Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

360. Zlá nálada apoštolov a odpočinok v jaskyni. Stretnutie s Ružou z Jericha

     14. december 1945
     Nížina na východnom brehu Jordánu je od ustavičných dažďov ako lagúna, zvlášť tam, kde je teraz Ježiš a apoštoli. Práve prešli cez potok, stekajúci z úzkej úžľabiny v blízkych kopcoch, ktoré akoby vytvárali popri Jordáne od severu na juh obrovskú priehradu, prerušovanú tu a tam úzkymi údoliami, z ktorých nevyhnutne prúdi jarok. Zdá sa, ako keby tam Boh vložil reťaz kopcov ako veľkú výšivku, ktorá lemuje široké údolie Jordánu. Povedala by som, že je to fádna lemovka, lebo výbežky, vzhľad i výška kopcov sú takmer rovnaké. Skupina apoštolov je medzi dvoma poslednými potokmi, ktoré sa dokonca preliali cez brehy, a preto sú širšie než riečisko. Zvlášť potok na juhu je mohutný od množstva vody stekajúcej z hôr, ktorá búrlivo klokoce stekajúc k Jordánu, ktorého silný hukot počuť najmä tam, kde prirodzené zákruty, ba dalo by sa povedať jeho sústavné zužovanie alebo jeho sútok s jedným z jeho prítokov spôsobujú prudké vzdutie vody. Teda Ježiš je v tomto zrezanom trojuholníku vytvorenom troma prúdmi rozvodnenej vody a dvíhať nohy z tejto bahuriny nie je také ľahké.*

*(Na skici, ktorú načrtla MV, je označené miesto medzi poslednými dvoma prítokmi na juhu a úsekom Jordánu medzi nimi. Názov Jordán (Giordano) je málo čitateľne napísaný na veľkom prúde vody na západe, kým na východe je načrtnutá horská sústava.)

     Nálada apoštolov je ešte pochmúrnejšia než deň. A to hovorí za všetko. Každý si chce povedať svoje. A všetko, čo povedia zdanlivo ako radu, skrýva výčitku. Je to v zmysle: „Veď som to povedal", „Keby sa bolo urobilo tak, ako som radil" a podobne, ktoré tak veľmi bodajú každého, kto urobil chybu a je už zronený z toho, že ju urobil.
     Ktosi povie: „Bolo lepšie prejsť cez rieku na úrovni Pelly a ísť po druhej strane, ktorá nie je taká zlá," alebo: „Mali sme vziať ten voz! Chceli sme byť šikovní, ale potom..." a tiež: „Keby sme zostali v horách, nebolo by toto blato!"
     Ján povie: „Teraz ste prorokmi. Kto predvídal tento ustavičný dážď?"
     „To je čas dažďov. To sa malo predvídať," namietne Bartolomej.
     „Po iné roky tak nebolo pred Paschou. Ja som k vám prišiel, keď Cedron určite nemal veľa vody, a vlani sme mali dokonca obdobie sucha. Vy, čo toľko bedákate, nepamätáte si, akí smädní sme boli na filištínskej nížine?" povie Horlivec.
     „Áno, samozrejme! Rozprávajú dvaja mudrci a tí už len dajú na náš hlas!" povie ironicky Judáš z Kariotu.
     „Ty buď ticho, prosím. Vieš len kritizovať. Ale v správnej chvíli, keď treba prehovoriť s nejakým farizejom alebo jemu podobným, mlčíš, akoby si mal zviazaný jazyk," povie mu nahnevane Tadeáš.
     „Áno. Má pravdu. Prečo si nenamietal ani slovo v poslednej dedine tým trom hadom? Veď si vedel, že sme boli v Giskale aj v Meirone a že sme sa chovali úctivo, a že tam chcel ísť náš Učiteľ, práve on, lebo má v úcte zosnulých veľkých učiteľov. Ale nepovedal si ani slovo! Ty vieš, ako on od nás vyžaduje úctu k Zákonu a ku kňazom. Ale neprehovoril si! Teraz hovoríš. Teraz, pretože sa naskytá príležitosť rozprávať ironicky o najlepších z nás a kritizovať, čo robí Učiteľ," pridá Ondrej, ktorý je zvyčajne trpezlivý, ale dnes je veľmi nervózny.
     „Ty mlč. Judáš sa mýli, on, ktorý je priateľom mnohých, príliš mnohých Samaritánov...," povie Peter.
     „Ja? A kto sú to? Povedz ich mená, ak môžeš."
     „Áno, môj drahý. Všetci farizeji, saduceji, tí mocní, ktorých priateľstvom sa chvastáš a ktorí ťa určite poznajú! Mňa nikdy nepozdravia. Ale teba áno."
     „Ty žiarliš! Ale ja som jedným z chrámu a ty nie."
     „Vďaka Bohu som rybár. Áno. A som na to hrdý."
     „Rybár a taký hlúpy, že si nevedel predvídať ani len toto počasie."
     „Nie. Už som to povedal: 'Ak v nove mesiaca nísan dážď ide, čakaj, že ešte v hojnosti príde'," odpovie Peter.
     „Á, dostal som ťa! A ty, Júda Alfejov, čo na to povieš? A ty, Ondrej? Aj Peter, naša hlava, kritizuje Učiteľa!"
     „Ja nekritizujem nikoho. Povedal som len porekadlo."
     „Čo je kritika a výčitka pre toho, kto tomu rozumie."
     „Áno... no nazdávam sa, že to nepomôže vysušiť zem. Sme už raz tu a tu musíme zostať. Ušetrime si dych, aby sme vytiahli nohy z tejto bariny," povie Tomáš.
     A Ježiš? Ježiš stále mlčí. Ide trochu popredu, čvachtá sa v blate a vyhľadáva vynárajúce sa trsy trávy. Ale stačí len stúpiť na ne a už z nich fŕka voda až do polovice holene, ako keby človek šliapol na mechúr, a nie na trávu. Mlčí, nechá ich rozprávať, nespokojných, len ľudí, nič viac než ľudí, ktorých rozhnevá a urobí nespravodlivými aj najmenšia nepríjemnosť.
     Ježiš je teraz už pri najjužnejšej rieke a keď vidí prechádzať popri zaplavenom brehu muža na oslovi, spýta sa: „Kde je most?"
     „Trocha vyššie. Aj ja cezeň pôjdem. Ten druhý, rímsky v údolí, je už pod vodou."
     Ďalší chór nárekov... Ale poponáhľajú sa za mužom, ktorý sa rozpráva s Ježišom.
     „Bolo by však lepšie, keby si išiel po horskej ceste," povie. A ukončí: „Vráť sa na nížinu, keď prejdeš tretí potok po rieke Jabok. Vtedy budeš blízko brodu. Ale poponáhľaj sa. Nezastavuj sa. Pretože rieka sa vzdúva z hodiny na hodinu. Aká škaredá sezóna! Najprv mráz, potom voda. A taká silná. Je to Boží trest. Ale je to spravodlivé! Keď nekameňujú tých, ktorí sa rúhajú Zákonu, Boh trestá. A takých máme veľa! Ty si Galilejčan, však? Potom poznáš toho z Nazareta, ktorého dobrí ľudia teraz opúšťajú, lebo je príčinou všetkého zla. Svojím slovom priťahuje blesky! Tresty! Treba počúvať, čo o ňom hovoria tí, ktorí boli s ním. Farizeji majú pravdu, keď ho prenasledujú. Ktovie, aký zlodej to je! Musí naháňať strach ako Belzebul. Chcel som ísť za ním počúvať ho, pretože predtým mi hovorili o ňom samé chvály. Ale... to boli reči ľudí z jeho skupiny. Ľudia bez zábran, ako on. Dobrí ľudia ho opúšťajú. A robia dobre. Pokiaľ ide o mňa, už nejdem za ním. A ak sa mi náhodou dostane do blízkosti, hádzal by som po ňom kamene, ako je naša povinnosť voči rúhačom."
     „Kameňuj ma teda. Ja som Ježiš z Nazareta. Ja neutečiem a nebudem ti zlorečiť. Prišiel som, aby som vykúpil svet vyliatím svojej krvi. Tu som. Obetuj ma, ale buď spravodlivý."
     Ježiš roztvorí vystreté ruky k zemi, svoje slová vraví pomaly, mierne a smutne. Ale keby bol mužovi zlorečil, nebol by urobil na neho väčší dojem, takže muž zatiahne tak prudko za opraty, že mul náhle zabočí a takmer padne z násypu do rozvodnenej rieky. Ježiš uchopí zviera za zubadlo a včas ho zadrží, a tak ich obidvoch zachráni.
     Muž len opakuje: „Ty! Ty..." A keď vidí čin, ktorým ho zachránil, zakričí: „Veď som ti povedal, že by som ťa ukameňoval... Nerozumieš?"
     „A ja ti vravím, že ti odpúšťam a že i pre teba budem trpieť, aby som ťa vykúpil. Toto je Spasiteľ."
     Muž na neho ešte pozerá, kopne pätou mulovi do boku a odcvála... Uteká... Ježiš skloní hlavu...
     Apoštoli cítia, že treba zabudnúť na blato, dážď a všetku ostatnú biedu, aby ho utešili. Postavia sa okolo neho a vravia: „Nezarmucuj sa! Zbojníkov nepotrebujeme. A on je taký. Lebo iba zlý človek môže uveriť takému ohováraniu a báť sa ťa."
     „Ale," povedia tiež, „aká nerozvážnosť, Učiteľ! A keby ti bol ublížil? Načo mu hovoriť, že ty si Ježiš z Nazareta?"
     „Pretože je to pravda... Poďme k horám, ako nám poradil. Stratíme jeden deň, ale vy vyjdete z toho bahna."
     „Aj ty," namietajú.
     „Ó! Mňa sa to netýka. Mňa trápi bahno mŕtvych duší." A dve slzy sa mu skotúľajú z očí.
     „Neplač, Učiteľ. My hundreme, ale máme ťa radi. Keby sme stretli tvojich ohováračov! Pomstíme sa im!"
     „Vy odpustíte tak, ako i ja odpúšťam. Nechajte ma však plakať. Ostatne, som Človek! A bolí ma, že som zradený, zapretý a opustený!"
     „Pozeraj na nás, pozeraj. Je nás málo, ale sme dobrí. Nikto z nás ťa nezradí, ani ťa neopustí. Ver tomu, Učiteľ."
     „Isté veci by si nemal ani povedať! Je urážkou našej duše myslieť si, že my by sme ťa mohli zradiť!" zvolá Iškariotský.
     Ale Ježiš je zarmútený. Mlčí a pomalé slzy mu stekajú po bledých lícach unavenej a vychudnutej tváre.
     Približujú sa k horám.
     „Vystúpime hore alebo pôjdeme po úpätí? V polovici svahu sú dediny. Pozri. Z obidvoch strán rieky," ukážu mu.
     „Schyľuje sa k večeru. Skúsme dôjsť do niektorej dediny. Do hociktorej."
     Júda Tadeáš, ktorý dobre vidí, skúma svahy. Podíde k Ježišovi. Povie: „V prípade potreby sú v kopcoch trhliny. Vidíš ich tam? Utiahneme sa do nich. Bude to vždy lepšie ako v tom blate."
     „Urobíme si ohník," utešuje Ondrej.
     „Z mokrého dreva?" opýta sa ironicky Judáš z Kariotu. Nikto mu neodpovie.
     Peter zašepká: „Dobrorečím Večnému, že nie sú s nami ženy ani Marziam."
     Prejdú po veľmi starobylom moste, ktorý je priamo na začiatku údolia, a idú po ceste pre osly na jeho južnej strane, smerujúcej do dediny. Stmieva sa veľmi rýchlo, takže sa rozhodnú uchýliť do veľkej jaskyne, aby ušli pred prudkým lejakom. Možno to je jaskyňa, ktorá slúži ako útulok pre pastierov, lebo je tam slama, špina a jednoduché ohnisko.
     „Neposlúžia ako lôžko, ale na rozloženie ohňa...," povie Tomáš a ukáže na porúbané špinavé vetvy, ktoré sú rozhádzané po zemi spolu so suchým papradím a konármi borovice alebo podobného stromu. A palicou ich prisunie k ohnisku. Nahrnie ich na kopu a podpáli.
     Dym a zápach spolu s vôňou živice a borovice sa vznášajú z ohňa. A predsa to teplo je príjemné, všetci sa postavia do polkruhu a jedia chlieb so syrom v blikajúcom svetle plameňa.
     „Mohli sme sa však pokúsiť ísť do dediny," povie Matúš, ktorý je zachrípnutý a prechladnutý.
     „Ó, počujmeže! Aby sa zopakovali udalosti spred troch večerov? Tu nás nikto nevyženie. Zostaneme sedieť na tom dreve a udržíme si oheň, pokiaľ budeme môcť. Teraz vidno, že je tu dreva nadostač! Pozri, pozri! Aj slama...! Je to naozaj ovčinec! Určite na leto alebo keď sa sťahujú. A odtiaľ? Kam to vedie? Vezmi zapálený konár, Ondrej, chcem sa pozrieť," prikáže Peter, ktorý má chuť objavovať.
     Ondrej poslúchne. Pretiahnu sa cez úzku puklinu v stene jaskyne.
     „Dajte pozor, aby tam neboli dajaké divé zvieratá!" kričia ostatní. „Alebo malomocní," povie Tadeáš.
     Po chvíli počuť Petrov hlas. „Poďte! Poďte! Tu je to lepšie. Je tu čisto, sucho a sú tu aj drevené lavičky i drevo na kúrenie. No, to je pre nás hotový kráľovský palác! Prineste zapálené konáre, aby sme ihneď rozložili oheň."
     Musí to byť útulok pastierov. A toto je jaskyňa, v ktorej odpočívajú tí, čo spia, kým v druhej bdejú tí, čo strážia stádo. Je to vyhĺbenina v kopci, omnoho menšia a azda ju urobil človek, alebo ju aspoň rozšíril a upevnil žrďami, ktoré podopierajú klenbu. Veľmi primitívny komín je zahnutý v tvare háku k prvej jaskyni, aby odsával dym, ktorý by inak nemal kade vyjsť. Lavičky a slama sú popri stenách, v ktorých sú upevnené háky na zavesenie lámp, šiat alebo tašiek.
     „Vynikajúce! Poďme, rozložíme veľký oheň! Zohrejeme sa a vysušíme si plášte. Dajte sem opasky, urobíme z nich šnúru a zavesíme na ne plášte," prikáže Peter. Potom upraví lavičky i slamu a povie: „A teraz si trocha na striedačku pospíme a budeme udržiavať oheň, aby sme videli a aby nám bolo teplo. Aká to Božia milosť!"
     Judáš si hundre popod nos. Peter sa nahnevane obráti. „V porovnaní s betlehemskou jaskyňou, kde sa narodil Pán, je toto kráľovský palác. Ak sa on narodil v jaskyni, my tu tiež môžeme zostať na jednu noc."
     „Je ešte krajšia než jaskyne v Arbele. Tam nebolo nič pekného okrem našich sŕdc, ktoré boli vtedy lepšie, než sú teraz," povie Ján a upadne do svojich mystických spomienok.
     „Je aj omnoho lepšia než tá, v ktorej bol Učiteľ, keď sa pripravoval na ohlasovanie," povie prísne Horlivec hľadiac na Iškariotského, ako keby mu chcel povedať, aby prestal.
     Ježiš prehovorí ako posledný: „A je neporovnateľne teplejšia a pohodlnejšia než jaskyňa, v ktorej som činil pokánie za teba, Judáš Šimonov, v tohtoročnom mesiaci tebet."
     „Pokánie za mňa? Prečo? To nebolo treba!"
     „Naozaj ja a ty by sme mali stráviť život v pokání, aby si sa oslobodil od toho, čo ťa zaťažuje. A ešte by to nestačilo."
     Veta vyslovená pokojne, ale tak rozhodne, padne ako blesk do vystrašenej skupiny... Judáš skloní tvár a odtiahne sa do kúta. Nemá odvahu reagovať.
     „Ja zostanem bdieť. Dozriem na oheň. Vy sa vyspite," prikáže Ježiš po chvíli.
     A po krátkej chvíli sa k praskaniu dreva pridruží ťažké dýchanie dvanástich unavených mužov, natiahnutých na lavičkách medzi slamou. A keď z nich spadne slama a zostanú odokrytí, Ježiš vstane a znova ich prikryje ako láskyplná matka. A plače, keď rozjíma o tajomných tvárach svojich spiacich apoštolov, niektorých pokojných, iných ustarostených. Hľadí na Iškariotského, ktorý akoby sa i v spánku vyškieral, zamračený, so zovretými päsťami... Díva sa na Jána, ktorý spí s jednou rukou pod lícom, tvár má zakrytú plavými vlasmi, ružovú, pokojnú ako dieťa v kolíske. Pozerá sa na počestnú tvár Petra, prísnu tvár Natanaela, zjazvenú tvár Horlivca, aristokratickú tvár svojho bratranca Júdu, pristaví sa a dlho pozerá na Jakuba Alfejovho, ktorý je celý Jozef z Nazareta v mladších rokoch. Usmieva sa, keď počuje monológy Tomáša a Ondreja, ktorí, ako sa zdá, sa prihovárajú Učiteľovi. Dôkladne pozakrýva Matúša, ktorý namáhavo dýcha. Vezme viac slamy a keď ju zohreje nad ohňom, rozloží mu ju na nohy, aby ho zohrial. Usmeje sa, keď počuje, ako Jakub vyhlási: „Verte Učiteľovi a budete mať život..." ... a ako pokračuje v kázaní ľuďom vo sne. Skloní sa a zodvihne tašku, v ktorej Filip uchováva drahé spomienky, a položí mu ju jemne pod hlavu. A v prestávkach sa modlí a medituje...
     Prvý sa zobudí Horlivec. Vidí Ježiša ešte stále pri horiacom ohni v príjemnej teplej jaskyni. Z hromady dreva nezostalo takmer nič, takže pochopí, že prešlo veľa hodín. Zíde zo svojho lôžka a príde k Ježišovým nohám. „Učiteľ, nepôjdeš si ľahnúť? Ja budem bdieť."
     „Už svitá, Šimon. Pred chvíľou som vyšiel von. Videl som, že obloha sa rozjasňuje."
     „Ale prečo si nás nezavolal? Ty si tiež unavený!"
     „Ó, Šimon! Toľko som potreboval premýšľať... a modliť sa." A oprie si hlavu o jeho hruď.
     Horlivec, stojac pri Učiteľovi, ktorý sedí, ho pohladí a vzdychne. Spýta sa: „O čom premýšľať, Učiteľ? Ty nepotrebuješ premýšľať. Ty vieš všetko."
     „Premýšľať nie o tom, čo mám povedať. Ale o tom, čo mám urobiť. Som bezbranný voči prefíkanému svetu, lebo nie som zlomyseľný ako svet a prefíkaný ako Satan. A svet ma premôže... A som veľmi unavený..."
     „A utrápený. A my k tomu prispievame, Učiteľ dobrý, ktorého si nezasluhujeme mať. Odpusť mne i mojim druhom. Hovorím to za všetkých."
     „Veľmi vás milujem... Veľmi trpím... Prečo ma tak často nechápete?"
     Ich šepot zobudí Jána, ktorý je najbližšie. Otvorí svoje modré oči, pozerá prekvapene dookola, potom sa rozpamätá a hneď vstane, vidiac za chrbtom obidvoch, ktorí sa rozprávajú.
     A tak počuje Ježišove slová: „Aby sa všetka nenávisť a neporozumenia stali pre mňa znesiteľnými, stačila by mi vaša láska, vaše porozumenie... Ale vy ma nechápete... A toto je moje prvé mučenie. Je to ťažké! Ťažké! Ale to nie je vaša chyba. Ste ľudia... Bude vás to trápiť, že ste ma nechápali, keď to už nebudete môcť odčiniť... A preto, keďže potom budete odčiňovať terajšiu povrchnosť, terajšiu úbohosť a terajšiu obmedzenosť, ja vám odpúšťam a už vopred hovorím: 'Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia ani akú bolesť mi spôsobujú.'"
     Ján skĺzne dopredu na kolená, objíma kolená svojho zarmúteného Ježiša a takmer sa rozplače, keď zašepká: „Ó, Učiteľu môj!"
     Horlivec, ktorý má stále na hrudi Ježišovu hlavu, sa skloní, pobozká ho na vlasy a hovorí: „A predsa ťa veľmi milujeme! Ale my očakávame od teba, aby si sa bránil, aby si nás bránil, aby si zvíťazil. Nás to ponižuje, keď ťa vidíme ako človeka podriadeného ľuďom, nečasu, biede, zlu, potrebám života... Sme hlúpi. Ale tak to je. Pre nás si Kráľ, Víťaz, Boh. Nedokážeme pochopiť vznešenosť tvojho sebazapierania z lásky k nám. Lebo iba ty vieš milovať. My nevieme..."
     „Áno, Učiteľ, Šimon hovorí správne. Nevieme milovať ako miluje Boh – ty. A to, čo je nekonečná dobrota, nekonečná láska, to považujeme za slabosť a zneužívame to... Zväčši našu lásku, zväčši svoju lásku, ty, ktorý si jej prameňom, a daj, nech preteká, ako teraz pretekajú rieky, napoj a nasýť nás ňou tak, ako sú presýtene okolité údolia. Aby sme boli dokonalí tak, ako to ty chceš, nepotrebujeme múdrosť, postavenie či odriekanie. Stačí mať lásku... Pane, ja to priznávam za všetkých – nevieme milovať."
     „Vy dvaja, ktorí najviac chápete, sa obviňujete. Vy ste pokora. No pokora je láska. Ale i ostatným bráni len málo, aby boli ako vy. A ja to odstránim. Pretože ja som naozaj Kráľ, Víťaz, Boh. Naveky. Ale teraz som Človek... Moje čelo už ťažia muky mojej koruny. Byť Človekom bola vždy mučivá koruna... Vďaka, priatelia. Utešili ste ma. Pretože to je dobré na tom byť človekom: mať matku, ktorá vás miluje, a mať úprimných priateľov. Zobuďme teraz druhov. Už neprší. Plášte sú suché. Telá si odpočinuli. Najedzte sa a pôjdeme."
     Zvyšuje pomaly hlas, takže „pôjdeme" je istý príkaz. Všetci vstanú a ľutujú, že spali, kým Ježiš bdel. Upravia sa, najedia, oblečú si plášte, zhasnú oheň a vyjdú na mokrý chodník. Začínajú zostupovať až po cestu pre osly, ktorá vedie popri brehu a keďže je dosť strmá, už nie je morom blata. Svetlo je ešte slabé, pretože nesvieti slnko ani nie je jasno. No stačí, aby videli.
     Ondrej a dvaja Alfejovi synovia sú vpredu pred všetkými. V určitej chvíli sa sklonia, pozerajú a bežia dozadu. „Je tam žena! Vyzerá mŕtva! Zatarasila chodník."
     „Ó, to je ale nepríjemné! Nezačína sa to dobre. Čo urobíme? Teraz bude treba, aby sme sa aj očistili!" Prvé frflanie dňa.
     „Poďme sa pozrieť, či je mŕtva," povie Tomáš Judášovi Iškariotskému.
     „Ja nejdem ani za svet," odpovie Iškariotský.
     „Idem s tebou ja, Tomáš," povie Horlivec a vykročí dopredu.
     Prídu k nej, zohnú sa a Tomáš beží späť a kričí.
     „Asi ju zabili," povie Jakub Zebedejov.
     „Alebo zomrela od zimy," odpovie Filip.
     Ale Tomáš ich dobehne a volá: „Má roztrhané šaty ako malomocní..." Vyzerá, akoby videl diabla, taký je vyplašený.
     „Ale je mŕtva?" pýtajú sa.
     „Ktožehovie! Ja som utiekol."
     Horlivec vstane a ponáhľa sa k Ježišovi. Povie: „Učiteľ, jedna malomocná sestra. Neviem, či je mŕtva. Nepovedal by som. Myslím, že srdce jej ešte bije."
     „Dotkol si sa jej?!" kričia mnohí a odťahujú sa.
     „Áno. Nebojím sa malomocenstva, odkedy patrím Ježišovi. A mám súcit, lebo viem, čo je to byť malomocným. Azda nešťastnicu niekto udrel, lebo krváca na hlave. Možno si zišla pohľadať jedlo. Viete, umierať od hladu a musieť sa prosiť ľuďom o kúsok chleba je hrozné."
     „Je veľmi vysilená?"
     „Nie. Veru ani neviem, ako sa dostala medzi malomocných. Nemá chrasty ani hnisavé rany ani gangrénu. Možno tam nie je dlho. Poď, Učiteľ. Prosím ťa o to. Zľutuj sa nad malomocnou sestrou ako nado mnou!"
     „Poďme. Dajte mi chlieb, syr a to víno, čo nám ešte zostalo."
     „Nedáš jej vari piť z toho, z čoho pijeme my!" vykríkne zhrozene Iškariotský.
     „Neboj sa. Bude piť z mojej ruky. Poď, Šimon."
     Kráčajú dopredu... ale zvedavosť ženie dopredu aj ostatných. Už im neprekáža voda z lístia, ktorá im steká na hlavy z otriasaných konárov, ani im neprekáža vodou nasiaknutý mach. A vystúpia na svah, aby videli ženu, ale neboli v jej blízkosti. Vidia, ako sa Ježiš skloní, vezme ju popod pazuchy a ťahá ju posediačky ku skale. Hlava jej visí, akoby bola mŕtva.
     „Šimon, zakloň jej hlavu, aby jej mohlo stiecť dolu hrdlom trocha vína."
     Horlivec nebojácne poslúchne a Ježiš, držiac tekvicu hore, nechá dopadať kvapky vína do pootvorených a sinavých pier. A povie: „Je premrznutá, nešťastnica! A celá mokrá."
     „Ak nie je malomocná, môžeme ju vziať tam, kde sme boli my," povie súcitne Ondrej.
     „Už len to by nám chýbalo!" vybuchne Judáš.
     „Ale ak nie je malomocná! Nemá nijaký znak malomocenstva."
     „Má šaty. To stačí."
     Víno medzitým zaúčinkovalo. Žena unavene vzdychne. Ježiš jej vleje do úst ďalší dúšok a vidí, že prehltáva. Žena otvorí zahmlené a vystrašené oči. Zbadá mužov. Pokúsi sa vstať a utiecť a kričí: „Som nakazená! Som nakazená!" Ale sily ju neposlúchajú. Zakryje si tvár rukami a zastoná: „Nekameňujte ma! Zišla som, lebo som hladná... Už tri dni mi nikto nič nehodil..."
     „Tu je chlieb a syr. Jedz. Neboj sa. Napi sa trochu vína z mojej ruky," povie Ježiš, naleje si trocha vína do dlane ruky a podáva jej ho.
     „Ale nebojíš sa?" povie ohromená nešťastnica.
     „Nebojím," odpovie Ježiš. A vstávajúc sa usmeje, no zostáva pri žene, ktorá hltavo je chlieb a syr.
     Vyzerá ako vyhladovaná šelma. Až dychčí vo svojej úzkosti najesť sa. Potom, keď ukojí živočíšny hlad svojho prázdneho žalúdka, poobzerá sa dookola... Počíta nahlas: „Jeden... dva... tri... trinásť... No teda? Ó, kto je Nazaretčan? Ty, všakže? Iba ty môžeš mať taký súcit s úbohou malomocnou...!" Zoslabnutá žena si namáhavo pokľakne na kolená.
     „Ja som, áno. Čo si želáš? Uzdraviť sa?"
     „Aj... Ale najprv ti musím niečo povedať... Vedela som o tebe. Povedali mi o tebe niektorí, ktorí dávno išli tadiaľ... Dávno? Nie. Bolo to na jeseň. Ale pre malomocného... každý deň je jeden rok... Chcela som ťa vidieť. Ale ako som mohla prísť do Judey, do Galiley? Volajú ma 'malomocná'. Ale mám len jednu ranu na prsiach a tú mi spôsobil manžel, ktorý si ma vzal ako pannu a zdravú, ale on nebol zdravý. On je však mocný... a môže všetko. Aj povedať, že ja som ho oklamala, keď som prišla k nemu chorá, a tak ma zavrhnúť, aby si vzal inú ženu, do ktorej sa zamiloval. Vyhlásil ma za malomocnú, a pretože som sa bránila obvineniu, hádzali do mňa kamene. Bolo to správne, Pane? Včera večer išiel okolo jeden muž z Jaboku. Oznamoval, že prichádzaš, a povedal, že ti ide naproti, aby ťa vyhnal. Bola som tam... Zišla som dolu až k domom, lebo som bola hladná. Bola by som sa hrabala na smetisku, aby som si utíšila hlad... Ja, kedysi 'pani', by som sa pokúšala uchmatnúť hydine trocha skysnutého zrna..."
     Plače... Potom pokračuje: „Chcela som ťa stretnúť z úzkosti kvôli tebe, aby som ti povedala: 'Uteč!' A z úzkosti kvôli sebe, aby som ti povedala: 'Zmiluj sa nado mnou!' No zabudla som, že v rozpore s naším zákonom psy, ošípané a hydina žijú pri domoch Izraela, no malomocný nemôže zísť dolu a vypýtať si chlieb ani len vtedy, ak ide o malomocnú len podľa mena. A vydala som sa na cestu a pýtala som sa, kde si. V tieni ma hneď nevideli a povedali: 'Ide popri brehu rieky.' Potom ma videli a namiesto chleba hádzali po mne kamene. Utiekla som v noci, aby som ti prišla naproti, aby som utiekla pred psami. Bola som hladná, bolo mi zima, bála som sa. Padla som tam, kde si ma našiel. Tu. Myslela som si, že umriem. Miesto toho som ťa našla. Pane, nie som malomocná. No táto hnisavá rana tu na prsníku mi bráni vrátiť sa medzi živých. Neprosím, aby som bola znova Ruža z Jericha ako za čias môjho otca, ale aby som aspoň žila medzi ľuďmi a nasledovala ťa. Tí, s ktorými som sa v októbri rozprávala, mi povedali, že máš aj učeníčky a že bol s nimi... Ale najprv sa zachráň ty. Nezomri, ty, ktorý si dobrý!"
     „Ja nezomriem, kým nepríde moja hodina. Choď tam, na tú skalu. Tam je bezpečná jaskyňa. Odpočiň si a potom sa choď ukázať kňazovi."
     „Prečo, Pane?" Žena sa zachveje úzkosťou.
     Ježiš sa usmeje: „Buď znova Ruža z Jericha, ktorá kvitne na púšti a ktorá je stále živá, aj keď sa zdá, že zomrela. Tvoja viera ťa uzdravila."
     Žena si poodhalí šaty na prsiach, pozrie sa a zvolá: „Už tu nemám nič! Ó! Pane, môj Bože!" A padne tvárou na zem.
     „Dajte jej chlieb a jedlo. A ty, Matúš, daj jej jedny tvoje sandále. Ja jej dám plášť. Aby mohla ísť ku kňazovi, keď si odpočinie. Daj jej aj almužnu, Judáš. Na výdavky na očisťovanie. My na ňu počkáme v Getsemani, aby sme ju zverili Elize. Prosila ma o dcéru."
     „Nie, Pane. Nebudem odpočívať. Idem. Hneď. Hneď."
     „Zostúp teda k rieke, umy sa, obleč si plášť..."
     „Pane, ja dám plášť malomocnej sestre. Dovoľ, aby som to urobil ja a zavediem ju k Elize. Ja sa uzdravím po druhýkrát, vidiac seba v nej, takej šťastnej," povie Horlivec.
     „Nech je, ako si želáš. Daj jej, čo potrebuje. Žena, počúvaj dobre. Pôjdeš sa očistiť a potom pôjdeš do Betánie, vyhľadáš Lazára a poprosíš ho, aby ťa ubytoval, kým prídem. Choď v pokoji."
     „Pane, kedy ti budem môcť pobozkať nohy?"
     „Čoskoro. Choď. Ale vedz, že len hriech sa mi hnusí. A odpusť manželovi, pretože jeho prostredníctvom si našla mňa."
     „To je pravda. Odpúšťam mu. Idem... Ó, Pane! Nezastavuj sa tu, kde ťa nenávidia. Mysli na to, že som vyčerpaná kráčala celú noc, aby som ti to povedala. A keby som miesto teba bola našla iných, mohli ma zabiť kameňmi ako hada."
     „Zapamätám si to. Choď, žena. Spáľ šaty. Choď s ňou, Šimon. My pôjdeme za vami. Na moste sa k vám pripojíme."
     Rozídu sa.
     „Ale teraz treba, aby sme sa očistili. Všetci sme nečistí."
     „Nebolo to malomocenstvo, Judáš Šimonov. Ja ti to hovorím."
     „Ale predsa, ja sa očistím. Nechcem na sebe nečistotu."
     „Prečistá ľalia!" zvolá Peter. „Ak sa necíti nečistý Pán, tak ty sa chceš cítiť taký?"
     „To pre ženu, o ktorej Pán hovorí, že nie je malomocná? Ale čo jej bolo, Učiteľ? Videl si jej ranu?"
     „Áno. Výsledok mužskej žiadostivosti. Ale nebolo to malomocenstvo. A keby bol manžel počestný, neprepustil by ju, pretože on bol chorý viac než ona. Ale chlipníkom poslúži všetko, aby ukojili svoj hlad. Ty, Judáš, ak chceš, len choď. Stretneme sa v Getsemani. A očisti sa! Očisti sa! Ale prvé z očistení je úprimnosť. Si pokrytec. Pamätaj si to. No len si choď."
     „Nie, zostanem! Ak to hovoríš ty, verím. Nie som teda nečistý a zostanem s tebou. Chceš povedať, že som chlipný a že som využil situáciu, aby... Dokážem ti, že mojou láskou si ty."
     Zostupujú rýchlo dolu.

     

     15. december
     Ježiš hovorí: „Tu vložíte videnie 'Zázrak na rozvodnenom Jordáne', ktoré si mala 17. septembra 1944."