Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

316. Ježiš sa lúči s Jánom z Endoru a so Syntychou

     1. november 1945
     Tou istou cestou, jedinou z dediny, ktorá vyzerá ako orlie hniezdo na vrcholci osamelého končiara, odchádzajú na druhý deň sužovaní daždivým a chladným počasím, ktoré prekáža v chôdzi.
     Aj Ján z Endoru musí zísť z voza, lebo zostup po ceste je ešte nebezpečnejší, než bol výstup. A úbohý somár je teraz tiež veľmi ohrozený. Ťažkosti majú aj jeho pohoniči, ktorí sa dnes potia nie od tlačenia, ale preto, že ho musia vzadu držať, lebo by sa mohol zrútiť a spôsobiť nešťastie alebo prinajmenšom stratu nákladu. Cesta je takáto hrozná asi až do jednej tretiny dĺžky na poslednom úseku v údolí. Potom sa rozdvojuje. Jedna jej vetva vedie na západ a je pohodlnejšia i rovnejšia.
     Zastavia sa odpočinúť si, utierajú si pot a Peter odmení osla, ktorý sa celý chveje a dychčí, trasie ušami a fŕka, určite zahĺbený do uvažovania o bolestnom postavení somárov a o rozmaroch ľudí, ktorí si vyberajú určité cesty. Aj Šimon Jonášov pripisuje žalostný výraz zvieraťa týmto úvahám. Aby mu pozdvihol náladu, zavesí mu na krk vrece plné svinského bôbu. Kým somár drví tvrdý pokrm s pažravým pôžitkom, aj ľudia jedia chlieb a syr a pijú mlieko, ktoré majú vo fľašiach.
     Jedlo sa skončilo. Ale Peter chce napojiť „svojho Antónia, ktorý si zaslúži väčšiu poctu než cisár", ako hovorí, a ide s vedierkom, ktoré má na vozíku, po vodu k potoku tečúcemu do mora.
     „Teraz už môžeme ísť. A pôjdeme aj klusom, lebo si myslím, že za tamtým kopcom je už rovina. My nemôžeme klusať. No pôjdeme rýchlo. Poďme, Ján, aj ty, žena. Nastúpte a ideme."
     „Ja tiež nastúpim, Šimon, a povediem osla. Vy všetci poďte za nami," povie Ježiš hneď, len čo tí dvaja nastúpili na voz.
     „Prečo? Necítiš sa dobre? Si taký bledý!"
     „Nie, Šimon. Chcem sa porozprávať s nimi osamote." A ukáže na dvoch, ktorí tiež zbledli cítiac, že prišiel čas rozlúčky.
     „Ach! Dobre. Nastúp a my pôjdeme za tebou."
     Ježiš sa posadí na dosku, ktorá slúži ako sedadlo pre kočiša, a vraví: „Poď sem, vedľa mňa, Ján. A ty, Syntycha, poď bližšie ku mne."
     Ján sa posadí naľavo od Pána a Syntycha k jeho nohám, takmer na okraj voza, chrbtom obrátená k ceste a s tvárou zdvihnutou k Ježišovi. V tejto polohe, sediac na pätách, poddajná, akoby bola zaťažená ťarchou, ktorá ju vyčerpáva, ruky spustené v lone a prekrížené, aby si ich udržala pevné, lebo sa jej chvejú, s unavenou tvárou, prekrásnymi tmavofialovými očami zakalenými toľkými preliatymi slzami, pod tieňom závoja a plášťa stiahnutých na čelo vyzerá ako skľúčená Pieta. A Ján, to ani nehovorím! Myslím, že keby na konci cesty bola jeho šibenica, nebol by taký vydesený.
     Oslík sa dáva do kroku tak poslušne a citlivo, že Ježiš naň nemusí veľmi dozerať. A Ježiš to využije, pustí opraty, vezme Jánovu ruku do svojej a druhú ruku položil Syntyche na hlavu.
     „Deti moje, ďakujem vám za všetku radosť, ktorú ste mi dali. Toto bol pre mňa rok posypaný kvetmi radosti, lebo som mohol zodvihnúť vaše duše a držať si ich pred sebou, aby som sa skryl pred ošklivosťami sveta, aby som si navoňal vzduch skazený hriechmi sveta, naplnil sa láskavosťou a utvrdil sa v nádeji, že moje poslanie nie je zbytočné. Marziam, ty, môj Ján, Hermastej, ty, Syntycha, Mária Lazárova, Alexander Misach a ešte iní... Víťazné kvety Spasiteľa, ktoré iba čistí srdcom vedia vycítiť... Prečo krútiš hlavou, Ján?"
     „Lebo ty si dobrý a kladieš ma medzi čistých srdcom. Ale svoj hriech mám ustavične vo svojej mysli..."
     „Tvoj hriech je plodom tela štvaného dvoma ničomníkmi. Tvoja čistota srdca je základom tvojho čestného ja túžiaceho po čestných veciach, ale je nešťastné, lebo ti ich odňala smrť a ničomnosť, ale preto tvoje ja nie je menej živé, hoci ho ťaží toľko bolesti. A stačilo, že hlas Spasiteľa prenikol do hĺbky tvojho srdca, kde túžilo tvoje ja, a ty si vyskočil na nohy strasúc každú ťarchu, aby si prišiel ku mne. Nie je to tak? Takže si čistý srdcom. Omnoho, omnoho čistejší než iní, ktorí nemajú tvoj hriech, ale majú omnoho horšie hriechy, lebo ich premysleli a tvrdohlavo ich držia pri živote...
     Vy, teda, kvietky môjho víťazstva Spasiteľa, buďte požehnaní. V tomto tvrdom a nepriateľskom svete, ktorý napája Spasiteľa horkosťou a ošklivosťou, ste predstavovali lásku. Vďaka! V najbolestnejších hodinách, ktoré som mal tohto roku, som myslel na vás, aby som z toho načerpal útechu a podporu. A v tých ešte bolestnejších, ktoré prídu, budem na vás ešte viac pamätať. Až do smrti. A so mnou budete naveky. To vám sľubujem.
     Zverujem vám svoje najdrahšie záujmy, teda prípravu moje Cirkvi, v Malej Ázii, tam, kde ja nemôžem ísť, lebo miesto môjho poslania je tu v Palestíne a aj preto, že zaostalé zmýšľanie mocných v Izraeli by mi všemožne škodilo, keby som išiel inam než tu. Kiežby som mal ďalších Jánov a ďalšie Syntychy pre ďalšie krajiny, aby moji apoštoli našli pooranú pôdu na siatie semena v hodine, ktorá príde!
     Buďte láskaví a trpezliví a zároveň silní, aby ste prenikali a znášali útrapy. Stretnete sa s tuposťou a výsmechom. Nenechajte sa tým znechutiť. Pomyslite si: 'Jeme ten istý chlieb a pijeme z toho istého kalicha, z ktorého pije náš Ježiš.' Nie ste viac než váš Učiteľ a nemôžete si nárokovať, že budete mať lepší údel. Najlepší údel je tento: podieľať sa na tom, čo je Učiteľovo.
     Dávam vám jediný príkaz: Nebuďte skľúčení, nehľadajte odpoveď na to, prečo som vás poslal tak ďaleko, lebo to nie je vyhnanstvo, ako si namýšľa Ján. Naopak, ja som vás postavil na prah Vlasti prv než všetkých ostatných, ako služobníkov tak sformovaných, ako nie je nikto iný. Nebo sa znížilo k vám ako materský závoj a Kráľ neba vás už prijíma do svojho lona, ochraňuje vás pod svojimi krídlami svetla a lásky ako prvorodených v nesmiernom kŕdli služobníkov Boha, Slova Boha, ktoré vás v mene Otca a večného Ducha žehná teraz a naveky.
     A modlite sa za mňa, Syna človeka, ktorý ide v ústrety všetkým svojim mukám Vykupiteľa. Ó, veru nastáva čas, keď moja ľudská prirodzenosť bude drvená tým najtrpkejším poznaním...! Modlite sa za mňa. Budem potrebovať vaše modlitby...* Budú pohladeniami, budú vyznaniami lásky. Budú pomocou, aby som nedospel k výroku: 'Celé ľudstvo sa skladá z diablov...'

*(MV takto poznamenáva na jednej strojopisnej kópii: Potreboval modlitby nie tak, ako ich potrebuje každý iný človek pre svoje požiadavky všetkého druhu, ale preto, aby vo svojom duchu cítil útechu lásky svojich učeníkov, vyjadrenú modlitbou 'k nemu' a 'za neho'. A pripája: Aby som predišla nesprávnej interpretácii, vysvetľujem: Modliť sa znamená pripomínať si nejakú bytosť, či už je to Boh alebo blížny. Pripomínať si niekoho znamená milovať ho. Ježiš túžil po láske a po úteche za všetku nenávisť, ktorá ho obklopovala. Aj teraz túži, aby ľudia pamätali na modlitbu, aby ho svet miloval, a tak dosiahol spásu. Dve poznámky MV platia aj pre ďalšie state Diela, v ktorých Ježiš žiada pre seba lásku, modlitbu a pomoc, napr. v 121., 162., 176., 339., 355., 356., 395., 415., 455., 478., 517., 520., 528., 587., 599., 600., 602., 608. kapitole. Významné sú tieto Ježišove slová v 478. kapitole: '... Syn človeka má srdce... a toto srdce potrebuje lásku...')

     Zbohom, Ján! Pobozkajme sa na rozlúčku. Neplač. Bol by som ťa udržal i za cenu, keby mi trhali kusy mäsa z tela, keby som nevidel všetko dobro, ktoré vzíde z tohto odlúčenia pre teba i pre mňa. Večné dobro.
     Zbohom, Syntycha. Áno, len bozkávaj moje ruky, ale vedz, že ak mi odlišné pohlavie bráni,* aby som ťa pobozkal ako sestru, tvojej duši dám svoj bratský bozk.

*(Bráni mi – nie preto, že by to bola vec sama o sebe nedovolená, ale preto, že to nebolo vhodné kvôli druhým, podľa ponímania, ktoré vyjadril svätý Pavol v 1 Kor 6, 12; 10, 23-24. V každom prípade sa isté kontakty so ženami – iný príklad je v 519. kapitole: ako ženy ho nemohli objať – považovali za zakázané na základe rabínskych komentárov Svätého písma, ktoré azda uprednostňovali nezmyselné pohŕdanie, ako ho prejavil istý zákonník.)

     Očakávajte ma svojím duchom. Prídem. Budem pri vašich námahách a vo vašich dušiach. Áno, lebo ak aj moja láska k človeku uzavrela moju božskú prirodzenosť do smrteľného tela, nemohla jej však obmedziť slobodu. A ako Boh som slobodný ísť k tomu, kto si zaslúži mať Boha pri sebe.
     Zbohom, deti moje. Pán je s vami..."
     A vytrhne sa z kŕčovitého objatia Jána, ktorý mu zviera ramená, a Syntychy, ktorá mu zas držala kolená, vyskočí z voza, zakýva na rozlúčku svojim apoštolom a beží preč po ceste, ktorou prišli, rýchlo ako prenasledovaný jeleň.
     Somár sa zastavil, keď pocítil, že povolili opraty, ktoré mal predtým Ježiš na kolenách. A zastavili sa aj prekvapení ôsmi apoštoli, pozerajúc sa na Učiteľa, ktorý sa stále viac vzďaľuje.
     „Plakal," zašepká Ján.
     „A bol bledý ako mŕtvola," zamrmle Jakub Alfejov.
     „Nevzal si ani svoju tašku. Aha, tam je, na voze," poznamená druhý Jakub.
     „A čo urobí teraz?" spýta sa Matúš.
     Júda Alfejov vykríkne plnou silou svojho mocného hlasu: „Ježiš! Ježiš! Ježiš!" Ozvena kopcov odpovie z diaľky: „Ježiš! Ježiš! Ježiš!" No zeleň stromov v zákrute cesty pohltí Učiteľa bez toho, žeby sa obzrel, kto ho volá.
     „Odišiel! Nezostáva nám iné, len aby sme išli aj my," povie nešťastný Peter. Nasadá na voz a berie do rúk opraty, aby pohnal somára.
     Voz sa pohne a jeho vrzgot sa mieša s rytmickým klepotom podkutých kopýt a žalostným plačom dvoch, ktorí vzdychajú osamelí na dne voza: „Už ho nikdy neuvidíme, už nikdy..."