Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

303. Ježiš pri matke v Nazarete

     15. október 1945
     Je tmavý, chladný a veterný decembrový večer. Na uliciach Nazareta, tmavých ako v mŕtvom meste, počuť len šum listov, ktoré ešte zostali na stromoch a tých, ktoré popadané šuštia v svištiacom vetre. Z pozatváraných domov nepreniká ani svetlo, ani hluk. Naozaj hrozný večer...
     A predsa, po opustených cestách Nazareta kráča Boží Baránok a ide do svojho domu. Vysoký tmavý tieň v tmavom odeve sa takmer stráca v tmavej bezhviezdnej noci a jeho krok sotva zašelestí, keď stúpi na suché listy, ktoré vietor neúnavne víri vo vzduchu i po zemi.
     Príde k domu Márie Kleopasovej. Chvíľu zostane nerozhodný, či má vojsť do záhrady a zabúchať na dvere kuchyne alebo či má pokračovať... Ale potom pokračuje bez zastavenia. Už je v uličke, kde je jeho dom. Už vidno búrlivo rozvlnené olivy na kopci, o ktorý sa opiera dom, samé tmavé tiene vlniace sa na čiernej oblohe. Zrýchli krok. Príde k dverám. Pozorne načúva. Je také ľahké počuť, čo sa deje v tom malom domčeku! Stačí pritlačiť sa k verajam dverí a len pár centimetrov dreva delí toho, kto počúva, od toho, kto hovorí... A predsa nepočuje nijaký hlas.
     „Je neskoro," vzdychne si. „Zaklopem až na svitaní."
     Ale práve keď sa chystá odísť, zachytí rytmický zvuk krosien. Usmeje sa. Povie: „Je hore. Tká. Určite je to ona... To je jej rytmus." Nemôžem vidieť jeho tvár, ale som si istá, že sa usmieva, pretože úsmev je v jeho hlase, ktorý bol predtým smutný, ale teraz je už veselý.
     Zaklope. Hluk na chvíľu prestane, potom počuť zvuk odsunutej stoličky a strieborný hlas, ktorý sa pýta: „Kto klope?"
     „Ja, mamka!"
     „Syn môj!" Nežný výkrik radosti, výkrik, aj keď bol vyslovený potichu. Počuť šramot závory a jej odsúvanie... Dvere sa otvoria a vrhnú zlatý pás svetla do tmy. Mária padne do Ježišovho náručia, tam na prahu, akoby nemohli meškať ani minútu, on, aby ju prijal, ona, aby sa hodila na jeho srdce. „Synku! Synku! Synku môj!"
     Bozky a nežné slová: „Mamka" a „Synček"... Potom vojdú a dvere sa tichučko zatvoria.
     Mária potichu vysvetľuje: „Všetci spia. Ja som bdela... Odkedy sa vrátili Jakub a Júda a povedali, že prídeš za nimi, stále som ťa čakala až do neskorej noci. Je ti zima, Ježiš? Áno. Si celý zmrznutý. Poď. Udržiavala som oheň. Hodím naň otiepku a zohreješ sa." A vedie ho za ruku, akoby bol stále jej malý Ježiš...
     Oheň sa veselo rozhorí a blikoce v oživenom ohnisku. Mária sa pozerá na Ježiša, ktorý si vystiera ruky nad ohňom, aby si ich zohrial. „Aký si bledý! Nebol si taký, keď sme sa rozlúčili... Si stále chudší a bledší, Dieťa moje. Kedysi si mal tvár ako mlieko a ruže. Ale teraz akoby bola zo starej slonoviny. Čo máš nového, Synu môj? Stále tí farizeji?"
     „Áno... a aj iné. Ale teraz som šťastný, tu s tebou, a hneď budem v poriadku. Tohto roku budeme sláviť sviatok Svetla tu, mamka! Dosiahnem dokonalý vek tu pri tebe. Si spokojná?"
     „Áno, ale tvoj dokonalý vek, srdiečko moje, je ešte ďaleko... Si mladý, a pre mňa budeš vždy mojím Dieťaťom. Pozri, mlieko je už teplé. Chceš si ho vypiť tu alebo tam?"
     „Tam, mamka. Už mi je teplo. Vypijem ho, kým si pozakrývaš krosná."
     Vrátia sa do izbičky, Ježiš sa posadí na lavicu pri stole a pije mlieko. Mária naň hľadí a usmieva sa. Usmieva sa ešte viac, keď sa dotkne Ježišovej tašky a postaví ju na policu. Usmieva sa tak veľmi, že Ježiš sa jej spýta: „Na čo myslíš?"
     „Myslím na to, že si prišiel práve na výročie nášho odchodu do Betlehema... Aj vtedy boli tašky a kufre otvorené a plné šiat a najmä malých plienok... pre Maličkého, ktorý sa mohol narodiť, povedala som Jozefovi; ktorý sa mal narodiť, hovorila som si pre seba, v Betleheme v Judei... Tie som skryla naspodok, lebo Jozef sa toho obával... Nevedel ešte, že narodenie Božieho Syna nebude podriadené ani pre neho samého ani pre jeho mamku bežným útrapám pôrodu a narodenia. Nevedel... a bál sa, že bude ďaleko od Nazareta so mnou v tom stave. Ja som si bola istá, že sa stanem rodičkou tam... Ty si príliš jasal vo mne od radosti, že si dospel k svojmu narodeniu a aj k zrodeniu vykúpenia, takže som sa nemohla mýliť. Anjeli krúžili okolo ženy, ktorá nosila teba, môjho Boha... Už to nebol vznešený archanjel, ani môj najláskavejší anjel strážny, ako to bolo v predošlých mesiacoch. Teraz to boli chóry a chóry anjelov, ktoré sa vrhali z neba môjho Boha do môjho malého neba: do môjho lona, v ktorom si bol ty... Počula som ich spievať a vymieňať si ich žiarivé slová... slová vzrušenia z toho, že vidia teba, vteleného Boha... Počula som ich, keď leteli hnaní láskou z raja, aby sa mohli pokloniť tebe, Otcovej Láske, skrytému v mojom lone. A chcela som sa naučiť ich slová... ich spevy... ich zanietenie... Ale nijaká ľudská bytosť nemôže vypovedať a mať nebeské veci..."
     Ježiš počúva posediačky. Mária stále stojí pri stole a zasníva sa. Jednu ruku má položenú na tmavom dreve a druhú pritlačenú k srdcu... A Ježiš jej položí na jej bielu malú a láskavú rúčku svoju dlhú a tmavšiu ruku a stisne tú svätú ruku vo svojej dlani... A keď Mária zamĺkne, takmer ľutujúc, že sa nemohla naučiť tie anjelské slová, piesne a túžby, Ježiš povie: „Všetky slová anjelov, všetky ich spevy, všetko ich zanietenie by ma neboli urobili šťastným na zemi, keby som nebol mal tvoje, mamka moja! Ty si mi povedala a dala to, čo mi oni nemohli dať. Nie ty od nich, ale oni sa od teba naučili... Poď sem, mamka, vedľa mňa a rozprávaj ešte... Nie o minulosti, ale o prítomnosti. Čo si robila?"
     „Pracovala som..."
     „To viem. Ale čo to bolo? Som si istý, že si sa trápila pre mňa. Ukáž mi..."
     Mária očervenie viac než látka, ktorú má na krosnách a ktorú si Ježiš vstávajúc prezerá.
     „Purpur? Kto ti ho dal?"
     „Judáš z Kariotu. Myslím, že mu ho dali rybári zo Sidonu. Chce, aby som ti urobila kráľovský odev... Urobím ti ho, áno. Ale ty nepotrebuješ purpur, aby si bol kráľom."
     „Judáš je tvrdohlavejší než mulica," to je jediná poznámka na darovaný purpur...
     Potom sa obráti k matke: „A vyjde ti celý odev z toho, čo ti dal?"
     „Ó, nie, Synu! Použijem ho len ako lem na tuniku a na plášť. Nie na viac."
     „Dobre. Pochopil som, prečo tkáš úzke pásy. Takže... mamka, páči sa mi ten nápad. Odlož mi tie pásy a jedného dňa ti poviem, aby si z nich urobila pekné šaty. Ale teraz je ešte priskoro. Nenamáhaj sa."
     „Pracujem, keď som v Nazarete..."
     „To je pravda... A čo robili zatiaľ ostatní?"
     „Učili sa."
     „To znamená, že ty si ich učila. Čo si o nich myslíš?"
     „Ó, sú to traja dobrí ľudia. Okrem teba som nemala nikdy láskavejších a pozornejších žiakov. Chcela som aj, aby Ján trochu zosilnel. Je veľmi chorý. Nebude už dlho žiť..."
     „To viem. Ale pre neho je to dobro. Ostatne, on sám si to želá. Pochopil sám od seba hodnotu utrpenia a smrti. A Syntycha?"
     „Je škoda poslať ju preč. Vyrovná sa stovke učeníkov pre svoju svätosť a schopnosť chápať nadprirodzené."
     „Rozumiem. Ale musím to urobiť."
     „To, čo robíš, je vždy dobre urobené, Synu."
     „A chlapec?"
     „Aj on sa učí. Ale je veľmi smutný po tieto dni... Spomína si na nešťastie spred roka... Ó, nebolo tu veľa veselosti...! Ján a Syntycha vzdychajú, mysliac na odchod odtiaľto, chlapec plače mysliac na svoju nebohú matku..."
     „A ty?"
     „Ja... veď vieš, Synu. Niet slnka, keď si mi ďaleko. Nebolo by ho, ani keby ťa svet miloval. Ale aspoň by tu bolo jasno... Miesto toho..."
     „Je však plač. Úbohá mamka! Nevypytovali sa ťa na Jána a na Syntychu?"
     „A kto by sa ma vypytoval? Mária Alfejova vie a mlčí. Sárin Alfej už videl Jána a nie je zvedavý. Volá ho 'učeník'."
     „A ostatní?"
     „Okrem Márie a Alfeja nechodí k nám nikto. Občas sa príde spýtať na prácu alebo poprosiť o radu nejaká žena. Ale ľudia z Nazareta už neprekračujú môj prah."
     „Ani Jozef a Šimon?"
     „... Nie... Šimon mi posiela olej, múku, olivy, drevo, vajcia... ako keby sa chcel ospravedlniť, že ťa nepochopil, akoby chcel hovoriť skrze dary... Ale dáva ich Márii, svojej matke, a sem nepríde. Ostatne, ktokoľvek by prišiel, uvidel by len mňa, lebo Syntycha a Ján odídu, keď niekto zaklope na dvere..."
     „Veľmi smutný život."
     „Áno. A chlapec tým trochu trpí, takže keď mi ide teraz Mária Alfejova nakúpiť, tak ho berie so sebou. Ale odteraz už nebudeme smutní, Ježiš môj. Veď si tu ty!"
     „Som tu ja... Poďme sa teraz vyspať. Požehnaj ma, mamka, ako keď som bol malý."
     „Požehnaj ma, Synu. Som tvoja učeníčka."
     Pobozkajú sa... Zapália novú lampičku a odchádzajú spať.