Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

311. Marziamovo zrieknutie sa podnieti poučenie o obetách vykonaných z lásky

     23. október 1945
     Neviem, či je ten istý deň, ale predpokladám, že áno, lebo Peter sedí pri rodinnom stole v Nazarete. Už takmer dojedli. Syntycha vstáva a kladie na stôl jablká, orechy, hrozno a mandle, ktorými sa večera zavŕši, pretože je večer a lampy sú už rozsvietené.
     Kým Syntycha prináša ovocie, rozprávajú sa práve o lampách. Peter vraví: „Tohto roku zapálime o jednu lampu viac a potom stále, za teba, synu môj. Lebo ju zapálime my za teba, aj keď si tu. To je prvý raz, čo ju zapaľujeme za syna..." Šimon sa rozcitlivie a ukončí: „Určite... keby si tu bol aj ty, bolo by to krajšie..."
     „Minulého roku som vzdychala ja, Šimon, kvôli vzdialenému Synovi, a so mnou Mária Alfejova a Salome, a tiež Mária Šimonova vo svojom dome v Kariote a Tomášova matka..."
     „Ó, Judášova matka! Tohto roku bude mať syna doma..., ale neverím, že bude šťastnejšia... Nechajme to... My sme boli u Lazára. Koľko svetiel! Bolo to ako zlaté nebo a oheň. Tohto roku Lazár má svoju sestru... Ale som si istý svojou pravdou, keď poviem, že budú vzdychať, pretože ty tam nie si. A budúci rok? Kde budeme?"
     „Ja budem veľmi ďaleko...," zašepká Ján.
     Peter sa otočí a pozrie sa naň. Chce sa niečo spýtať, ale našťastie sa vie zabrzdiť, keď na neho Ježiš významne žmurkne.
     Marziam sa spýta: „Kde budeš?"
     „Dúfam, že pre milosrdenstvo Pána budem v Abrahámovom lone..."
     „Ó! Chceš zomrieť? Nechceš evanjelizovať? Nebude ti ľúto zomrieť bez toho, žeby si evanjelizoval?"
     „Slovo Pánovo musí vychádzať zo svätých perí. Už to je veľa, že mi dovolil, aby som ho počul a aby som bol ním vykúpený. Páčilo by sa mi... Ale je neskoro..."
     „A predsa budeš evanjelizovať. Už si to aj robil. Tak veľmi, že si na seba upútal pozornosť. Preto sa budeš rovnako nazývať učeníkom evanjelizátorom, i keď nebudeš putovať a ohlasovať dobrú zvesť. A v ďalšom živote dostaneš odmenu vyhradenú pre mojich evanjelizátorov."
     „Tvoj prísľub vyvoláva vo mne túžbu po smrti... Každá chvíľa života môže skrývať nástrahy a ja, slabý ako som, možno by som nebol schopný ich prekonať. Ak ma Boh prijme, spokojný s tým, čo som vykonal, či to nie je veľká dobrotivosť, ktorú treba zvelebovať?"
     „Veru, hovorím ti, že smrť bude najvyšším dobrom pre mnohých. Tí vtedy spoznajú, do akej miery sa človek nechá ovládnuť diablom, a spoznajú to z takého miesta, odkiaľ ich poteší pokoj, keď to spoznajú. A to poznanie sa zmení na hosanna, lebo bude spojené s nevýslovnou radosťou z oslobodenia z predpeklia."
     „A kde budeme v nasledujúcich rokoch, Pane?" opýta sa pozorný Šimon Horlivec.
     „Kde sa bude Večnému páčiť. Chceš si rezervovať vzdialený čas, keď si nie sme istí chvíľou, ktorú prežívame, a ani tým, či nám bude dovolené, aby sme ju dokončili? Napokon, nech sa budúci sviatok Svetiel bude konať na akomkoľvek mieste, bude vždy sväté, keď tam budete, aby ste plnili Božiu vôľu."
     „Budete? A ty?" spýta sa Peter.
     „Ja budem vždy tam, kde budú moji milovaní."
     Mária vôbec neprehovorila. No ani na chvíľu nespustila z očí tvár svojho Syna...
     Vyburcuje ju Marziamova poznámka: „Prečo si, matka, nepoložila na stôl medové koláče? Ježiš ich má rád a Jánovi by urobili dobre na hrdlo. A chutia aj môjmu otcovi..."
     „A aj tebe," dokončí Peter.
     „Pre mňa... akoby tu neboli. Dal som sľub..."
     „A preto som ich, drahý, nepoložila na stôl...," povie Mária a pohladká ho, lebo Marziam je medzi ňou a Syntychou na jednej strane stola, kým štyria muži sedia na opačnej strane.
     „Nie, nie. Môžeš ich priniesť. Ba musíš ich priniesť. A ja ich dám všetkým."
     Syntycha vezme lampu, vyjde a vráti sa s koláčmi. Marziam jej vezme misu a začne rozdávať. Najkrajší, zlatistý, majstrovské dielo cukrára, podá Ježišovi. Druhý podľa dokonalosti dá Márii. Potom je rad na Petrovi, Šimonovi a na Syntyche. Chlapec sa však postaví, aby dal koláč Jánovi. Ide k starému a chorému učiteľovi a vraví mu: „A tebe tvoj i môj a k tomu ešte jeden bozk za všetko, čo ma učíš." Potom sa vráti na miesto a rázne položí misu do stredu stola a skríži si ruky.
     „Spôsobíš, že mi táto lahôdka zabehne," povie Peter vidiac, že Marziam si nevzal koláč. A dodáva: „Aspoň kúsoček. Predsa len! Z môjho, aspoň kúsok, aby si neumrel od chuti naň. Príliš trpíš... Ježiš ti to dovolí."
     „Ale keby som netrpel, nemal by som zásluhy, otče môj. Práve preto som obetoval toto sebazaprenie, lebo som vedel, že mi spôsobí utrpenie... Konečne... som taký spokojný, odkedy som to urobil, že sa mi zdá, že som plný medu. Všade cítim jeho chuť, dokonca sa mi zdá, že ho vdychujem zo vzduchu..."
     „To preto, že máš naň takú chuť, že sa ideš od nej zájsť."
     „Nie. To preto, že Boh mi hovorí: 'Dobre konáš, synu môj.'"
     „Učiteľ by ti bol vyhovel aj bez toho sebazáporu. Tak veľmi ťa má rád!"
     „Áno. Ale nie je správne, aby som mal výhody z toho, že ma miluje. Ostatne, on hovorí, že v nebi bude veľká odmena aj za pohár vody podaný v jeho mene.* Myslím, že ak bude veľká odmena za pohár, ktorý sa podá inému v jeho mene, bude aj za koláč alebo trocha medu, ktorý si človek odoprie z lásky k svojmu bratovi. Hovorím nesprávne, Učiteľ?"

*(Pozri v 265. kapitole.)

     „Hovoríš múdro. Mohol som ti naozaj udeliť to, o čo si ma žiadal pre malú Ráchel, bez tvojej obety, lebo to bolo dobré a i moje srdce to chcelo. Ale urobil som to s väčšou radosťou, lebo si mi pomohol. Láska k našim bratom sa neobmedzuje na ľudské prostriedky a obmedzenia, ale sa dvíha omnoho vyššie. Keď je dokonalá, celkom sa dotýka Božieho trónu a zlieva sa s jeho nekonečnou láskou a dobrotou. Spoločenstvo svätých je práve touto ustavičnou činnosťou, tak ako Boh pracuje ustavične a všetkými spôsobmi, aby pomohol bratom, či už v ich materiálnych alebo duchovných potrebách, alebo v obidvoch, ako je to v prípade Marziama. On, keď dosiahol uzdravenie Ráchel, dvíha ju z choroby a zároveň dvíha skľúčeného ducha starej Jany a zapaľuje stále väčšiu dôveru v Pána v srdciach všetkých príslušníkov rodiny. Aj odrieknutie si lyžičky medu môže poslúžiť, aby prinavrátilo pokoj a nádej zarmútenému, tak ako aj koláč alebo iný pokrm, ktorého sa človek zrieka z lásky, môže zabezpečiť kus zázračne ponúknutého chleba nejakému hladujúcemu človeku ďaleko od nás, ktorý zostane pre nás neznámy. Aj slovo hnevu, hoci oprávnené, ale zadržané pre ducha obety, môže zabrániť vzdialenému zločinu, tak ako z lásky odolať túžbe odtrhnúť si ovocie môže spôsobiť u zlodeja myšlienku kajúcnosti, a tak zabrániť krádeži. Nič sa nestratí vo svätej ekonómii všeobecnej lásky. Ani hrdinská obeta dieťaťa pred misou koláčov, ani obetovanie života mučeníka. Ba hovorím vám, že obeta mučeníka má často pôvod v hrdinskej výchove, ktorej sa podriadil už od detstva z lásky k Bohu a k blížnemu."
     „Teda je ozaj dobré, aby som stále robil obety. Pre obdobie, v ktorom budeme prenasledovaní," povie presvedčivo Marziam.
     „Prenasledovaní?" opýta sa Peter.
     „Áno. Nepamätáš si, že on to povedal?* 'Budete prenasledovaní pre moje meno.' Ty si mi to povedal v lete, keď si prišiel prvýkrát sám evanjelizovať do Betsaidy."

*(Pozri v 265. kapitole.)

     „Všetko si pamätá, tento chlapec," poznamená Peter s obdivom.
     Večera sa skončila. Ježiš vstáva. Pomodlí sa za všetkých a žehná. A potom, kým ženy idú upratať kuchyňu, Ježiš s mužmi sa usadí v kúte miestnosti a vyrezáva z kusa dreva, ktoré sa pod obdivným pohľadom Marziama premieňa na ovečku...