Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

331. Viera kanaánskej matky a ďalšie úspechy. Príchod do Achzibu

     15. november 1945
     „Učiteľ je s tebou?" spýta sa starý roľník Jonáš Júdu Tadeáša, ktorý vchádza do kuchyne, kde už horí oheň na zohriatie mlieka, a aj do miestnosti, ktorá je veľmi studená v skorých hodinách prekrásneho, ale mrazivého rána, koncom januára či v prvých dňoch februára.
     „Odišiel sa modliť. Odchádza často na svitaní, lebo vie, že môže byť sám. Onedlho príde. Prečo sa pýtaš?"
     „Pýtal som sa aj iných, ktorí ho už išli pohľadať, pretože je tam s mojou manželkou nejaká žena. Prišla z dediny spoza hranice a naozaj neviem, ako sa mohla dozvedieť, že Učiteľ je tu. Ale vie to. A chce sa s ním rozprávať."
     „Dobre. Porozpráva sa s ňou. Možno je to tá s chorou dcérkou, na ktorú čaká. Jej duch ju sem asi priviedol."
     „Nie. Je sama. Nemá so sebou deti. Poznám ju, lebo dediny sú veľmi blízko... A údolie patrí všetkým. Ja si myslím, že nemusíme byť neláskaví k svojim susedom, aj keď sú to Feničania, aby sme slúžili Pánovi. Možno sa mýlim, ale..."
     „To hovorí vždy aj Učiteľ, že musíme byť súcitní ku všetkým."
     „On je taký, však?"
     „Áno, je."
     „Annáš mi povedal, že aj teraz sa k nemu zle správali. Zle, stále zle...! V Judei, ako aj v Galilei, všade. Prečo je Izrael taký zlý k svojmu Mesiášovi? Myslím tým na mocných Izraela. Pretože ľud ho miluje."
     „Ako vieš o týchto veciach?"
     „Ó, žijem tu, ďaleko, ale som verný Izraelita. Človeku stačí ísť do chrámu na prikázané sviatky a dozvie sa všetko, dobré i zlé! O dobrých veciach je však počuť menej než o zlých. Lebo dobro je pokorné a nechváli sa samo. Tí, ktorí sú dobrom obdarení, by ho mali ohlasovať. Ale iba málo je tých, ktorí sú vďační za milosť, čo dostali. Človek prijme dobro a zabúda naň... Namiesto toho zlo silno bije na bubny a jeho slová počujú i tí, ktorí ich nechcú počuť. Vy, jeho učeníci, neviete, ako veľmi ohovárajú a obviňujú Mesiáša v chráme! Zákonníci neprednášajú o inom ako o tomto. Myslím, že majú celú zbierku prednášok o tom, ako obviniť Učiteľa, a o faktoch, ktoré vydávajú za vierohodné predmety obvinenia. Treba mať veľmi čisté svedomie, pevné a slobodné, aby sa dalo odolávať a múdro posúdiť. On vie o týchto praktikách?"
     „Vie o všetkých. Aj my si ich viac-menej uvedomujeme. Ale on sa neznepokojuje. Naďalej si koná svoju prácu a učeníci alebo tí, čo veria v neho, rastú každým dňom."
     „Kiež dá Boh, aby zostali takí až do konca. Ale človek mení svoje zmýšľanie. Je slabý... Aha, Učiteľ prichádza k domu s tromi učeníkmi."
     A starec vyjde von a za ním Júda Tadeáš, aby pozdravili Ježiša, ktorý plný majestátnosti prichádza k domu.
     „Pokoj nech je s tebou v tento deň a navždy, Jonáš."
     „Sláva a pokoj nech je s tebou, Učiteľ, navždy!"
     „Pokoj tebe, Júda. Ondrej a Ján sa ešte nevrátili?"
     „Nie. Nepočul som, keď odišli. Nikoho. Bol som unavený a spal som tuho."
     „Poď ďalej, Učiteľ. Poďte. Vzduch je dnes ráno studený. V lese bolo určite veľmi chladno. Tam je teplé mlieko pre všetkých."
     Práve pijú mlieko a všetci okrem Ježiša si namáčajú doň veľké kusy chleba, keď prídu Ondrej s Jánom spolu s pastierom Annášom.
     „Tu si? Vrátili sme sa povedať, že sme ťa nenašli...," zvolá Ondrej.
     Ježiš pozdraví troch svojím pozdravom pokoja a pripojí: „Rýchlo. Vezmite si svoj diel a odchádzame, lebo do večera chcem byť aspoň na úpätí vrchu Achzib. Dnes večer začína sobota."
     „A moje ovce?" opýta sa rozpačitý pastier.
     Ježiš sa usmeje a povie: „Keď som ich požehnal, uzdravili sa."
     „Ale ja ich mám na východnej časti hory! Ty ideš na západ za tou ženou..."
     „Prenechaj to na Boha, on sa o všetko postará."
     Apoštoli dojedli. Idú si pobrať batohy a pripraviť sa na odchod.
     „Učiteľ..., tá žena vo vedľajšej izbe... nevypočuješ ju?"
     „Nemám čas, Jonáš. Máme pred sebou dlhú cestu a ostatne, prišiel som kvôli ovciam Izraela. Zbohom, Jonáš. Boh nech ti odplatí tvoju milosrdnú lásku. Žehnám teba a všetkých tvojich príbuzných. Poďme."
     Ale starec spustí plným hlasom krik: „Deti! Ženy! Učiteľ odchádza! Poďte rýchlo!"
     A ako sa zbehne kŕdeľ kureniec rozpŕchnutých po stodole na krik kvočky, ktorá ich volá, tak sa zo všetkých strán domu zbiehajú ženy a muži, niektorí už vytrhnutí z práce, iní ešte rozospatí a deti polonahé, usmievajúce sa ešte zo spánku... Pritúlia sa k Ježišovi, ktorý je uprostred dvora, a matky zakrúcajú deti do svojich širokých sukní, aby ich ochránili pred studeným vzduchom, alebo si ich pritisnú do náručia, kým nepribehne slúžka so šatami a neoblečie ich.
     A pribehne aj žena, ktorá nie je z toho domu. Plačúca a hanblivá chudera... Ide zhrbená, takmer sa plazí, a keď príde pred skupinu, v strede ktorej je Ježiš, spustí: „Zmiluj sa nado mnou, Pane, Syn Dávidov! Dcérku mi hrozne trápi zlý duch a núti ju robiť hanebné veci. Zmiluj sa, lebo veľmi trpím a všetci sa mi za to vysmievajú. Ako keby moje dieťa malo na tom vinu, že robí, čo robí...! Zmiluj sa, Pane, ty, ktorý všetko môžeš. Pozdvihni svoj hlas a svoju ruku a rozkáž nečistému duchu, aby vyšiel z Palmy! Mám len toto dieťa a som vdova... Ó, neodchádzaj! Zmiluj sa...!"
     Naozaj Ježiš odchádza, keď dokončil žehnanie jednotlivých členov rodiny potom, ako vytkol dospelým, že rozprávali o jeho príchode – a oni sa ospravedlňujú hovoriac: „Nič sme nehovorili, ver nám, Pane!" Je nevysvetliteľne tvrdý voči úbohej žene, ktorá sa vlečie na kolenách s vystretými rukami a úpenlivo prosí: „Ja som ťa videla včera, keď si prechádzal cez potok a počula som, ako ťa oslovili: 'Učiteľ!' Išla som za vami poza kríky a počula som, čo si ľudia rozprávali. Pochopila som, kto si... Dnes ráno som prišla ešte za tmy a čakala som tu, na prahu, ako psík, kým vstala Sára a vpustila ma dnu. Ó, Pane! Zmiluj sa! Zmiluj sa nad matkou a nad dcérou!"
     Ale Ježiš ide rýchlo, hluchý na každé volanie.
     Domáci jej hovoria: „Zmier sa s tým! Nechce ťa vypočuť. Povedal to: Prišiel sem pre ľudí z Izraela..."
     Ale ona vstane zúfalá a zároveň plná viery a odpovie: „Nie. Budem toľko prosiť, až ma vypočuje." A ide za Učiteľom, stále a úpenlivo vykrikujúc svoje prosby, ktoré pritiahnu k domovým dverám v dedine všetkých, čo nespia a ktorí sa pustia za ňou ako tí z Jonášovho domu, aby videli, čo sa stane.
     Apoštoli sa medzitým pozerajú zarazene jeden na druhého a šomrú: „Prečo tak robí? Nikdy predtým tak nekonal...!"
     Ján povie: „V Alexandroškéne tiež uzdravil tých dvoch."
     „To však boli prozelyti," odpovie Tadeáš.
     „A tá, ktorú ide teraz uzdraviť?"
     „Aj ona je prozelytka," povie pastier Annáš.
     „Ó, ale koľkokrát vyliečil aj pohanov! A to rímske dievčatko?" povie skormútene Ondrej, ktorý sa nevie zmieriť s Ježišovou tvrdosťou voči kanaánskej žene.
     „Poviem vám, prečo," zvolá Jakub Zebedejov. „To preto, že Učiteľ je rozhorčený. Došla mu trpezlivosť pred toľkými útokmi ľudskej zloby. Nevidíte, ako sa zmenil? Má pravdu! Odteraz sa bude venovať len tomu, koho dobre pozná. A robí dobre!"
     „Áno. Ale zatiaľ ide za nami a kričí a riadny zástup ľudí ide za ňou. A Učiteľ chce prejsť nepozorovane, no našiel spôsob, ako pritiahnuť pozornosť aj stromov...," zamrmle Matúš.
     „Poďme ju poslať preč! Pozrite, aký veľký sprievod je za nami! Ak takto prídeme na rímsku cestu, budeme mať problémy! A ak tú ženu neodoženie, tá nás veru neopustí...," povie namrzene Tadeáš a obráti sa a prikáže žene: „Buď ticho a choď preč!" To isté urobí aj Jakub Alfejov, solidárny s bratom. Ale na ženu neplatia vyhrážky ani príkazy a naďalej úpenlivo prosí.
     „Poďme to povedať Učiteľovi. Nech ju odoženie on, lebo nás nechce poslúchnuť. Takto to už nemôže ísť ďalej!" povie Matúš, kým Ondrej zašomre: „Chudera!" A Ján ustavične opakuje: „Nechápem... Nechápem..." Ján je úplne vyvedený z miery z Ježišovho postoja.
     Zrýchlia krok a dohonia Ježiša, ktorý kráča rýchlo ako prenasledovaný. „Učiteľ! Pošli preč tú ženu! Je to škandál. Kričí za nami! Každému na nás ukazuje! Cesta sa čím ďalej, tým viac zapĺňa ľuďmi... a mnohí idú za ňou. Povedz jej, aby odišla."
     „Povedzte jej to vy. Ja som jej už povedal."
     „Nepočúva nás. Prosím, povedz jej to ty. A prísne."
     Ježiš sa zastaví a obráti. Žena to pochopí ako znamenie milosti, zrýchli krok, zvýši tón už beztak prenikavého hlasu a zo vzrastajúcej nádeje jej zbledne tvár.
     „Buď ticho, žena. A vráť sa domov. Už som ti povedal: 'Ja som poslaný iba k ovciam strateným z domu Izraela.' Aby som uzdravil choré a vyhľadal stratené z nich. Ty nie si z Izraela."
     Ale žena je už pri jeho nohách a bozkáva ich, klania sa mu, pevne sa drží jeho členkov ako utopenec, ktorý našiel záchrannú skalu, a vzdychá: „Pane, pomôž mi! Ty to môžeš, Pane. Rozkáž diablovi, ty, ktorý si svätý! Pane, Pane, ty si pánom všetkého, pánom milosti i sveta. Všetko ti je podriadené, Pane. Ja to viem. Ja to verím. Vezmi preto svoju moc a použi ju na moju dcéru."
     „Nie je dobré vziať chlieb deťom z domu a hodiť ho túlavým šteňatám."
     „Ja verím v teba. A vierou som sa z potulného psa stala domácim psom. Povedala som ti: prišla som na svitaní a učupila som sa na prahu domu, kde si bol, a keby si bol vyšiel tadiaľ, bol by si zakopol o mňa. Ale ty si vyšiel z druhej strany a nevidel si ma. Nevidel si toho úbohého túlavého psa, vyhladovaného po tvojej milosti, ktorý čakal, aby mohol vojsť, plaziac sa tam, kde si bol ty, aby ti tak mohol pobozkať nohy a poprosiť ťa, aby si ho neodohnal..."
     „Nie je dobré hodiť chlieb detí psom," zopakuje Ježiš.
     „Ale i psy vchádzajú do izby, kde pán jedáva s deťmi, a jedia odrobinky, čo padajú zo stola, alebo zvyšky, ktoré im dajú členovia rodiny, lebo už ich nechcú. Neprosím ťa, aby si sa správal ku mne ako k dcére a posadil ma za tvoj stôl. Ale daj mi aspoň odrobinky..."
     Ježiš sa usmeje. Ó, ako sa premenila jeho tvár týmto úsmevom radosti...!
     Ľudia, apoštoli, žena, hľadia na neho s obdivom... a cítia, že sa niečo udeje.
     A Ježiš povie: „Ó, žena! Veľká je tvoja viera! A ňou utešuješ môjho ducha! Choď teda a nech sa stane, ako chceš. Od tejto chvíle diabol vyšiel z tvojej dcéry. Choď v pokoji. A tak, ako si ako túlavý pes chcela byť domácim psom, tak sa usiluj v budúcnosti byť dcérou, ktorá sedí pri stole Otca. Zbohom."
     „Ó? Pane! Pane! Pane...! Chcela by som bežať preč a vidieť svoju milovanú Palmu... Chcela by som zostať s tebou, nasledovať ťa! Požehnaný! Svätý!"
     „Choď, choď, žena. Choď v pokoji."
     A Ježiš pokračuje v ceste, zatiaľ čo Kanaánčanka, rýchlejšia než dievčina, beží naspäť po ceste, ktorou prišla, nasledovaná zvedavým zástupom, ktorý chce vidieť zázrak...
     „Učiteľ, prečo si ju nechal toľko prosiť, keď si ju napokon vypočul?" spýta sa Jakub Zebedejov.
     „Kvôli tebe a vám všetkým. Toto nie je porážka, Jakub. Tu ma nevyhnali, nevysmievali, nepreklínali... To nech vám pozdvihne sklesnutého ducha. Ja už som dnes mal svoj najvyberanejší pokrm. A dobrorečím zaň Bohu. A teraz poďme k tej druhej žene, ktorá verí a čaká s pevnou vierou."
     „A moje ovce, Pane? Onedlho budem musieť ísť inou cestou ako ty, aby som prišiel na svoje pastviny," spýta sa znova pastier Annáš.
     Ježiš sa usmeje, ale neodpovie.
     Je krásne kráčať teraz, keď slnko zohrieva vzduch a dáva žiariť novým listom stromov a tráve na lúkach ako smaragdom. A kvapkami rosy, trblietajúcimi sa na pestrofarebných poľných kvetoch, premieňa každú korunku kvetu na vykladané drahokamy. Ježiš kráča a usmieva sa. A aj apoštoli, okamžite s povznesenou mysľou, ho usmiati nasledujú...
     Prídu na rázcestie. Sklesnutý pastier Annáš povie: „Tu by som ťa mal opustiť... Ozaj neprídeš uzdraviť moje ovce? Aj ja verím a som prozelyta... Sľúbiš mi aspoň, že prídeš po sobote?"
     „Ó, Annáš! Ešte si nepochopil, že tvoje ovce sa uzdravili vo chvíli, keď som zodvihol ruku smerom k Lesem Danu? Choď sa aj ty pozrieť na zázrak a dobrorečiť Pánovi."
     Myslím, že Lótova žena* premenená na soľný stĺp sa nelíšila od pastiera, ktorý zostal tak ako bol, trocha naklonený dopredu, s hlavou obrátenou hore, aby videl Ježiša, s jednou rukou napoly vystretou do vzduchu... Ako socha. A mohol by sa pod ňu umiestniť nápis: „Prosebník." Potom však precitne, pokľakne a povie: „Ty Požehnaný! Dobrý! Svätý...! Ale ja som ti sľúbil veľa peňazí a tu mám len zopár drachiem... Príď, príď ku mne po sobote..."