Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

359. V Matejovej chatrči pri Jábese v Galaáde

     13. december 1945
     V hlbokom lesnatom údolí, kde leží Jábes Galaád, zurčí spenená bystrina, vzdutá množstvom vody, do blízkeho Jordánu. Šero súmraku a zamračený deň pridávajú lesu pochmúrnosť, takže už od prvej chvíle vyzerá dedina smutná a nevľúdna.
     Tomáš, vždy s dobrou náladou napriek tomu, že jeho šaty vyzerajú, akoby ich vytiahli z prania, a od hlavy až po päty celý zafŕkaný blatom povie: „Hm, nechcel by som, aby sa nám táto dedina po storočiach pomstila za nepríjemné prekvapenie, ktoré jej spôsobil Izrael.* Stačí! Poďme trpieť za Pána."

*(Pozri 1 Mach 5, 9-36.)

     Nepozabíjajú apoštolov, to nie. Ale vyháňajú ich zovšadiaľ a označujú ich za zlodejov a ešte horších, a Filip s Matúšom museli poriadne bežať, aby utiekli pred veľkým psom, ktorého na nich poštval istý pastier, keď zaklopali na dvere ovčinca s prosbou o útulok na noc, „aspoň pod prístreškom pre ovce".
     „A čo urobíme teraz?"
     „Nemáme chlieb."
     „Ani peniaze. Bez peňazí nedostaneme ani chlieb, ani nocľah!"
     „A sme premoknutí, zmrznutí a vyhladovaní."
     „A stmieva sa. Zajtra ráno bude na nás krásny pohľad po noci strávenej v lese!"
     Siedmi z dvanástich otvorene šomrú, traja majú nespokojnosť vpísanú na tvári, a hoci mlčia, je to, ako keby o tom hovorili. Šimon Horlivec kráča so sklonenou hlavou a z jeho tváre sa nedá nič vylúštiť. Ján vyzerá, akoby chodil po žeravom uhlí a s tvárou poznačenou bolesťou striedavo hľadí na hundrošov a na Ježiša. Ježiš naďalej ide osobne, klope od dverí k dverám – keďže apoštoli odmietajú ísť, alebo keď aj idú, idú bojazlivo – a trpezlivo prechádza uličkami, zmenenými na šmykľavé a zapáchajúce kaluže. Ale všade ho odmietajú.
     Už sú na konci dediny, tam, kde sa údolie rozširuje do pastvín zajordánskej nížiny. Zostáva ešte niekoľko osamelých domov... ale všetky sú sklamaním...
     „Hľadajme na poliach. Ján, skúsiš vyliezť na ten brest? Z výšky môžeš niečo uvidieť."
     „Áno, Pane môj."
     „Brest je šmykľavý od dažďa. Chlapcovi sa to nepodarí a môže si ublížiť. A tak budeme mať ešte navyše zraneného," zašomre Peter.
     A Ježiš odpovie mierne: „Tak vyleziem ja."
     „Ale to teda nie!" zvolajú zborovo. A najviac kričia rybári a pripoja: „Ak je to nebezpečné pre nás, rybárov, čo chceš zmôcť ty, ktorý si nikdy nevyliezol ani na stožiar ani na lano?"
     „Robil som to pre vás, aby som vám našiel strechu nad hlavou. Mne dážď neprekáža ani nespôsobuje utrpenie..." Aký smútok! Aká smutná výzva po porozumení je v jeho hlase!
     Niektorí to vycítia a zmĺknu. Iní, a to práve Bartolomej a Matúš, povedia: „Teraz je už neskoro postarať sa o to. Malo sa na to myslieť skôr."
     „Pravdaže, a nie nechať sa viesť vrtochmi a odísť z Pelly, hoci už pršalo. Bol si tvrdohlavý a nerozumný a teraz na to všetci doplácame. O čo sa chceš teraz postarať? Keby sme mali poriadne plný mešec, videl by si, ako by sa nám otvárali všetky domy! Ale ty...! Prečo neurobíš zázrak, aspoň jeden zázrak pre svojich apoštolov, ty, ktorý ich robíš aj pre nehodných?" povie Judáš z Kariotu. Pritom gestikuluje ako blázon a je taký agresívny, že ostatní, hoci časť z nich v podstate zmýšľa ako on, mu musia pripomenúť úctu k Učiteľovi.
     Ježiš vyzerá už teraz ako Odsúdenec, ktorý krotko hľadí na svojich katov. A mlčí. Toto mlčanie, ktoré je od istého času u Ježiša čoraz častejšie, je predzvesťou „veľkého mlčania" pred veľradou, Pilátom a Herodesom, a spôsobuje mi veľký smútok. Pripomína mi tiché pauzy v stonaní umierajúceho človeka, ktoré neprezrádzajú utíšenie bolesti, ale sú prelúdiom smrti. Zdá sa mi, že toto Ježišovo mlčanie je výrečnejšie než akékoľvek slová a vyjadruje všetku jeho bolesť z neporozumenia a nelásky ľudí. Pre svoju krotkosť, že nereaguje, len zostáva s trochu sklonenou hlavou, a pripadá mi už ako spútaný a vydaný napospas ľuďom.
     „Prečo nehovoríš?" pýtajú sa ho.
     „Lebo by som povedal slová, ktoré by vaše srdcia teraz ešte nepochopili... Poďme. Kráčajme, aby sme nezmrzli... A odpustite mi..."
     Rýchlo sa obráti a zaradí sa na čelo skupiny, z ktorej niektorí s ním spolucítia, niektorí ho obviňujú a iní súhlasia so svojimi druhmi.
     Ján pomaly zaostane, tak aby si ho nikto nevšímal. Potom podíde k vysokému stromu, zdá sa mi, že je to topoľ alebo jaseň, zhodí zo seba plášť a tuniku a polonahý začne liezť, namáhavo, kým mu prvé konáre neuľahčia výstup. Lezie hore ako mačka. Niekedy sa pošmykne, ale hneď pokračuje. Už je takmer na vrcholci. Skúma horizont v poslednom dennom svetle, ktoré je tu na otvorenej rovine jasnejšie než v údolí, kde sa nakopili olovené mračná. Starostlivo pozerá na všetky strany a napokon urobí radostné gesto. Rýchlo skĺzne na zem, oblečie sa, pustí sa do behu, dobehne i predbehne svojich druhov. Už je po boku Učiteľa. Krátkym dychom z vynaloženej námahy a behu povie: „Je tam chatrč, Pane... chatrč smerom na východ... Ale musíme sa vrátiť... Vyliezol som na strom... Poď, poď..."
     „Ja idem s Jánom tým smerom. Ak chcete ísť, poďte, ak nie, pokračujte popri potoku až do najbližšej dediny. Tam sa stretneme," povie Ježiš vážne a rozhodne.
     Idú za ním všetci po rozmoknutých poliach.
     „Veď sa vraciame do Jábesa!"
     „Ja nevidím domy..."
     „Ktovie, čo videl chlapec!"
     „Možno stodolu."
     „Alebo chatrč malomocného."
     „Tak sa úplne premočíme. Tieto polia sú ako špongie," šomrú apoštoli.
     Nie je to však chatrč malomocného ani stodola, čo sa objaví spoza hustého porastu. Je to búda, to áno. Široká, nízka ako biedny ovčinec, spolovice má slamenú strechu a blatom vymazané steny len s námahou držia pohromade štyri rožné stĺpy z neopracovaného kameňa. Okolo domčeka je ohrada z kolov a v nej zelenina nasiaknutá vodou.
     Ján zakričí. Objaví sa starý muž. „Kto je?"
     „Pútnici idúci do Jeruzalema. Prosíme o útulok v mene Boha!" povie Ježiš.
     „Pravdaže. To je moja povinnosť. Ale nemáte šťastie. Mám málo miesta a nemám postele."
     „Na tom nezáleží. Budeš mať aspoň oheň."
     Muž už hrmoce pri bráne a otvára ju. „Poďte dnu a pokoj nech je s vami."
     Prejdú cez malú záhradku. Vojdú do jedinej miestnosti, ktorá je kuchyňou i spálňou. V ohnisku horí oheň. Je tam poriadok a chudoba, ani o jedno náradie viac, než je nevyhnutné.
     „Vidíte! Nemám iné, len veľké a uvoľnené srdce! Ale ak sa tu nejako usporiadate... Máte chlieb?"
     „Nie. Iba hrsť olív..."
     „Nemám chlieb pre všetkých. Ale urobím vám niečo z mlieka. Mám dve ovce. Stačia mi. Idem ich podojiť. Dáte mi plášte? Vyvesím ich v košiari, tam vzadu. Trochu sa vysušia a zajtra ich dosušíme pri ohni."
     Muž vyjde ovešaný vlhkými plášťami. Všetci stoja pri ohni a tešia sa z tepla.
     Muž sa vráti s hrubou rohožou. Vystrie ju. „Vyzujte si sandále. Umyjem ich od blata a zavesím ich, aby sa vysušili. A dám vám teplú vodu, aby ste si umyli zablatené nohy. Rohož je drsná, ale čistá a hrubá. Bude príjemnejšia než chladná zem."
     Odtiahne z ohňa kotlík plný nazelenalej vody, lebo sa v nej varí zelenina, a polovicu z nej vyleje do misy a polovicu do lavóra. Doleje do nej studenú vodu a povie: „Tak. Osvieži vás. Umyte sa. Tu je aj čisté plátno."
     Medzitým sa postará o oheň, rozdúcha ho, vleje mlieko do kotlíka a postaví ho na oheň. Len čo začne vrieť, vsype doň dajaké semená, podľa mňa buď pomletý jačmeň alebo lúpané proso. A mieša kašu.
     Ježiš, ktorý sa umyl medzi prvými, podíde k nemu: „Nech ti Boh dá milosť za tvoju lásku."
     „Iba splácam to, čo som od neho dostal. Bol som malomocný. Od tridsiatich siedmich rokov po päťdesiatjeden. Potom som vyzdravel. Ale v dedine moja žena i príbuzní pomreli a dom bol zničený. A potom, bol som 'malomocný'... Prišiel som sem. A urobil som si hniezdo. Sám a s Božou pomocou. Najprv chatrč z rákosia, potom z dreva. Potom som si postavil steny... A každý rok niečo nové. Vlani som zhotovil košiar pre ovce. Kúpil som ich za rohože a drevené riady, ktoré vyrábam a predávam. Mám jednu jabloň, jednu hrušku, jeden figovník a vinič. Vzadu mám jačmenné políčko, vpredu zeleninu. Štyri páry holubov a dve ovce. Onedlho budem mať mladé. A dúfam, že teraz to budú ovečky. Dobrorečím Bohu a viac si nežiadam. A ty si kto?"
     „Galilejčan. Máš predsudky?"
     „Nemám, hoci pochádzam z judejskej rasy. Keby som bol mal deti, mohol som mať jedno ako si ty... Teraz som otcom pre holuby... Zvykol som si byť sám."
     „A na sviatky?"
     „Naplním válovy a idem. Prenajmem si osla. Cválam tam, vykonám, čo treba, a vrátim sa. Nikdy mi nič neukradli. Boh je dobrý."
     „Áno, k dobrým i menej dobrým. Ale dobrí sú pod jeho peruťami."
     „Áno. To hovorí aj Izaiáš...* Ochránil ma, naozaj."