Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

334. Tomáš a Judáš Iškariotský sa pripoja ku skupine apoštolov

     19. november 1945
     Aj keď na jasnej oblohe svieti slnko, údolie Kišonu je nevľúdne, zmietané mrazivým vetrom, ktorý sa valí zo severných kopcov a ničí krehké plodiny, ktoré sa trasú a krútia pod jeho spaľujúcim náporom, čo ich odsudzuje na zánik.
     „Ešte dlho potrvá táto zima?" opýta sa Matúš, zakrúcajúc sa ešte viac do hrubého plášťa, z ktorého mu vykukujú len oči a nos.
     S hlasom priduseným veľkým plášťom, ktorý má tiež na ústach, mu odvetí Bartolomej: „Azda do konca tejto fázy mesiaca."
     „Potom sme v kaši! No majme trpezlivosť! Našťastie v Nazarete budeme v pohostinných domoch... A medzitým zima prejde."
     „Áno, Matúš. No mne už prešla, keď vidím Ježiša už nie takého skľúčeného. Nezdá sa ti, že je už veselší?" spýta sa Ondrej.
     „Áno, ale ja... vieš, nezdá sa mi, že by bol taký zronený len kvôli tomu, čo vieme. Naozaj sa nestalo nič iné, o čom viete?" spýta sa Filip.
     „Nič. Naozaj nič. Vravím ti, že na sýrskofenických hraniciach mal dokonca veľkú radosť z veriacich duší a urobil tam zázraky, o ktorých sme ti už povedali," ubezpečuje ho Jakub Alfejov.
     „Už niekoľko dní trávi veľa času so Šimonom Jonášovým. A Šimon sa veľmi zmenil... Veru tak! Všetci ste sa zmenili... Ste... mocnejší, to je to," povie Filip.
     „Ale to sa ti len zdá...! Vskutku sme takí, akí sme boli. Pravdaže, vidieť Učiteľa takého deprimovaného pre mnoho vecí nás nepotešilo, ani to, keď sme počuli, ako sa na neho rozhorčene vyrútili... Ale obránime ho. Ó, nič mu neurobia, ak budeme s ním. Keď som počul, čo včera večer povedal Hermastej, a to je muž seriózny a spoľahlivý, povedal som mu: 'Už nesmieš zostávať sám. Teraz máš učeníkov, ktorí, ako vidíš, pracujú a robia to dobre a stále ich je viac. A preto zostaneme s tebou. Nehovorím, aby si všetko robil ty. Je čas, aby sme ťa potešili, brat môj. Ale ty zostaneš s nami a medzi nami ako Mojžiš na vrchu, a my budeme bojovať za teba, ochotní, ak treba, brániť ťa aj fyzicky. Nesmie sa ti stať to, čo sa stalo Jánovi Krstiteľovi.' Lebo, napokon, keby z Krstiteľových učeníkov nebolo zostalo len pár bojkov, neboli by ho zajali. Nás je v podstate dvanásť a chcem ho presvedčiť, aby k nám pripojil a držal si nablízku aspoň niekoľkých z najvernejších a najenergickejších učeníkov. Napríklad tých, ktorí boli s Jánom v Machere. To sú odvážni a verní ľudia. Ján, Matej a tiež Jozef. Viete, že ten mládenec je veľmi sľubný?" povie Tadeáš.
     „Áno. Izák je anjel, no jeho sila je úplne duchovná. Ale Jozef je silný aj telesne. Je v našom veku."
     „A rýchlo sa učí. Počul si, čo povedal Hermastej? 'Keby bol ten muž študoval, bol by rabbi, okrem toho, že je spravodlivý.' A Hermastej vie, čo hovorí."
     „Ja však... by som držal pri nás aj Štefana, Hermasteja a kňaza Jána. Lebo poznajú Zákon a chrám. Viete, čo znamená ich prítomnosť pre zákonníkov a farizejov? Kontrola a brzda... A pre pochybujúcich ľudí je to ako povedať: 'Vidíte, že ani najlepší z Izraela nechýbajú okolo Učiteľa ako jeho učeníci a služobníci?'," povie Jakub Alfejov.
     „Máš pravdu. Povieme to Učiteľovi. Počuli ste, čo povedal včera: 'Musíte poslúchať, ale máte aj povinnosť otvoriť si svoju dušu predo mnou a povedať, čo považujete za správne. Aby ste si zvykli a vedeli riadiť ľudí v budúcnosti. A ak uvidím, že hovoríte správne, prijmem vaše názory," povie Horlivec.
     „Možno to robí aj preto, aby nám ukázal, že nás má rád, keď vidí, že sme všetci viac-menej presvedčení, že sme príčinou jeho utrpenia," poznamená Bartolomej.
     „Alebo je naozaj unavený, že musí myslieť na všetko a je jediný, kto musí rozhodovať a niesť zodpovednosť. Možno tiež uznáva, že jeho dokonalá svätosť je... – povedal by som – takmer nedokonalosťou vzhľadom na to, čo má pred sebou – svet, ktorý nie je svätý. My nie sme dokonalí svätí. Len trocha menší ničomníci než ostatní..., a preto sme súcejší odpovedať tým, ktorí sú takmer ako my," povie Šimon Horlivec.
     „A musíš povedať, spoznať ich!" pridá Matúš.
     „Ó! V tom som si istý, že ich pozná aj on. Ba pozná ich lepšie než my, lebo on číta v srdciach. V tom som si taký istý, ako že žijem," povie Jakub Zebedejov.
     „A prečo potom niekedy robí tak, ako robí, že ide v ústrety nepríjemnostiam a nebezpečenstvám?" spýta sa skormútene Ondrej.
     „Ktovie? Neviem, čo ti na to povedať," povie Tadeáš a pokrčí plecami. A ostatní to tiež priznávajú.
     Ján je ticho. A jeho brat ho podpichne: „Ty, čo vieš vždy všetko o Ježišovi – občas vyzeráte ako dvaja zamilovaní –, nepovedal ti niekedy, prečo tak robí?"
     „Áno. Aj nedávno som sa ho na to pýtal. Vždy mi odvetil: 'Pretože to musím robiť. Musím konať tak, akoby celý svet pozostával z nevedomých, ale dobrých ľudí. Všetkým dávam rovnaké učenie a takto sa odčlenia deti Pravdy od detí Klamstva.' Povedal mi aj: 'Vidíš, Ján? To je ako prvý súd, nie univerzálny či spoločný, ale osobný. Na základe svojho konania s vierou, láskou a spravodlivosťou sa baránky oddelia od capov. A to bude trvať aj potom, keď tu už nebudem, ale bude tu moja Cirkev, po stáročia až do konca sveta. Prvý súd ľudských más sa uskutoční vo svete, tam, kde ľudia majú pred sebou Dobro i Zlo, Pravdu a Klamstvo a konajú slobodne. Tak ako sa v pozemskom raji uskutočnil prvý súd pred stromom dobra a zla, z ktorého jedli tí, čo neposlúchli Boha. Potom, pri smrti každého jednotlivca, bezchybná Myseľ s konečnou platnosťou vynesie rozsudok, ktorý bude zapísaný v knihe ľudského konania. Nakoniec bude Veľký alebo Strašný súd, a vtedy budú ľudia znova súdení hromadne. Od Adama po posledného človeka. Súdení za to, čo slobodne chceli pre seba na zemi. Teraz, keby som vybral tých, ktorí si zaslúžia Božie Slovo, Zázrak, Lásku, a tých, ktorí si nezaslúžia – a mohol by som to urobiť skrze božské právo a skrze božskú moc –, tí, ktorí by boli vylúčení, aj keby patrili diablovi, by v deň svojho osobného súdu hlasno kričali: »Vinu má tvoje Slovo, ktoré nás nechcelo poučiť.« Ale to nebudú môcť povedať... teda povedia to, ale budú znova klamať. A preto budú odsúdení.'"
     „Teda neprijať jeho učenie znamená byť zatratený?" opýta sa Matúš.
     „Toto neviem, či všetci, čo neuveria, budú priamo zatratení. Ak si spomínate, keď hovoril so Syntychou, vysvetľoval, že tí, čo konajú v živote čestne, nebudú zatratení, aj keď veria v iné náboženstvá. Ale môžeme sa ho na to spýtať. Pravdaže Izrael, ktorý vie o Mesiášovi a ktorý teraz verí v neho čiastočne či zle, alebo ho odmieta, bude určite prísne súdený."
     „S tebou hovorí Učiteľ veľa a ty vieš o mnohých veciach, o ktorých my nevieme," poznamená jeho brat Jakub.
     „To je tvoja a vaša vina. Ja sa ho vypytujem jednoducho. Niekedy sa pýtam na také veci, že mu musí jeho Ján pripadať ako veľký hlupák. Ale na tom mi nezáleží. Mne stačí spoznať jeho idey a osvojiť si ich. Tak by ste mali robiť aj vy. Ale stále sa bojíte! Čoho? Že ste nevedomí? Že ste povrchní? Že ste tvrdohlaví? Mali by ste sa báť iba toho, že budete ešte nepripravení, keď odíde. Stále to hovorí... a ja si to tiež stále hovorím, aby som sa pripravil na odlúčenie... Ale cítim, že to bude aj tak veľmi bolestné..."
     „Nenúť ma myslieť na to!" zvolá Ondrej. A ostatní to opakujú ako ozvena a vzdychajú.
     „Ale kedy sa to stane? Vždy hovorí: 'Skoro.' Ale skoro môže byť o mesiac ale aj o niekoľko rokov. Je taký mladý a čas rýchlo beží... Čo ti je, bratku? Zbledol si...," opýta sa Tadeáš Jakuba.
     „Nič, nič! Myslel som...," povie rýchlo Jakub Alfejov so sklonenou hlavou.
     A Tadeáš sa skloní, aby ho videl lepšie... „Máš slzy v očiach. Čo ti je...?"
     „Nie viac ako máte vy... Myslel som na to, keď budeme sami."
     „Ó! Ale čo je Šimonovi Jonášovmu, že beží dopredu s takým krikom ako potápka za búrky?" opýta sa Jakub Zebedejov a ukáže na Petra, ktorý nechal Ježiša samého a beží vykrikujúc slová, ktoré jeho druhovia pre vietor nepočujú.
     Zrýchlia krok a vidia, že Peter odbočil na chodník, prichádzajúci zo Seforisu, ktorý je už blízko (tak hovoria učeníci a pýtajú sa, či ide do Seforisu na Ježišov príkaz po tej skratke). Ale potom, keď sa dobre pozrú, zbadajú, že jediní dvaja pocestní, čo prichádzajú z mesta k hlavnej ceste, sú Tomáš a Judáš.
     „No, pozrime sa! Tu? Práve tu? Ó! Čo tu robia? Z Nazareta mali ísť do Kány a potom do Tiberiady...," vypytujú sa mnohí.
     „Možno prišli hľadať učeníkov. To bolo ich poslanie," povie rozumne Horlivec, ktorý cíti, že sa v srdciach mnohých prebúdza podozrenie, ako keď sa had zobudí a zodvihne hlavu.
     „Poponáhľajme sa. Ježiš je sám a zdá sa, že na nás čaká...," poradí Matúš.
     Idú a dostihnú Ježiša zároveň s Petrom, Judášom a Tomášom.
     Ježiš je taký bledý, že Ján sa spýta: „Cítiš sa zle?" Ale Ježiš sa naňho usmeje, gestom to zamietne a pozdraví tých dvoch, vracajúcich sa po takej dlhej neprítomnosti.
     Prvého objíma Tomáša, prekvitajúceho a veselého ako vždy, ktorý však zvážnie pri pohľade na Učiteľa, tak výrazne zmeneného, že sa ho ustarostene spýta: „Bol si chorý?"
     „Nie, Tomáš. Vôbec nie. A ty si sa mal dobre, bol si spokojný?"
     „Ja áno, Pane. Stále dobre a stále šťastný. Len ty si mi chýbal, aby moje srdce bolo úplne blažené. Môj otec a matka sú ti vďační, že si ma poslal na nejaký čas. Otec bol trocha chorý, a tak som pracoval ja. Bol som u svojej sestry, dvojčaťa, a videl som synovca. Kázal som, aby mu dali meno, ako si mi povedal. Potom prišiel Judáš a prinútil ma chodiť dookola hore-dolu, ako hrdlička v čase lásky, všade, kde boli učeníci. On už sám od seba pochodil toho veľa. Ale teraz ti porozpráva on, pretože pracoval za desiatich a zaslúži si, aby si ho vypočul."
     Ježiš ho nechá odísť a je rad na Judášovi, ktorý trpezlivo čakal. Teraz prichádza dopredu priamo, nenútene, triumfálne. Ježiš ho prebodáva svojimi zafírovými očami. Ale navzájom sa pobozkajú. A nasledujú láskavé slová: „A tvoja matka, Judáš, bola šťastná, že si ťa užila? Má sa dobre tá svätá žena?"
     „Áno, Učiteľ, a žehná ťa, že si jej poslal jej Judáša. Chcela ti poslať dary. Ale ako som ich mohol vziať, keď som chodil sem a tam, po horách a dolinách? Môžeš byť spokojný, Učiteľ. Všetky skupiny učeníkov, ktoré som navštívil, pracujú sväto. Myšlienka sa stále viac šíri. Ja osobne som chcel skontrolovať jej dôsledky na najmocnejších zákonníkoch a farizejoch. Mnohých som už poznal a s ďalšími som sa zoznámil teraz, z lásky k tebe. Stretol som sa so saducejmi a herodiánmi... Ó, ubezpečujem ťa, že moja dôstojnosť bola riadne rozdrvená...! Ale z lásky k tebe! Toto i iné urobím. Dostalo sa mi aj pohŕdavého odmietnutia a kliatob. Ale podarilo sa mi aj vzbudiť sympatie u ľudí, ktorí boli voči tebe zaujatí. Nechcem, aby si ma chválil. Stačí mi, že som si vykonal svoju povinnosť a ďakujem večnému Otcovi, že mi stále pomáhal. V istých prípadoch som musel vykonať zázrak. A bolo mi to ľúto, lebo si zasluhovali blesky, a nie požehnanie. Ale ty vravíš, aby sme milovali a boli trpezliví... Takto som konal na česť a slávu Božiu a pre tvoju radosť. Dúfam, že mnoho prekážok bude odstránených navždy, a to o to viac, keď som im na svoju česť zaručil, že už nebudú pri tebe tí dvaja, ktorí vrhali na nás taký tieň. Potom som bol na rozpakoch, že som tvrdil to, čo som nevedel určite. A teda som si chcel overiť, aby som mohol zariadiť potrebné, lebo nechcem klamať, pretože by ma mohli stále podozrievať tí, ktorí sa obrátili... Len si pomysli! Stretol som sa aj s Annášom a Kajfášom...! Ó, chceli ma zničiť výčitkami... Ale bol som taký pokorný, presvedčivý, že skončili s tým, že mi povedali: 'Nuž dobre, ak veci stoja takto... My sme o nich vedeli ináč. Predstavení veľrady, ktorí o nich mohli vedieť, nám referovali opačne a...'"
     „Nechceš hádam povedať, že Jozef a Nikodém klamali," preruší ho Horlivec, ktorý sa až doteraz ovládal a je celý modrý od úsilia, ktoré ho to stálo, ale už ďalej nemôže.
     „A kto to hovorí? Naopak! Jozef ma videl, keď som odchádzal od Annáša, a povedal mi: 'Prečo si taký zmenený?' Porozprával som mu všetko. Aj ako si ty, Učiteľ, poslal preč galejníka a Grékyňu podľa jeho a Nikodémovej rady. Lebo si ich poslal preč, však?" povie Judáš a uprene sa pozrie na Ježiša svojimi čiernymi očami, ktoré žiaria až tak, že svetielkujú. Zdá sa, akoby ho chcel prevŕtať svojím pohľadom a zistiť, čo Ježiš urobil.
     Ježiš povie pokojne: „Prosím, pokračuj v rozprávaní, veľmi ma zaujíma. To je presná správa a môže byť veľmi užitočná."
     „Ach, teda povedal som, že Annáš a Kajfáš zmenili svoj názor. To znamená veľa pre nás. No nie? A potom...! Teraz vás rozosmejem! Viete, že učitelia ma vzali medzi seba a podrobili ma ďalšej skúške, ako keby som bol maloletý, ktorý sa má stať plnoletým? A akej skúške! Dobre. Presvedčil som ich a nechali ma na pokoji. Potom mi napadlo podozrenie a strach, že som povedal niečo nepravdivé. A myslel som, že vezmem Tomáša a pôjdeme znova tam, kde sú učeníci, alebo tam, kde by sa dalo predpokladať, že sa uchýlil Ján a Grékyňa. Bol som u Lazára, Manaena, v Chúzovom paláci, u Elizy v Betsure, v Janiných záhradách v Beteri, v Getsemani, v Šalamúnovom domčeku v Zajordánsku, na Krásnej Vode, u Nikodéma, u Jozefa..."
     „A videl si ho?"
     „Áno. A ubezpečil ma, že tých dvoch už viac nevidel. Ale vieš... Chcel som mať istotu... Stručne: prezrel som každé miesto, o ktorom som mal podozrenie, že by tam mohol byť... A nemysli si, že ma trápilo, že som ho nenašiel. Ublížil by si mi. Vždy – a Tomáš to môže potvrdiť – vždy, keď som vyšiel z jedného miesta a nenašiel som ho, ani som nedostal o ňom nejaký náznak, som povedal: 'Nech je pochválený Pán!', a povedal som: 'Ó, Večný Otče, daj, nech ho už nikdy nenájdem!' Naozaj! To bol vzdych mojej duše... Posledné miesto bola Ezdrelonská rovina...
     Ach! mimochodom! Izmael Fabiov, ktorý je vo svojom paláci na vidieku v Magede, by chcel, aby si ho navštívil... Ale ja na tvojom mieste by som tam nešiel..."
     „Prečo? Ja tam určite pôjdem. Aj ja ho chcem vidieť. Ba pôjdeme tam hneď. Namiesto do Seforisu pôjdeme na Ezdrelonskú rovinu a potom pozajtra, na sobotnú vigíliu, do Mageda a odtiaľ do Izmaelovho domu."
     „Nie, Pane! Prečo? Myslíš, že ťa miluje?"
     „Ale ak si sa ty s ním stretol a zmenil ho v môj prospech, prečo nechceš, aby som tam išiel?"
     „Nešiel som za ním... Bol na poliach a spoznal ma. Ale ja – pravda, Tomáš? – som chcel utiecť, keď som ho zbadal. Nemohol som, lebo ma zavolal po mene. Ja... Ja ti môžem len poradiť, aby si už nikdy nešiel k nijakému farizejovi alebo zákonníkovi či podobným. Nie je to pre teba prospešné. Buďme tu medzi nami, sami, s ľuďmi. A stačí. Aj Lazár, Nikodém, Jozef... to bude obeta... Ale je lepšie priniesť ju, aby sa nepodnietila žiarlivosť, nenávisť, a nedávali sme podnet na kritiku... Pri stole sa rozpráva... a oni tvoje slová zlomyseľne prekrúcajú. Ale vráťme sa k Jánovi... Išiel som do Sykaminumu, hoci Izák, ktorého som stretol na hraniciach Samárie, mi prisahal, že ho od októbra nevidel."
     „A Izák prisahal pravdivo. Ale to, čo radíš o kontaktoch so zákonníkmi a farizejmi, je v rozpore s tým, čo si povedal predtým. Ty si ma obraňoval... Tak si robil, všakže? Povedal si: 'Odstránil som mnohé predsudky o tebe.' Tak si to povedal, no nie?"
     „Áno, Učiteľ."
     „A prečo teda nemôžem dokončiť svoju obranu ja sám? Takže pôjdeme k Izmaelovi. A ty sa teraz vráť späť a choď mu to oznámiť. Pôjdu s tebou Ondrej, Šimon Horlivec a Bartolomej. My pôjdeme k roľníkom a odpočinieme si u nich. Pokiaľ ide o Sykaminum, práve odtiaľ prichádzame. A boli sme jedenásti. Ubezpečujeme ťa, že Ján tam nie je. A nie je ani v Kafarnaume, Betsaide, Tiberiade, Magdale, Nazarete, Korozaine, ani v Betleheme v Galilei, a tak ďalej na všetkých miestach, ktoré si azda mal na mysli prejsť, aby... si sa ubezpečil o prítomnosti Jána medzi učeníkmi alebo v domoch priateľov."
     Ježiš hovorí pokojne, prirodzeným tónom... Ale musí byť v ňom čosi, čo vyvoláva v Judášovi nepokoj, lebo na chvíľu zmení farbu. Ježiš ho objíma, akoby ho chcel pobozkať... A keď ho má takto, líce pri líci, zašepká mu potichu: „Nešťastník! Čo si urobil zo svojej duše?"
     „Učiteľ... ja..."
     „Choď preč! Zapáchaš peklom viac než sám Satan! Mlč...! A kajaj sa, ak môžeš."
     Judáš... ja by som vzala nohy na plecia. Ale on! Bezočivý, povie nahlas: „Vďaka, Učiteľ. Ale prosím ťa, prv než odídem, môžem s tebou hovoriť chvíľu osamote?"
     Všetci odstúpia nabok.
     „Prečo, Pane, si mi povedal tie slová? Ublížil si mi..."
     „Pretože je to pravda. Kto sa stýka so Satanom, napáchne ním."
     „Ach, to kvôli vyvolávaniu duchov? Ó, ako si ma vyľakal! To bol taký žartík! Nič viac ako žart zvedavého dieťaťa. A poslúžil mi, aby som sa priblížil k saducejom a prešla mi na to chuť. Vidíš teda, že mi môžeš úplne spokojne odpustiť. Sú to neužitočné veci, keď má človek tvoju moc. Mal si pravdu. Tak poďme, Učiteľ! Moja vina je taká ľahká...! Veľká je tvoja múdrosť. Ale kto ti to povedal?"
     Ježiš hľadí na neho prísne a neodpovie.
     „Ale naozaj si mi videl hriech v srdci?" opýta sa trochu so strachom.
     „Sprotivil si sa mi. Choď preč! A nepovedz už ani slovo." Obráti sa mu chrbtom a vráti sa k učeníkom, ktorým prikáže, aby zmenili cestu, no najprv sa rozlúčili s Bartolomejom, Šimonom a Ondrejom, ktorí dostihnú Judáša a rýchlo odchádzajú. Kým ostatní, zostávajúci, idú pomaly, nepoznajúc pravdu, ktorá je známa len Ježišovi.
     Takí sú nevedomí, že vychvaľujú Judáša za jeho činnosť a dôvtip. A čestný Peter sa úprimne obviňuje za predsudky, ktoré mal v srdci o svojom bratovi učeníkovi...
     Ježiš sa usmieva. Je to pokorný úsmev, trocha unavený, akoby bol neprítomný a ledva počuje vravu svojich druhov, ktorí vedia iba to, čo im dovoľuje spoznať ich ľudská prirodzenosť.