Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

312. Ježiš oznamuje Jánovi z Endoru poslať ho do Antiochie. Koniec druhého roku

     24. október 1945
     Je daždivé zimné ráno. Ježiš už vstal a pracuje v dielni na malých predmetoch. Ale v kúte sú úplne nové krosná, nie veľmi veľké, ale pekne vyhobľované.
     Vchádza Mária so šálkou horúceho mlieka. „Napi sa, Ježiš. Už si tak dlho hore. A je vlhko a chladno..."
     „Áno. Ale aspoň som všetko dokončil... Tých osem sviatočných dní ochromilo prácu..."
     Ježiš si trochu našikmo sadol na stolársku hoblicu a pije mlieko, kým Mária si prezerá krosná a hladká ich.
     „Požehnávaš ich, mamka?" spýta sa s úsmevom Ježiš.
     „Nie. Hladkám ich, lebo si ich urobil ty. Požehnal si ich ty, keď si ich robil. Dobre, že si ich urobil. Budú užitočné pre Syntychu. Je veľmi zručná tkáčka. A to jej pomôže priblížiť sa k ženám a dievčatám. Čo si ešte urobil, lebo vidím pri točovke jemné piliny, myslím z olivy?"
     „Urobil som užitočné veci pre Jána. Vidíš? Puzdro na rydlá a malú dosku na písanie. A potom tieto stojany, aby si v nich mohol uložiť svoje zvitky. Nemohol by som to urobiť, keby Šimon Jonášov nebol myslel na voz. Ale teraz môžeme naložiť aj toto... a oni aj v týchto malých veciach pocítia, že som ich miloval..."
     „Trpíš, že ich musíš poslať preč, však?"
     „Trpím... Za seba i za nich. Až doteraz som čakal, aby som s nimi prehovoril... a už musím, kým nepríde Šimon s Porfýriou... Je čas povedať im to... Bolesť, ktorú som nosil v srdci po všetky tieto dni a pre ktorú i svetlo mnohých lámp mi spôsobovalo smútok... Utrpenie, ktoré musím teraz spôsobiť druhým... Ach, mamka! Keby som ho mohol mať len ja sám...!"
     „Synu dobrý!" Mária mu pohladká ruku, aby ho utešila.
     Ticho... Potom sa Ježiš znova ozve: „Už vstal Ján?"
     „Áno. Počula som ho kašľať. Možno je v kuchyni a pije mlieko. Chudák Ján...!" Po Máriinom líci skĺzne slza.
     Ježiš sa zodvihne. „Idem... Musím mu to ísť povedať. So Syntychou to bude ľahšie... Ale s ním... Mamka, choď za Marziamom, zobuď ho a pomodlite sa, kým budem s ním hovoriť... Ako keby som sa mu mal hrabať v jeho vnútornostiach. Môžem zabiť alebo ochromiť jeho duchovnú vitalitu... Aká bolesť, Otče môj...! Idem..." A vychádza skutočne skormútený.
     Urobí niekoľko krokov, ktoré vedú z dielne do Jánovej izby, tej istej, v ktorej zomrel Jonáš. Stretne Syntychu, ako ide z kuchyne s otiepkou raždia. Pozdraví ho, nič netušiac. Zahĺbený odpovie na pozdrav Grékyne, potom sa zastaví a pozerá sa na záhon ľalií, ktoré začínajú vyrážať prvé listy. Ale neznamená to, že ich vidí... Potom sa rozhodne. Obráti sa a zaklope na dvere Jánovej izby, ktorý mu otvorí a jeho tvár sa rozjasní, keď vidí prichádzať Ježiša.
     „Môžem vojsť na chvíľu k tebe?" opýta sa Ježiš.
     „Ó, Učiteľ! Ty vždy! Práve som písal to, čo si včera hovoril o rozvážnosti a poslušnosti. Ba bude dobré, keď si to pozrieš, lebo sa mi zdá, že som dobre nevystihol všetko o rozvážnosti."
     Ježiš vošiel do už upratanej izby, kam pridali stolík pre potreby starého učiteľa. Ježiš sa skláňa nad pergamenom a číta.
     „Veľmi dobre. Zopakoval si to veľmi dobre."
     „Aha, pozri. Mal som dojem, že som to vyjadril zle – v tejto vete. Hovoríš vždy, že netreba mať starosti o zajtrajšok a o vlastné telo. Teraz, keď si povedal, že rozvážnosť aj vo veciach týkajúcich sa zajtrajška je čnosťou, som si myslel, že je to chyba. Moja, prirodzene."
     „Nie. Nemýlil si sa. Presne tak som to povedal. Prehnaná a ustráchaná úzkosť egoistu sa líši od rozumnej starostlivosti spravodlivého človeka. Hriešne je byť lakomý kvôli zajtrajšku, ktorého sa možno ani nedožijeme. Ale nie je hriechom šetrnosť, aby sme zabezpečili chlieb sebe a príbuzným na čas nedostatku. Hriechom je sebecká starostlivosť o vlastné telo, ktorá vyžaduje, aby sa všetci o nás starali, a my by sme sa vyhýbali práci alebo obetám zo strachu, aby telo netrpelo. No nie je hriech, keď telo chránime pred zbytočnými chorobami, ktoré získame z nerozumnosti a ktoré sú potom bremenom pre príbuzných a nás odvádzajú od užitočnej práce. Boh nám dal život. Je to jeho dar. Musíme ho preto užívať sväto, rozvážne a nesebecky. Vidíš? Niekedy rozvážnosť radí konať to, čo sa hlupákom môže javiť ako zbabelosť alebo nestálosť, zatiaľ čo je to svätá rozvážnosť vyplývajúca z nových skutočností, ktoré sa vyskytli. Napríklad: keby som ťa teraz poslal priamo k ľuďom, ktorí by ti mohli uškodiť... napríklad k príbuzným tvojej manželky alebo k strážcom v baniach, kde si pracoval, urobil by som dobre či zle?"
     „Ja... by som ťa nechcel posudzovať. Ale povedal by som, že by bolo lepšie poslať ma niekam inam, kde nie je nebezpečenstvo, aby moja slabá čnosť nebola vystavená príliš tvrdej skúške."
     „To je ono! Usudzoval by si múdro a rozvážne. A preto by som ťa nikdy neposlal do Bitýnie alebo do Mýzie, kde si už bol. Ani do Cintia, hoci v duchu túžiš tam ísť. Tvojho ducha by mohla premôcť mnohá ľudská tvrdosť a mohol by cúvnuť. Rozvážnosť teda učí neposlať ťa tam, kde by si bol neužitočný, ale mohol by som ťa poslať tam, kde by si bol veľmi užitočný pre mňa, pre duše blížnych a pre svoju dušu."
     Ján, keďže nič nevie o tom, aký údel ho čaká, nechápe Ježišove narážky na možnosť poslať ho mimo Palestíny. Ježiš skúma jeho tvár a vidí, že je pokojný, blažený, že ho môže počúvať a že je pohotový odpovedať: „Určite, Učiteľ, bol by som užitočnejší inde. Pred niekoľkými dňami som si povedal: 'Rád by som išiel medzi pohanov, aby som dal dobrý príklad tam, kde som dával zlý príklad.' Potom som si to vyčítal: 'Medzi pohanov áno, lebo ty nemáš predsudky ako Izraeliti. Ale nie do Cintia ani do bezútešných hôr, kde si žil ako trestanec a vlk v olovených baniach alebo v lomoch na drahocenný mramor. Ani z túžby po dokonalej obeti by si tam nemohol ísť. Srdce by sa ti pohlo pri spomienkach na krutosti a keby ťa poznali, aj keby sa nevyzúrili na tebe, povedali by: »Mlč, vrah. Nemôžeme ťa počúvať.« A bolo by teda neužitočné ísť tam.' To som si povedal. A je to dobrá myšlienka."
     „Vidíš teda, že aj ty máš v sebe rozvážnosť. Aj ja ju mám. Preto som ťa vyňal z námah takého apoštolátu, aký robia druhí, a priviedol som ťa sem odpočívať a byť v pokoji."
     „Ach, áno! Aký pokoj! Keby som tu žil aj sto rokov, bolo by tu stále rovnako. To je nadprirodzený pokoj. A keby som odišiel, odniesol by som si ho so sebou. Aj do druhého života si ho vezmem... Spomienky mi ešte budú môcť lámať srdce a urážky ma môžu bolieť, lebo som človek. Ale už nikdy nebudem schopný nenávidieť, lebo tu bola nenávisť navždy odstránená až do jej najhlbších koreňov. Už necítim ani odpor k žene, ktorú som považoval za najnečistejšieho a najodpornejšieho živočícha na zemi. Tvojej matky sa to netýka. Tú som si ctil od prvej chvíle, ako som ju videl, lebo som cítil, že je iná než všetky ženy. Ona je vôňou ženy, no vôňou svätej ženy. Kto by nemiloval vôňu najčistejších kvetov? Ale zmierili ma so ženami i ďalšie ženy, dobré, láskyplné učeníčky, trpezlivé pod ťarchou svojho plaču ako Mária Kleopasova a Eliza; šľachetné ako Mária z Magdaly, taká dokonalá vo svojej životnej zmene; jemné a čisté ako Marta a Jana; dôstojné, inteligentné, premýšľavé a úprimné ako Syntycha. Syntycha, priznám sa ti, je moja najobľúbenejšia. Spriaznenosť mysle mi ju robí drahou a príbuznosť postavenia – ona otrokyňa, ja väzeň – mi umožňujú mať k nej dôveru, ktorej mi zabraňuje rôznosť u ostatných. Syntycha znamená pre mňa odpočinok. Nevedel by som ti presne povedať, čo znamená pre mňa a ako ju vnímam. Ja, starý v porovnaní s ňou, pozerám na ňu ako na dcéru, múdru a usilovnú, po akej som túžil... Ale ja som chorý a stará sa o mňa s toľkou láskou. Ja som človek smutný a osamelý, ktorý oplakával svoju matku po celý život a hľadal ženu-matku vo všetkých ženách, no nenašiel ju. Pozri, teraz vidím v nej uskutočnený vysnený sen a cítim, ako na moju unavenú hlavu a na moju dušu, ktorá ide v ústrety smrti, padá rosa materinskej lásky... Vidíš, že keď cítim v Syntyche dušu dcéry i matky, cítim v nej dokonalú ženu a kvôli nej odpúšťam všetko zlo, ktoré sa mi dostalo od ženy. Keby, hoci je to nemožné, tá nešťastnica, ktorá bola mojou manželkou a ktorú som zabil, vstala z mŕtvych, cítim, že by som jej odpustil, lebo teraz som pochopil ženskú dušu, ochotnú milovať, šľachetnú v dávaní sa... tak v zlom ako aj v dobrom."
     „Veľmi ma teší, že to všetko si našiel v Syntyche. Bude tvojou dobrou spoločníčkou pre zvyšok života a vykonáte spolu veľa dobra. Pretože ja vás združím..."
     Ježiš znova skúma Jána. Učeník však neprejavuje nijakú prebudenú pozornosť, hoci nie je povrchný človek. Aké Božie milosrdenstvo mu zahaľuje až do poslednej chvíle jeho ortieľ? Neviem. Viem, že Ján sa usmieva a vraví: „Budeme sa usilovať slúžiť ti čo najlepšie."
     „Áno. A som si istý, že to urobíte a nebudete diskutovať o práci a mieste, ktoré vám dám, aj keď nebude také, po ktorom túžite..."
     Ján dostáva prvú predtuchu o tom, čo ho čaká. Tvár i farba sa mu zmenia. Zvážnie a zbledne a jeho jediné oko sa teraz uprene, pozorne a skúmavo pozerá na Ježišovu tvár. Ježiš pokračuje: „Pamätáš sa, Ján, keď som ti povedal, aby som upokojil tvoje pochybnosti o Božom odpustení: 'Aby si pochopil Milosrdenstvo, chcem ťa použiť na zvláštne skutky milosrdenstva a pre teba poviem podobenstvá o milosrdenstve'?"*