Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

304. S Jánom z Endoru, Syntychou a Marziamom. Mária je Matka a Učiteľka

     16. október 1945
     „Učiteľ! Učiteľ! Učiteľ!" To vykríkol Ján z Endoru, keď vychádzal zo svojej izbičky umyť sa k nádrži a zrazu sa ocitol pred Ježišom, ktorý odtiaľ prichádzal. Výkriky zobudia Marziama. Naboso vybehne z Máriinej izby len v krátkej malej tunike bez rukávov a jeho oči sú široko otvorené a kričí: „Je tu Ježiš!" A beží ako divý, aby sa vyšplhal do jeho náručia. Zobudia aj Syntychu, ktorá spala v bývalej Jozefovej dielni. Po chvíli príde aj ona už oblečená, ale len s napoly zapletenými tmavými vrkočmi.
     Ježiš ešte v náručí s chlapcom pozdraví Jána a Syntychu a zavolá ich, aby vošli do domu, lebo severák je veľmi silný. Vchádza ako prvý a nesie polonahého Marziama, ktorý napriek svojmu nadšeniu už drkoce zubami. Podídu k už zapálenému ohňu, kde sa Mária ponáhľa zohriať mlieko a potom chlapcove šaty, aby neochorel.
     Ján a Syntycha mlčia, ale vyzerajú ako zosobnenie radostného vytrženia. Ježiš, ktorému chlapec sedí v lone, kým ho Panna rýchlo oblieka do zohriatych šiat, zdvihne zrak a usmeje sa na nich so slovami: „Sľúbil som vám, že prídem. A dnes alebo zajtra príde aj Šimon Horlivec. Odišiel splniť úlohu, ktorú som mu dal. Ale čoskoro príde a zostaneme spolu veľa dní."
     Marziam je už oblečený a farba sa vracia na jeho líčka bledé od zimy. Ježiš ho nechá zísť z kolien, vstane a ide do vedľajšej izbičky. Všetci ho nasledujú. Posledná príde Mária s chlapcom za ruku. A láskavo mu vyčíta: „Čo by som ti mala teraz urobiť? Neposlúchol si. Povedala som ti: 'Zostaň v posteli, kým sa nevrátim.' A ty si vyšiel prv..."
     „Zobudil som sa na Jánove výkriky...," vysvetľuje Marziam.
     „Práve vtedy si mal vedieť poslúchnuť. Zostať v posteli, kým človek spí, nie je poslušnosť ani nijaká zásluha. Mal si to vedieť urobiť, keď to bola zásluha, lebo si to vyžadovalo vôľu. Bola by som ti priviedla Ježiša. Bol by si ho mal celkom pre seba a nemusel si riskovať, že ochorieš."
     „Nevedel som, že je taká zima."
     „Ale ja som to vedela. Bolí ma, keď vidím, že neposlúchaš."
     „Nie, mamka. Ešte viac to bolí mňa, keď ťa vidím takú... Keby to nebolo kvôli Ježišovi, nevstal by som, ani keby si zabudla, že ležím, a nechala ma bez jedla, mamka krásna, mamka moja...! Pobozkaj ma, mamulienka. Veď vieš, že som biedny chlapec...!"
     Mária ho vezme do náručia a pobozká ho, čím zastaví slzičky na tváričke a privolá na ňu úsmev s prísľubom: „Už ťa budem vždy, vždy poslúchať!"
     Ježiš sa medzitým rozpráva s dvoma učeníkmi. Pýta sa na ich pokroky v Múdrosti a keďže oni hovoria, že prostredníctvom Máriiných slov sa im všetko objasňuje, povie: „Viem. Nadprirodzená jasná Múdrosť Boha sa stáva pochopiteľným svetlom aj v tých najzatvrdnutejších srdciach, keď ju podáva Mária. Ale vy nemáte zatvrdnuté srdcia, a preto majte plný úžitok z jej vyučovania."
     „Teraz si tu ty, Synu. Učiteľka sa znova stane žiačkou."
     „Ó, nie! Ty budeš naďalej učiteľka. Budem ťa počúvať ako oni. Po tieto dni som iba 'syn'. Nič viac. Ty budeš Matkou a Učiteľkou kresťanov. Už si ňou odteraz: Ja, tvoj prvorodený, som tvoj prvý žiak, títo a s nimi aj Šimon, keď príde, a ďalší... Vidíš, matka? Svet je tu. Svet zajtrajška v malom čistom Izraelitovi, ktorý si ani neuvedomí, že sa stane 'kresťanom'; svet, starý svet Izraela v Horlivcovi; ľudstvo v Jánovi, pohania v Syntyche. A prídu všetci k tebe, svätá matka, ktorá dávaš svetu a stáročiam mlieko Múdrosti a Života. Koľko úst túžilo prisať sa k tvojim prsiam! A koľko ich bude v budúcnosti! Po tebe vzdychali patriarchovia a proroci, lebo z tvojho plodného lona mala prísť Výživa pre človeka. Na teba budú čakať moji nasledovníci, aby sa im odpustilo, aby sa poučili, aby ich obránili a aby boli milovaní ako mnohí Marziamovia. A blažení tí, ktorí tak budú konať! Lebo nebude možné vytrvať v Kristovi, ak sa milosť nebude posilňovať tvojou pomocou, matka plná milosti."
     Mária vyzerá v tmavých šatách ako ruža, tak veľmi jej blčí tvár, keď ju Syn chváli. Nádherná ruža v skromných šatách z hrubej tmavohnedej vlny...
     Zaklopú na dvere a vstúpi Mária Alfejova spolu s Jakubom a Júdom, ktorí sú ovešaní džbánmi vody a otiepkami raždia. Zavládne vzájomná radosť zo stretnutia. A ešte sa zvýši, keď sa dozvedia, že čoskoro príde aj Horlivec. Láska Alfejových synov k nemu je zrejmá aj bez Júdovej odpovede na poznámku svojej matky, ktorá postrehne túto radosť: „Mamka, práve v tomto dome jedného pre nás veľmi smutného večera nám prejavil otcovskú lásku a stále ju k nám má. Nemôžeme na neho zabudnúť. Pre nás je 'otec'. My sme pre neho 'synovia'. Ktorí synovia by nejasali, keď znovu vidia svojho dobrého otca?"
     Mária Alfejova sa zamyslí a vzdychne... Potom, veľmi praktická aj vo svojej bolesti, sa spýta: „A kde ho uložíte spať? Nemáte miesto. Pošlite ho ku mne."
     „Nie, Mária. Bude bývať pod mojou strechou. Syntycha bude spať s mojou matkou, ja s Marziamom, Šimon v dielni. Ba, bude lepšie, keď to hneď pripravíme. Poďme."
     A muži vychádzajú do záhrady so Syntychou, kým obe Márie idú za svojou prácou do kuchyne.