Nechcem, aby bolo toto dielo najčítanejšie, nechcem, aby malo tisíc hviezdičiek, nechcem, aby bolo medzi prvými naj... Bola by som rada, keby ste si ho čítali a zamýšľali sa nad ním... Nechcem mať z neho žiadny prospech, chcem len otvárať oči, aby ľ...
3. december 1945 Kto z ľudí nikdy nevidel aspoň raz jasné marcové brieždenie? Ak existuje taký človek, musí byť veľmi nešťastný, lebo nepozná jeden z najkrajších pôvabov prebúdzajúcej sa jarnej prírody, ktorá sa stáva panenskou ako dievčina, takou, akou musela byť v prvý deň stvorenia. V tomto sviežom pôvabe, čistom z každého hľadiska a vo všetkom, počnúc čerstvými bylinami, na ktorých sa trbliece rosa, cez kvietky, ktoré sa otvárajú ako novorodeniatka pri prvom úsmeve denného svetla, a vtáky, ktoré sa prebúdzajú roztváraním krídel a vyludzovaním prvého spýtavého cip? ako prelúdia k celému ich spevavému štebotu dňa až po samotnú vôňu vzduchu, ktorý sa v priebehu noci umytím v rose a neprítomnosťou človeka zbavil každej nečistoty spôsobenej prachom, dymom a pachmi ľudského tela – tadiaľto kráča Ježiš, apoštoli a učeníci. A s nimi aj Šimon Alfejov. Idú na juhovýchod, prechádzajú cez kopce, ktoré vytvárajú korunu okolo Nazareta, prekročia bystrinu, prejdú krížom cez úzku rovinu medzi nazaretskými kopcami a skupinou hôr na východe. Pred týmito horami sa vypína skosený kužeľ vrchu Tábor, ktorého vrchol mi tak zvláštne pripomína pohľad na šišak našich karabinierov z profilu.
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
Prídu naň. Ježiš sa zastaví a povie: „Peter, Ján a Jakub Zebedejov pôjdu so mnou na vrch. Vy ostatní sa roztrúste po úpätí vrchu v skupinkách popri cestách, ktoré vedú okolo neho, a ohlasujte Pána. K večeru chcem byť znova v Nazarete. Preto sa veľmi nevzďaľujte. Pokoj nech je s vami." Obráti sa k trom, ktorých povolal, a povie: „Poďme." A začne vystupovať, ani sa neobzrie späť, takým rýchlym krokom, ktorý spôsobuje Petrovi riadnu námahu, aby vládal ísť za ním. Keď sa na chvíľku zastavia, Peter, celý červený a spotený, sa ho spýta ledva lapajúc dych: „Ale kam ideme? Hore ani nie sú domy, na vrchole je len stará pevnosť. Chceš tam kázať?" „Bol by som išiel z inej strany. Ale vidíš, že som sa mu obrátil chrbtom. Nepôjdeme k pevnosti, a tí, čo sú v nej, nás ani neuvidia. Idem sa spojiť so svojím Otcom a chcem vás mať pri sebe, lebo vás milujem. Poďme, rýchlo!" „Ó, Pane môj! Nemohli by sme ísť radšej trochu pomalšie a porozprávať sa o tom, čo sme včera počuli a videli, lebo sme celú noc nespali a hovorili o tom?" „Na stretnutie s Bohom treba ísť vždy rýchlo. Poďme, Šimon Peter! Hore vám dožičím odpočinku." A opäť sa pustí do výstupu...
(Ježiš hovorí: „Tu vložíte Premenenie, ktoré si videla 5. augusta 1944, ale bez pripojeného diktátu. Keď P. M. dokončí prepisovanie Premenenia z minulého roka, prepíše to, čo ti ukážem teraz.")
5. august 1944 Som s mojím Ježišom na vysokom vrchu. S Ježišom je Peter, Jakub a Ján. Vystupujú stále vyššie a zrak blúdi po širokých obzoroch, ktoré vidno v krásny jasný deň v zreteľných detailoch aj na veľkú diaľku. Vrch nie je súčasťou horskej reťaze, ako tá v Judei; dvíha sa osamelo a vzhľadom na miesto, kde sme, východ je pred nami, sever vľavo, juh vpravo a za nami, na západe, je vrchol, ktorý sa dvíha ešte niekoľko sto krokov. Vrch je veľmi vyvýšený a zrak vidí na široko-ďaleko. Genezaretské jazero vyzerá ako pás oblohy, ktorý zišiel na zem a usadil sa do jej zelene, ako tyrkysový ovál, obklopený smaragdami rôznych odtieňov, zrkadlo, ktoré sa chveje a vlní v jemnom vánku a po ktorom sa ako svižné čajky kĺžu loďky s natiahnutými plachtami, mierne sklonené k modrastej zvlnenej vode, tak pôvabne ako let rybárika, skĺzajúceho na vlny pri hľadaní koristi. A potom zo širokého tyrkysu vyteká žila, svetlomodrá tam, kde je riečisko širšie, a tmavšia tam, kde sa brehy zužujú a voda je hlbšia a tmavšia od tieňa stromov, ktorým sa pri rieke dobre darí, lebo sú živené jej vlahou. Jordán vyzerá takmer ako rovný ťah štetca v zeleni nížiny. Dedinky sú roztrúsené tu i tam na nížine po obidvoch stranách rieky. Niektoré tvorí iba hŕstka domov, iné sú väčšie, už vyzerajú ako menšie mestečká. Hlavné cesty sú ako žltkavé čiary v zeleni. Ale nížina tu, zo strany vrchu, je omnoho úrodnejšia a obrábaná, je veľmi pekná. Vidno rôzne plodiny rôznych farieb, usmievajúce sa pod pekným slnkom z jasnej oblohy. Musí byť jar, azda marec, ak počítam so zemepisnou šírkou Palestíny, pretože už vidím vysoké obilniny, ale ešte zelené, zvlnené ako modrozelené more. A vidím koruny kvitnúcich skorých ovocných stromov ako biele a ružové obláčiky v tomto malom rastlinnom mori, potom lúky v rozkvete s vysokou trávou, na ktorých sa pasú ovečky, ktoré vyzerajú ako kôpky snehu navŕšené tu a tam v zeleni. Hneď vedľa vrchu, na nízkych kopcoch, ktoré tvoria jeho úpätie, sú dve mestečká, jedno na juh, druhé na sever. Veľmi úrodná nížina sa rozprestiera zvlášť zoširoka smerom na juh. Po krátkej prestávke v chladivom tieni skupiny stromov, ktorú Ježiš umožnil určite zo súcitu k Petrovi, ktorý je očividne vyčerpaný, Ježiš sa znova pustí do výstupu. Vyjde takmer až na vrchol, kde je trávnatá rovinka, smerom od svahu obklopená polkruhom stromov. „Odpočiňte si, priatelia. Idem sa tam pomodliť." Rukou ukáže na širokú skalu, ktorá sa vynára z vrchu, a teda nie je na okraji svahu, ale v jeho vnútri, smerom k vrcholu. Ježiš si pokľakne na trávnatú zem a oprie si ruky a hlavu o skalu v polohe, ktorú zaujme aj pri modlitbe v Getsemani. Slnko naňho nepáli, lebo ho chráni vrchol. No ostatok trávnatej čistiny je zaliaty slnkom až po okraj tieňa výbežku so stromami, pod ktoré sa usadili apoštoli. Peter si vyzuje sandále, vytriasa z nich prach a kamienky a takto bosý, s unavenými nohami v chladivej tráve, takmer leží s hlavou položenou na trs smaragdovej trávy, ktorá vyčnieva viac než ostatné a slúži mu ako vankúš. Jakub sa natiahne podobne, ale aby mal pohodlie, vyhliadne si kmeň stromu, ku ktorému priloží plášť a oprie sa oň chrbtom. Ján zostane sedieť a pozoruje Učiteľa. Ale pokoj miesta, svieži vetrík, ticho a únava premôžu aj jeho, hlava mu skĺzne na hruď a viečka sa mu zatvoria. Ani jeden z nich troch nespí hlboko, len sú omámení takmer letnou ospanlivosťou. Preberie ich také živé žiarivé svetlo, v ktorom zaniká aj svetlo slnka, a ono sa šíri a preniká až pod zeleň kríkov a stromov, pod ktoré si posadali. S úžasom otvoria oči a vidia premeneného Ježiša.* Je teraz presne taký, akého ho poznám z videní v raji. Prirodzene bez rán a bez štandardy kríža. Ale majestátnosť tváre a tela je rovnaká, rovnaká je i žiara i odev, ktorý sa z tmavočervenej premenil na nehmotnú tkaninu diamantov a perál, v akej je odetý v nebi. Jeho tvár je ako slnko, vyžarujúce veľmi silné nebeské svetlo, v ktorom mu žiaria oči sťa zafíry. Vyzerá ešte vyšší, akoby mu jeho oslávenie zvýšilo postavu. Neviem povedať, či žiara, ktorá zaplavuje a fosforeskuje na rovinku, vychádza celá z neho, alebo či k jeho vlastnej žiare je primiešaná tá, ktorá sústredila všetko svetlo vesmíru a nebies na svojho Pána. Viem iba, že je to čosi, čo sa nedá opísať.
