Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

322. Odchod zo Seleucie a príchod do Antiochie

     [Bez dátumu]
     „Určite nájdete nejaký voz na trhu. Ale keby ste chceli môj voz, pre spomienku na Teofila vám ho dám. Jemu vďačím za to, že som spokojný muž. Obránil ma, lebo bol spravodlivý človek. A na isté veci sa nezabúda," povie starý hostinský, stojaci pred apoštolmi v prvých ranných lúčoch slnka.
     „Problém je v tom, že tvoj voz by sme vzali so sebou na niekoľko dní... A potom, kto ho povedie? Ja viem ešte tak s oslom... Ale s koňmi..."
     „Ale to je rovnaké, človeče! Nedám ti neskrotné žriebä, ale rozumného ťažného koňa, dobrého ako baránka. A prídete tam skoro a bez námahy. O deviatej budete v Antiochii, a navyše, kôň dobre pozná cestu a pôjde sám od seba. Vrátiš mi ho, kedy budeš chcieť. Nemám nijaké požiadavky, len že chcem urobiť niečo užitočné pre Teofilovho syna, ktorému povedzte, že ešte stále som jeho veľkým dlžníkom, že na neho pamätám a cítim sa byť jeho sluhom."
     „Čo urobíme?" opýta sa Peter svojich druhov.
     „To, čo myslíš, že bude najlepšie. Ty rozhodni a my poslúchneme."
     „Skúsime to s koňom? Pýtam sa to kvôli Jánovi a tiež, aby sme prišli rýchlo. Cítim sa, akoby som ho viedol na popravu; a nemôžem sa dočkať, kedy to už budeme mať za sebou."
     „Máš pravdu," vravia všetci.
     „Dobre teda, beriem ho, človeče."
     „A ja ho s radosťou dávam. Idem pripraviť voz."
     Hostinský odíde. Peter popúšťa uzdu svojim myšlienkam: „Stálo ma polovicu môjho života, čo som prežil za týchto niekoľko dní. Aké to utrpenie a bolesť! Bol by som chcel mať Eliášov voz, Elizeov plášť,* čokoľvek, čo je rýchle, aby sme to vykonali rýchlo. A predovšetkým by som bol chcel, aj za cenu svojho utrpenia až na smrť, dať niečo, čo by potešilo týchto úbožiakov, čo by im pomohlo zabudnúť, čo neviem! Niečo, čo by im nespôsobilo také utrpenie. Ale ak sa mi podarí zistiť, kto je hlavnou príčinou tejto bolesti, nech sa už nevolám Šimon Jonášov, ak ho nevyžmýkam ako mokrú handru. Nemyslím tým zabiť ho, to nie! Ale vyžmýkať ho, ako on vyžmýkal radosť a život týmto dvom úbožiakom."

*(Pozri 2 Kr 2, 11-14.)

     „Máš pravdu. Je to veľká bolesť! Ježiš však hovorí, že urážky máme odpúšťať," povie Jakub Alfejov.
     „Keby to urobili mne, odpustil by som. A mohol by som. Ja som zdravý a silný a ak ma niekto urazí, mám dosť síl reagovať aj na bolesť. Ale ten úbohý Ján! Nie, nemôžem odpustiť príkorie na mužovi, ktorého Pán vykúpil, na mužovi, ktorý umiera taký zarmútený."
     „Myslím na chvíľu, keď sa s ním rozlúčime úplne," povzdychne Ondrej.
     „Ja tiež. Je to utkvelá myšlienka, ktorá ma trápi tým viac, čím viac sa blíži tá chvíľa," zašepká Matúš.
     „Urobíme to čo najrýchlejšie, zo súcitu," povie Peter.
     „Nie, Šimon. Odpusť, že ťa upozorňujem, ale sa mýliš, keď to tak chceš. Tvoja láska k blížnemu sa uberá nesprávnym smerom, a to sa nesmie stať tebe, ktorý si vždy spravodlivý," povie pokojne Horlivec a položí Petrovi ruku na rameno.
     „Prečo, Šimon? Si vzdelaný a dobrý. Ukáž mi, v čom sa mýlim, a ak to uvidím, poviem ti: Máš pravdu."
     „Tvoja láska sa stáva nezdravá, lebo sa mení na sebectvo."
     „Ako? Je mi ich ľúto, a som sebecký?"
     „Áno, bratku, lebo ty svojou prehnanou láskou – a všetko prehnané je neporiadok, a preto vedie k hriechu – sa stávaš zbabelým. Ty nechceš trpieť preto, že vidíš utrpenie druhých. A to je sebectvo, brat môj v Pánovom mene."
     „To je pravda! Máš pravdu. A ďakujem ti, že si ma na to upozornil. Tak to má byť medzi dobrými druhmi. Dobre. Teda už sa nebudem ponáhľať. Ale povedzte mi pravdu, nie je to poľutovaniahodná situácia?"
     „To je, to je," vravia všetci.
     „Ako ich opustíme?"
     „Povedal by som, aby sme tak urobili potom, ako ich Filip ubytuje, aby sme sa istý čas skryli v Antiochii a chodili sa k Filipovi prezvedať, ako sa prispôsobujú," navrhne Ondrej.
     „Nie. Taká náhla rozlúčka by im spôsobila príliš veľké utrpenie," povie Jakub Alfejov.
     „Dobre teda, vezmime si časť z Ondrejovej rady. Zostaňme v Antiochii, ale nie vo Filipovom dome. Niekoľko dní ich budeme navštevovať, stále menej, až tam viac nepôjdeme," povie druhý Jakub.
     „Stále by sme obnovovali ich bolesť a napokon by sme ich kruto sklamali. Nie. Tak to nemôžeme urobiť," povie Tadeáš.
     „Čo urobíme, Šimon?"
     „Ach, pokiaľ ide o mňa, radšej by som bol na ich mieste, ako im musel povedať 'zbohom'," povie Peter skľúčene.
     „Ja navrhujem toto: Poďme s nimi k Filipovi a zostaneme tam. Potom budeme chodiť stále spolu do Antigónie. Je to príjemné miesto. A zostaneme tam. Keď sa aklimatizujú, stiahneme sa, s bolesťou, ale mužne. Tak by som povedal ja. Iba keby Šimon Peter mal odlišné pokyny od Učiteľa," povie Šimon Horlivec.
     „Ja? Nie. Povedal mi: 'Urob všetko dobre, s láskou, nebuď lenivý, neunáhli sa a urob, ako uznáš za najlepšie.' Nazdávam sa, že doteraz som konal takto. Iba že som povedal, že som bol rybár! Ale keby som to nepovedal, tak by mi nedovolil zostať na palube."
     „Nemaj hlúpe škrupule, Šimon. Sú to úklady diabla, aby ťa znepokojil," utešuje ho Tadeáš.
     „Ach, áno. Presne tak. Myslím, že obchádza okolo nás ako nikdy predtým a kladie nám prekážky a straší nás, aby nás naľakal," povie apoštol Ján a ukončí potichu: „Myslím, že chcel priviesť do zúfalstva tých dvoch tak, že ich chcel zdržať v Palestíne. A teraz, keď unikajú z jeho osídel, mstí sa na nás. Cítim ho vedľa seba ako hada skrytého v tráve. A cítim ho tak už celé mesiace. Ale hľa, prichádza hostinský z jednej strany a Ján so Syntychou z druhej strany. Ostatné vám poviem, keď budeme sami, ak vás to zaujíma."
     Naozaj, z jednej strany dvora prichádza ťažký voz, v ktorom je zapriahnutý mocný kôň, vedený hostinským, a z druhej strany prichádzajú k nim obaja učeníci.
     „Je čas ísť?" spýta sa Syntycha.
     „Áno. Je čas. Si dobre oblečený, Ján? Bolesti sú slabšie?"
     „Áno. Som zabalený vo vlnených šatách a pomohla mi masť."
     „Teda nastúp a my ideme s tebou."
     A keď ukončili nakladanie a všetci nastúpili, vychádzajú cez širokú bránu potom, čo ich hostinský opakovane ubezpečil o poslušnosti koňa. Prejdú cez námestie, ktoré im ukázali, a idú po ceste okolo hradieb, kým nevyjdú cez bránu, potom idú najprv popri hlbokom kanáli a potom povedľa rieky. Cesta je pekná, dobre udržiavaná, vedie na severovýchod, ale sleduje zákruty rieky. Na druhom brehu sú vrchy so sýtozelenými svahmi, zátočinami a úbočiami. Na najslnečnejších miestach už vidno pučať mnohé kríky v nízkom lesnom poraste.
     „Koľko myrty!" zvolá Syntycha.
     „A vavrínov!" pripojí Matúš.
     „Pri Antiochii je jedno miesto zasvätené bohu Apolónovi,"* povie Ján z Endoru.