba ustavične stúpať do kopca a zas zostupovať. Je tam veľa bystrín, ktoré si veselo tečú v tomto sviežom novom ročnom období. Sú čisté a jasné ako obloha a čerstvé ako prvé listy, ktoré sa v stále hojnejšom počte objavujú na konároch stromov. Ale aj keď je ročné obdobie také krásne, veselé a povzbudzuje srdce, nezdá sa, že by Ježiš bol veľmi povznesený na duchu. A apoštoli ešte menej. Kráčajú tichučko spodkom údolia. Vidia len pastierov so stádami. Ale Ježiš vyzerá, akoby ich ani nevidel.
     Bezútešný vzdych Jakuba Zebedejovho a náhle slová, výsledok jeho utrápenej mysle, upútajú Ježišovu pozornosť... Jakub povie: „A neúspechy...! Neúspechy...! Ako keby sme boli prekliati...!"
     Ježiš mu položí ruku na plece: „Nevieš, že taký je údel tých najlepších?"
     „Ó, viem to, odkedy som s tebou! Ale občas by to chcelo niečo iné na povznesenie srdca a viery. Predtým sme to mali..."
     „Pochybuješ o mne, Jakub?" Koľko bolesti je v chvejúcom sa Učiteľovom hlase!
     „Nieee...!" Jeho „nie" však nie je veľmi presvedčivé.
     „Ale pochybovať pochybuješ. O čom, teda? Už ma nemiluješ ako predtým? Zoslabilo tvoju lásku to, že si videl, ako ma vyhnali, vysmiali či nevšímali si ma na fenických hraniciach?" V Ježišových slovách sa chveje žiaľ, hoci to nie sú vzlyky ani slzy. To plače jeho duša.
     „To nie, Pane môj! Naopak, moja láska k tebe rastie tým väčšmi, čím viac ťa vidím nepochopeného, nechceného, ponižovaného, zarmúteného. A aby som ťa nevidel takého a aby som mohol zmeniť srdcia ľudí, bol by som ochotný dať svoj život ako obetu. Musíš mi veriť. Nelám mi srdce, už i tak zarmútené pochybnosťou, že si myslíš, že ťa nemilujem... Ináč... Ináč ma to privedie na pokraj zúfalstva. Vrátim sa späť a pomstím sa tomu, kto ťa zarmucuje, aby som ti dokázal, že ťa milujem, aby som odstránil tvoju pochybnosť. A ak ma chytia a zabijú, vôbec mi to nebude prekážať. Bude mi stačiť, že som ti poskytol dôkaz lásky."
     „Ó, syn hromu! Odkiaľ sa berie toľká prudkosť? Chceš azda byť ako ničiaci blesk?" Ježiš sa usmeje nad Jakubovým citovým výlevom a jeho úmyslami.
     „Ó! Aspoň vidím, že si sa usmial! Už to je výsledok mojich úmyslov. Čo na to povieš, Ján? Máme vykonať môj nápad, aby sme pozdvihli Učiteľa, skľúčeného z toľkých odmietnutí?"
     „Ach, áno. Poďme. Vrátime sa rozprávať. A ak ho ešte urazia a povedia, že je kráľom len slovami či kráľom, ktorý je terčom výsmechu, kráľom bez peňazí alebo bláznivým kráľom, poriadne ich zmlátime, aby si všimli, že kráľ má tiež vojsko verných mužov, ktorí nie sú ochotní znášať ich výsmech. Násilie je v určitých veciach užitočné. Poďme, brat!" odpovie mu veľmi nahnevaný Ján a už to ani nevyzerá on, vždy taký láskavý.
     Ježiš sa postaví medzi nich, chytí ich za ramená, aby ich zadržal, a povie: „No počúvajte ich! A o čom som ja kázal takú dlhú domu? Ó, prekvapenie nad prekvapenie! Aj z Jána, mojej holubice, sa stal jastrab! Len sa naňho pozrite, aký je škaredý, zachmúrený, ochotný biť sa, znetvorený nenávisťou. Ach, hanba! A vy sa čudujete, že Feničania zostávajú ľahostajní, že Židia sú zlostní, že Rimania ma vyhosťujú, keď vy, prví, ste ešte nič z môjho učenia nepochopili po dvoch rokoch, čo ste so mnou? Keď ste ako žlč od zlosti, ktorú prechovávate vo svojom srdci, keď vyhadzujete zo svojho srdca moje učenie o láske a odpustení, vyhosťujete ho ako hlúposť a prijímate násilie ako dobrého spojenca! Ó, Otče svätý! Toto je naozajstný neúspech! Namiesto toho, že ste ako jastraby, ostriace si zobáky a pazúry, nebolo by lepšie, keby ste boli ako anjeli, ktorí prosia Otca, aby potešil svojho Syna? Kto to kedy videl, žeby búrka urobila dobro svojimi bleskami a krupobitím? Nuž dobre, ako spomienku na tento váš hriech proti láske, ako spomienku, keď som videl, ako sa vašej tváre dotklo čosi živočíšno-ľudské namiesto ľudsko-anjelského, ktoré chcem vždy na vás vidieť, premenujem vás na 'synov hromu'."
     Ježiš je spolovice vážny, keď sa rozpráva s dvoma rozohnenými Zebedejovými synmi. Ale jeho výčitka netrvá dlho, pretože, keď vidí ich ľútosť, obidvoch si ich pritisne k srdcu a s tvárou rozžiarenou láskou im povie: „Už nikdy nebuďte takí škaredí. A vďaka za vašu lásku. Aj za vašu, priatelia," povie a obráti sa na Ondreja, Matúša a dvoch bratrancov. „Poďte sem, nech si aj vás vyobjímam. No neviete, že keby som nemal inú radosť, len tú, že konám vôľu môjho Otca, a tú, že ma vy máte radi, bol by som vždy šťastný, aj keby ma celý svet fackal? Som smutný, no nie kvôli mne, kvôli mojim neúspechom, ako ich vy voláte, ale z ľútosti nad dušami, ktoré odmietajú Život. Nuž, teraz sme všetci spokojní, však, ó, vy veľké deti? Poďme teda. Choďte k tým pastierom, ktorí doja ovce, a poproste trochu mlieka v Božom mene. Nebojte sa," povie, keď vidí skleslý pohľad apoštolov. „Poslúchnite s vierou. Dostanete mlieko, nie výprask, aj keď ten muž je Feničan."
     A šiesti odchádzajú, kým Ježiš na nich čaká na ceste. A zatiaľ sa modlí, smutný Ježiš, ktorého nik nechce...
     Vrátia sa apoštoli s malým džberom mlieka a vravia: „Ten muž povedal, aby si prišiel tam, lebo musí s tebou hovoriť, ale nemôže ponechať nepokojné kozy na malých pastierov."
     Ježiš povie: „Poďme teda tam a zajeme si z ich chleba."
     A všetci kráčajú na kraj svahu, kde sa pasú vrtošivé kozy.
     „Ďakujem ti za mlieko, čo si mi dal. Čo chceš odo mňa?"
     „Ty si ten Nazaretčan, však? Ten, čo robí zázraky?"
     „Som ten, ktorý káže o večnej spáse. Som Cesta, po ktorej sa ide k pravému Bohu, Pravda, ktorá sa darúva, Život, ktorý vás oživuje. Nie som čarodej, čo robí divotvorné veci. Zázraky sú prejavom mojej dobroty a vašej slabosti, ktorá potrebuje dôkazy, aby uverila. Ale čo chceš odo mňa?"
     „Pozri... Ty si bol pred dvoma dňami v Alexandroškéne?"
     „Áno. Prečo?"
     „Ja som tam bol tiež so svojimi kozičkami a keď som zbadal, že sa schyľuje k hádke, odišiel som, lebo tam majú taký zvyk podnecovať hádky, aby mohli ukradnúť to, čo je na trhu. Všetci sú zlodeji, Feničania... i ostatní. Nemal by som to hovoriť, lebo môj otec je prozelyta a matka Sýrčanka, a ja som tiež prozelyta. Ale je to pravda. Dobre. Vráťme sa k rozprávaniu. Našiel som si prístrešok v maštali aj so svojimi zvieratami a čakal som na voz môjho syna. A večer, keď som vychádzal z mesta, stretol som plačúcu ženu s dcérkou v náručí. Prešla osem míľ, aby prišla za tebou. Pretože býva na vidieku. Pýtal som sa jej, čo má. Je prozelytka. Prišla predávať a nakupovať. Počula o tebe. A v srdci jej vzbĺkla nádej. Bežala domov a vzala dievčatko. Ale s ťarchou sa kráča pomaly! Keď prišla do obchodu tých bratov, už si tam nebol. Bratia jej povedali: 'Vyhnali ho preč. Ale včera večer nám povedal, že pôjde cestou cez Týrske schodište.' Ja – aj ja som otec – som jej povedal: 'Choď teda tam.' Ale ona mi odpovedala: 'A čo ak sa vráti do Galiley inou cestou potom, čo sa mu tam stalo?' Povedal som jej: 'Ó, počuj. Buď pôjde touto alebo inou cestou, ktorá vedie na hranice. Ja pasiem medzi Rohobom a Lesem Danom, priamo pri hraničnej ceste s krajom Neftali. Ak ho uvidím, poviem mu to, dávam ti svoje slovo prozelytu.' Takže som ti to povedal."
     „Boh nech ti to odplatí. Pôjdem za tou ženou. Musím sa vrátiť do Achzibu."
     „Ideš do Achzibu? Potom môžeme ísť kus cesty spolu, ak nepohrdneš pastierom."
     „Nepohŕdam nikým. Načo ideš do Achzibu?"
     „Lebo tam mám ovce. Ibaže... že by som ich už nemal."
     „Prečo?"
     „Lebo ochoreli... Neviem, či boli počarované alebo niečo iné. Viem, že moje krásne stádo ochorelo. Preto som sem priviedol kozy, ešte zdravé, aby som ich oddelil od oviec. Tu zostanú s dvoma synmi, ktorí sú teraz v meste na nákupe. Ale vrátim sa tam..., aby som ich videl hynúť, moje krásne ovce s bohatou vlnou..." Muž si vzdychne... Hľadí na Ježiša a ospravedlní sa: „Je hlúpe rozprávať o týchto veciach tebe, keď uvážim, kto si, a zarmucovať ťa – teba, ktorý si určite skormútený z toho, ako sa k tebe správajú. No vieš, ovce mám rád a znamenajú pre nás peniaze..."
     „Rozumiem. No uzdravia sa. Nepožiadal si niekoho, kto sa tomu rozumie, aby ich prezrel?"
     „Ó, všetci mi povedali to isté: 'Zabi ich a predaj kožu z nich. Nič iné sa nedá urobiť.' A tiež sa mi vyhrážali, že ak ich vezmem pásť..., bude zle. Boja sa choroby kvôli svojim stádam. Musím ich teda držať zavreté... a hynú ešte rýchlejšie. Vieš, tí z Achzibu sú zlí..."
     Ježiš povie jednoducho: „Viem to."
     „Ja hovorím, že mi ich počarili..."
     „Nie. Never v také nezmysly... Keď prídu tvoji synovia, odídeš hneď?"
     „Áno, hneď. Každú chvíľu už budú tu. Toto sú tvoji učeníci? Iba títo?"
     „Nie. Mám ešte ďalších."
     „Prečo sem neprídu? Raz, blízko Meromského jazera, som stretol skupinu tvojich učeníkov. Ich vodcom bol pastier, tak hovorili. Vysoký, mocný, volal sa Eliáš. Myslím, že to bolo v októbri. Pred alebo po sviatku Stánkov. Odišiel od teba?"
     „Nijaký učeník odo mňa neodišiel."
     „Povedali mi, že..."
     „Čo?"
     „Že ty... že farizeji... Skrátka, že učeníci odišli od teba zo strachu, pretože si..."
     „Diabol. Len to povedz. Viem to. Dvojnásobná zásluha pre teba, ak veríš napriek tomu."
     „A pre túto zásluhu nemohol by si... ale azda žiadam niečo rúhačské..."
     „Povedz to. Ak je to zlé, poviem ti to."
     „Nemohol by si požehnať moje stádo, keď pôjdeš okolo?" povie úzkostlivo muž.
     „Požehnám tvoje stádo. Toto...," a zodvihne ruku a požehná rozpŕchnuté kozy, „a stádo oviec. Veríš, že moje požehnanie ich zachráni?"
     „Ako uzdravuješ ľudí z chorôb, tak môžeš uzdraviť aj zvieratá. Hovoria, že si Boží Syn. Ovce stvoril Boh. A preto patria Otcovi. Ja... som nevedel, či je úctivé požiadať ťa o to. Ale ak sa to môže, urob to, Pane, a ja prinesiem do chrámu veľké obety chvály. Ba, nie! Dám ich tebe. Pre chudobných. To bude lepšie."
     Ježiš sa len usmeje.
     Prídu pastierovi synovia a o chvíľu Ježiš so svojimi apoštolmi a so starým pastierom odídu a pastier nechá mladých mužov dohliadať na kozy.
     Idú rýchlo, lebo chcú skoro prísť do Kedesu a potom z neho hneď ďalej po ceste, ktorá vedie od mora do vnútrozemia. Asi je to tá istá cesta, ktorá sa rozdeľuje na úpätí predhoria a ktorou išli do Alexandroškény. Aspoň tak som to vyrozumela z rozhovoru pastiera s učeníkmi. Ježiš ide popredu sám.
     „Nebudeme mať ďalšie nepríjemnosti?" spýta sa Jakub Alfejov.
     „Kedes nepatrí pod toho stotníka. Je za fenickými hranicami. Stotníci nezasahujú do náboženstva, stačí ich neprovokovať."
     „Takže sa potom nezastavíme..."
     „Dokážete prejsť viac ako tridsať míľ za deň?" opýta sa pastier.
     „Ó, sme neustáli pútnici!"
     Stále idú... Došli do Kedesu a prejdú ho bez problémov. Vydajú sa priamou cestou. Na smerovníku je označený Achzib. Pastier naň ukáže a povie: „Zajtra tam budeme. Dnes v noci budete so mnou. Poznám roľníkov v údolí, ale mnohí už bývajú za hranicami, vo Fenícii... Dobre! Prejdeme cez hranice. A určite nás tak rýchlo neobjavia... Ó! Stráže! Urobili by lepšie, keby sa starali o zlodejov...!"
     Slnko zapadá a denné svetlo sa dlho neudrží v lesnatých údoliach. Pastier však pozná kraj veľmi dobre a kráča s istotou.
     Prídu do malej osady, v ktorej je len zopár domčekov.
     „Ak nás ubytujú tu, budeme s Izraelitmi. Sme priamo na hraniciach. Ak nás neprijmú, pôjdeme do ďalšej dediny, ktorá je fenická."
     „Nemám predsudky, muž."
     Zabúchajú na jeden dom.
     „Ty si, Annáš? S priateľmi? Poď ďalej, poď, a Boh nech je s tebou," povie veľmi stará žena.
     Vojdú do veľkej kuchyne s veselo praskajúcim ohňom. Početná rodina všetkých vekových kategórií sedí okolo stola, ale zdvorilo urobia miesto novým návštevníkom.
     „To je Jonáš. To je jeho manželka a deti a vnúčatá a nevesty. Rodina patriarchov verných Pánovi," povie pastier Annáš Ježišovi. A potom sa obráti k starému Jonášovi: „A tento muž, ktorý je tu so mnou, je Rabbi Izraela. Ten, ktorého si túžil poznať."
     „Velebím Boha, že môžem byť hostiteľom a že dnes večer mám miesto. A žehnám Rabbiho, ktorý prišiel do môjho domu a prosím ho o požehnanie."
     Annáš vysvetľuje, že Jonášov dom je takmer hostinec pre pútnikov, ktorí cestujú od mora do vnútrozemia.
     Všetci si sadnú v teplej kuchyni a ženy obsluhujú hostí. Je tam taká úcta, až to privádza do rozpakov. Ale Ježiš vyrieši situáciu tak, že hneď po skončení večere si zoberie všetky deti k sebe, zaujíma sa o ne a ony sa hneď s ním spriatelia. A po nich, v krátkom čase medzi večerou a odchodom na odpočinok, sa osmelia aj domáci a rozprávajú to, čo sa dozvedeli o Mesiášovi, a pýtajú sa ho na ďalšie veci. A Ježiš upresňuje, potvrdzuje, vysvetľuje v pokojnom láskavom rozhovore, kým pútnici i členovia domácnosti neodídu na odpočinok potom, ako Ježiš všetkých požehnal.