Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

310. V Nazarete Ježiš s Petrom organizujú odchod Jána z Endoru a Syntychy

     22. október 1945
     Je už pokročilé ráno, keď prichádza Peter, sám a neočakávane, do nazaretského domu. Je ovešaný košmi a balíkmi ako nosič. Ale je taký šťastný, že necíti ťarchu ani námahu.
     Márii, ktorá mu ide otvoriť, venuje blažený úsmev a radostný a zároveň úctivý pozdrav. Potom sa spýta: „Kde je Učiteľ a Marziam?"
     „Sú na vŕšku nad jaskyňou, ale smerom k Alfejovmu domu. Myslím, že Marziam oberá olivy a Ježiš určite medituje. Teraz ich zavolám."
     „Ja sa o to postarám."
     „Aspoň si zlož všetku tú ťarchu."
     „Nie, nie. To sú prekvapenia pre chlapca. Páči sa mi, keď ho vidím, ako vyvaľuje oči a dychtivo hľadá... Z toho má radosť, môj biedny chlapec."
     Vyjde do záhrady, ide pod svah, dobre sa skryje do jaskynnej dutiny a potom zakričí trochu zmeneným hlasom: „Pokoj tebe, Učiteľ." A potom prirodzeným hlasom: „Marziam...!"
     Marziamov hlások, ktorý napĺňal výkrikmi tiché ovzdušie, zmĺkne... Malá prestávka, a potom chlapcov takmer dievčenský hlások sa opýta: „Učiteľ, ale nebol to môj otec, kto ma to volal?"
     Možno bol Ježiš tak veľmi ponorený do svojich myšlienok, že nepočul nič a jednoducho to aj priznáva.
     Peter znova zavolá: „Marziam!" a potom sa zasmeje svojím srdečným smiechom.
     „Ó! Je to naozaj on! Otec! Otec môj! Kde si?" Nakláňa sa, aby videl do záhrady, ale nevidí nič...
     Aj Ježiš podíde dopredu a pozerá... Vidí Máriu usmievať sa vo dverách a Jána so Syntychou, ktorí sa tiež usmievajú z miestnosti na konci záhrady, pri peci.
     Ale Marziam prelomí pochybnosti a skočí dolu z kopca, priamo vedľa jaskyne. A Peter ho pohotovo zachytí prv, než dopadne na zem. Je dojímavé, ako sa pozdravia. Ježiš, Mária a tí dvaja na konci záhrady to pozorujú s úsmevmi a potom sa všetci zhromaždia okolo „zamilovanej" skupinky.
     Peter sa vymaní z chlapcovho objatia, ako len môže, aby znova pozdravil a uklonil sa Ježišovi. A Ježiš ho objíme, objímajúc spolu s ním aj chlapca, ktorý sa nepustí apoštola a spýta sa ho: „A matka?"
     Ale Peter odpovedá Ježišovi na otázku, prečo prišiel tak skoro.
     „Vari si si myslel, že môžem zostať tak dlho bez toho, aby som ťa videl? A potom... Nuž, je tu Porfýria, ktorá ma nenechala na pokoji: 'Choď navštíviť Marziama. Zanes mu toto. Zanes mu tamto.' Ako keby si myslela, že Marziam je medzi zlodejmi alebo na púšti. Minulú noc náročky vstala, napiekla koláče a len čo ich upiekla, poslala ma s nimi..."
     „Ó, medové koláče...!" zvolá Marziam. Ale hneď zmĺkne.
     „Áno. Sú tu vnútri s figami usušenými na peci, s olivami a červenými jablkami. A potom ti upiekla bochník mastného chleba. A tiež ti poslala syry z mlieka tvojich ovečiek. Sú tu aj nepremokavé šaty. A potom, potom... Neviem, čo ešte. Ako? Už sa neponáhľaš? Vari plačeš? Ó, prečo?"
     „Lebo by som bol radšej, keby si mi priviedol ju, než všetky tieto veci... Ja ju ľúbim, vieš?"
     „Ó, Božie milosrdenstvo! Ale kto by si to pomyslel?! Keby tu bola a počula by ťa, rozpustila by sa ako maslo..."
     „Marziam má pravdu. Mohol si prísť s ňou. Určite ho chce vidieť po takom dlhom čase. My ženy sme také k svojim deťom...," povie Mária.
     „Dobre... Ale čoskoro ho uvidí, však, Učiteľ?"
     „Áno. Po sviatku Svetiel, keď pôjdeme preč... Ale ba... Áno, keď sa vrátiš, po sviatku Svetiel prídeš s ňou. Zostane tu niekoľko dní s ním a potom sa vrátia spolu do Betsaidy."
     „Ó, to je krásne! Tu s dvoma matkami!" Chlapec je spokojný a šťastný.
     Všetci vojdú do domu a Peter skladá svoje batohy.
     „Aha: suché, nasolené a čerstvé ryby. To bude u mojej matky vítané. Tu je ten jemný syr, ktorý ti tak chutí, Učiteľ. A tu sú vajíčka pre Jána. Dúfajme, že sa nerozbili... Nie. Výborne. A potom hrozno. Dala mi ho Zuzana v Káne, kde som prespal. A potom... Ach! Pozri, Marziam, aký je zlatý! Vyzerá, akoby bol z Máriiných vlasov." A otvorí pohár plný hustého medu.
     „Ale prečo toľko vecí? Zriekol si sa ich, Šimon," povie Mária pred batohmi a batôžkami, džbánmi a miskami, ktoré zapĺňajú stôl.
     „Zriekol? Nie. Veľa som lovil a s veľkým úžitkom. To pokiaľ ide o ryby. Ostatné, to sú veci z domu. Nestojí to nič a prinesie takú radosť. A potom... Veď je sviatok Svetiel. To je zvyk, vari nie? Neochutnáš med?"
     „Nemôžem," povie vážne Marziam.
     „Prečo? Necítiš sa dobre?"
     „Nie. Ale nemôžem ho jesť."
     „Ale prečo?"
     Chlapcove líca zaleje červeň, ale neodpovie. Pozrie sa na Ježiša a mlčí. Ježiš sa usmeje a vysvetlí: „Marziam dal sľub, aby získal jednu milosť. Nemôže jesť med štyri týždne."
     „Ó, dobre! Zješ ho potom... Ale pohár si vezmi... No, pozrime sa! Nemyslel som si, že je taký... taký..."
     „Taký veľkodušný, Šimon. Kto začína s kajúcnosťou od detstva, ľahko nájde cestu čností po celý život," povie Ježiš, kým chlapec odchádza so svojou nádobou medu v rukách.
     Peter na neho hľadí s obdivom. Potom sa spýta: „Horlivec tu nie je?"
     „Je u Márie Alfejovej. Ale hneď príde. Túto noc budete spať spolu. Poď sem, Šimon Peter."
     Vychádzajú, zatiaľ čo Mária so Syntychou začnú robiť poriadok v miestnosti zapratanej batohmi.
     „Učiteľ... prišiel som, aby som videl teba a chlapca. To je pravda. Ale aj preto, že som po tieto dni veľa premýšľal, najmä po príchode troch jedovatých dotieravcov..., ktorým som narozprával viac klamstiev než je rýb v mori. Teraz idú do Getsemani v presvedčení, že tam nájdu Jána z Endoru, a potom pôjdu k Lazárovi v nádeji, že tam nájdu Syntychu i teba. Len nech si pochodia...! Ale potom sa vrátia a... Učiteľ, budú ťa obťažovať pre tých dvoch nešťastníkov..."
     „Už pred mesiacmi som zariadil všetko potrebné. Keď sa vrátia a budú hľadať týchto dvoch prenasledovaných, už ich viac nenájdu nikde v Palestíne. Vidíš tieto kufre? Sú pre nich. Videl si všetky tie šaty poukladané vedľa krosien? Sú pre nich. Si prekvapený?"
     „Áno, Učiteľ. Ale kam ich pošleš?"
     „Do Antiochie."
     Peter si významne zahvízda a potom sa spýta: „A ku komu? A ako tam pôjdu?"
     „Do jedného Lazárovho domu. Do posledného, ktorý má Lazár tam, kde vládol jeho otec v mene Ríma. A pôjdu tam po mori..."
     „Ach, rozumiem! Lebo keby tam Ján mal ísť na svojich nohách..."
     „Po mori. Aj mňa teší, že sa môžem s tebou porozprávať. Bol by som poslal Šimona, aby ti povedal, že máš prísť, aby sme všetko pripravili. Počúvaj. Dva alebo tri dni po sviatkoch odídeme odtiaľto po skupinkách, aby sme nevzbudili pozornosť. Skupinu budem tvoriť ja, ty, tvoj brat, Jakub a Ján, moji dvaja bratia a Ján so Syntychou. Pôjdeme do Ptolemaidy. Ty ich odtiaľ vezmeš na člne do Týru. Potom nastúpite na loď, ktorá sa plaví do Antiochie, ako keby ste boli prozelyti, čo sa vracajú domov. Potom sa vrátite a nájdete ma v Achzibe. Budem na vrchole hory každý deň, a napokon, duch vás privedie..."
     „Akože? Ty nepôjdeš s nami?"
     „Bol by som veľmi nápadný. Chcem nechať na pokoji Jánovu dušu."
     „A ako to zvládnem ja, ktorý som nikdy nebol odtiaľto preč?!"
     „Nie si chlapec... a čoskoro budeš musieť ísť omnoho ďalej, než je Antiochia. Dôverujem ti. Vidíš, že si ťa veľmi vážim..."
     „A Filip a Bartolomej?"
     „Prídu nám v ústrety do Jeteboty a kým budú na nás čakať, budú evanjelizovať. Napíšem im a ty im vezmeš list."
     „A... tí dvaja už poznajú svoj údel?"
     „Nie. Chcem, aby prežili sviatky v pokoji..."
     „Hm! Chudáci! Len si predstav, ak človeka prenasledujú zločinecké duše a..."
     „Nešpiň si ústa, Šimon."
     „Áno, Učiteľ... Počuj... Ale ako odnesieme tieto kufre? A Jána? Vyzerá veľmi chorý."
     „Vezmeme si somára."
     „Nie. Vezmeme si voz."
     „A kto ho povedie?"
     „Hm! Keď sa Judáš Šimonov naučil veslovať, Šimon Jonášov sa naučí viesť voz. Hádam nie je také ťažké viesť somára za uzdu! Na voz naložíme kufre a tých dvoch... a my pôjdeme pešo. Áno, áno! Bude to tak lepšie, ver tomu."
     „A kto nám dá voz? Pamätaj, že nechcem, aby si ľudia všimli náš odchod."
     Peter rozmýšľa... Rozhodne: „Máš peniaze?"
     „Áno. Ešte hodne z Misachových drahokamov."
     „Potom je všetko ľahké. Daj mi nejakú sumu. Kúpim somára i voz od niekoho a... áno, áno... potom darujeme somára nejakému nešťastníkovi a voz... uvidíme... Dobre, že som prišiel. A mám sa naozaj vrátiť s manželkou?"
     „Áno. To bude dobré."
     „Bude to dobré. Ale tí dvaja úbožiaci! Je mi ľúto, že Ján už nebude s nami. Už by sme ho nemali dlho... Ale, chudák! Mohol zomrieť tu, ako Jonáš..."
     „Nedovolili by mu to. Svet nenávidí tých, ktorí sa vykúpia."
     „Bude sa cítiť pokorený..."
     „Nájdem dôvod, aby odchádzal s upokojenou mysľou."
     „Aký?"
     „Ten istý, ktorý som použil, keď som poslal preč Judáša Šimonovho: aby pracoval pre mňa."
     „Ach...! Lenže v Jánovi bude svätosť, no v Judášovi je len pýcha."
     „Šimon, nehundri."
     „To je ťažšie než naučiť rybu spievať! Učiteľ, to je pravda, a nie hundranie... Ale zdá sa mi, že prišiel Šimon s tvojimi bratmi. Poďme tam."
     „Poďme. Nikomu však ani slovo."
     „To hovoríš mne? Nemôžem zamlčať pravdu, keď hovorím, ale viem mlčať, ak chcem. A chcem. Prisahal som to sebe samému. Mám ísť až do Antiochie! Na koniec sveta! Ach, kiežby som už bol späť! Už nebudem ani spávať, kým sa to všetko neskončí..."
     Vychádzajú a už viac neviem.