Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

339. Cestou do Meironu, hriešna noc Judáša Iškariotského

     23. november 1945
     Krásne brieždenie jarného rána sfarbuje oblohu doružova a poskytuje veselý pohľad na kopce. Učeníci pookriali a tešia sa z neho, ako sa schádzajú na začiatku dediny v očakávaní oneskorencov.
     „Prvý deň, keď po krupobití nie je chladno," povie Matúš a šúcha si ruky.
     „Bolo už načase! Sme v nove mesiaca adar!" zvolá Ondrej.
     „Dobre, dobre! Keby sme mali ísť do hôr v tom chladnom počasí minulých dní...!" komentuje Filip.
     „Ale kam ideme?" opýta sa Ondrej.
     „Ktovie... Odtiaľto sa ide do Safedu a do Meironu. Ale potom?" odpovie mu Jakub Zebedejov a obráti sa spýtať Alfejových synov: „Vy viete, kam ideme?"
     „Ježiš nám povedal, že chce ísť na sever. Nič viac," povie lakonicky Júda Alfejov.
     „Znova? Na budúci mesiac sa má začať veľkonočná púť...," odvetí nie príliš nadšený Peter.
     „To máme ešte dosť času," poznamená Tadeáš.
     „Ale nijaký odpočinok v Betsaide..."
     „Určite tadiaľ pôjdeme, aby sme vzali ženy a Marziama," odpovie Filip Petrovi.
     „To, o čo vás prosím, je, aby ste nedávali najavo, že ste otrávení, znechutení a podobne. Ježiš je veľmi zarmútení... Včera večer plakal. Našiel som ho plakať, kým sme pripravovali večeru. Nemodlil sa na terase, ako sme si mysleli. Plakal," povie Ján.
     „Prečo? Pýtal si sa ho?" pýtajú sa všetci.
     „Áno. Ale povedal mi iba: 'Miluj ma, Ján.'"
     „Azda... pre tých z Korozainu."
     Prichádza Horlivec a povie: „Učiteľ je tu, prichádza s Bartolomejom. Poďme mu oproti."
     Idúcky pokračujú v rozhovore. „Alebo je to kvôli Judášovi. Včera večer zostali sami...," povie Matúš.
     „To je pravda! A Judáš predtým vyhlásil, že je rozrušený a že nechce byť s nikým," poznamená Filip.
     „Nechcel zostať ani s Učiteľom! A ja by som bol zostal tak rád!" povzdychne si Ján.
     „Aj ja!" hovoria všetci ostatní.
     „Ten človek sa mi nepáči... Buď je chorý, alebo má počarované, alebo je blázon či posadnutý... Niečo mu je," povie presvedčivo Tadeáš.
     „A predsa, verte mi, na spiatočnej ceste sa správal príkladne. Stále obhajoval Učiteľa a jeho záujmy, ako neurobil nikto z nás. Videl som ho a počul! A dúfam, že nepochybujete o mojom slove," konštatuje Tomáš.
     „Nazdávaš sa, že ti nedôverujeme? Ale nie, Tomáš! A máme z toho radosť, že Judáš je lepší než my. No, ale vidíš! Je zvláštny, však?" opýta sa Ondrej.
     „Ó! Určite je zvláštny. No možno kvôli niečomu trpí... Azda aj preto, že neurobil zázrak. Je trocha pyšný. Ó! Pre dobrý cieľ! Ale rád robí veľa, a je rád, keď ho za to pochvália..."
     „Hm... Možno. Fakt je, že Učiteľ je smutný. Pozrite sa na neho, či ešte vyzerá ako muž, ktorého sme poznali. Ale nech žije Pán! Ak sa mi podarí zistiť, kto trápi Učiteľa... Stačí! Ja viem, čo mu urobím," povie Peter.
     Ježiš sa potichu rozpráva s Natanaelom, zbadá ich a s úsmevom zrýchli krok. „Pokoj vám. Ste všetci?"
     „Chýba Judáš Šimonov... Myslel som si, že je s tebou, lebo v dome, kam išiel spať, mi povedali, že našli len prázdnu miestnosť a všetko v poriadku...," vysvetľuje Ondrej.
     Ježiš na chvíľu pokrčí čelo, potom skloní hlavu a zahĺbi sa do svojich myšlienok. Po chvíli povie: „Na tom nezáleží. Aj tak poďme. Povedzte ľuďom v posledných domoch, že ideme do Meironu a potom do Giskaly. Ak nás bude Judáš hľadať, nech ho tam pošlú. Poďme."
     Všetci cítia vo vzduchu búrku a bez slov poslúchnu.
     Ježiš pokračuje v rozhovore s Bartolomejom, niekoľko krokov pred ostatnými. Z ich rozhovoru počujem menovať slávne mená Hillel, Jahel, Barak a slávne udalosti vlasti, ktoré si pripomínajú, i slová obdivu k veľkým učiteľom. Aj to, ako Bartolomej oplakáva minulosť...
     „Ó, keby ešte žil Múdry! Hillel bol dobrý, ale aj silný. Nenechal by sa znepokojiť. A posúdil by ťa sám!"
     „Netráp sa tým, Bartolomej! A dobroreč Najvyššiemu, že ho vzal do svojho pokoja. Duch Múdreho takto nepoznal znepokojenie z toľkej nenávisti voči mne..."
     „Môj Pane! Nielen nenávisť...!"
     „Viac nenávisti než lásky, priateľu. A tak bude vždy."
     „Nebuď smutný. My ťa obránime..."
     „Nie smrť ma sužuje... Trápi ma, keď vidím hriechy ľudí."
     „Smrť nie...! Nehovor o smrti! Nepôjdu až tak ďaleko... Lebo sa boja..."
     „Nenávisť bude silnejšia ako strach. Bartolomej, keď budem mŕtvy, potom, keď budem ďaleko, vo svätom nebi, povedz ľuďom toto: 'On trpel viac pre vašu nenávisť, než pre svoju smrť...'"
     „Učiteľ! Učiteľ! Učiteľ! Nehovor tak! Nikto ťa nebude tak nenávidieť, aby ťa zabil. A ty vždy môžeš tomu zabrániť, lebo ty si mocný..."
     Ježiš sa usmeje smutne, povedala by som – unavene. Kráčajú ďalej po horskej ceste vedúcej do Meironu. Čím viac cesta stúpa, tým viac sa odkrýva široká krásna panoráma Tiberiadského jazera, ktoré vidieť cez otvor v rokline nad blízkymi zaoblenými vrchmi. Tie však zas zacláňajú pohľad na Meromské jazero. Za Tiberiadským jazerom vidno náhornú plošinu v Zajordánsku a vzdialené rozoklané hory Hauranie, Trachonitídy a Perey.
     Ježiš však ukáže smerom na severo-severovýchod a povie: „Po Veľkej noci budeme musieť ísť tam, do Filipovej tetrarchie. A sotva stihneme, aby sme boli znova v Jeruzaleme na Turíce."
     „Nebolo by vhodnejšie, keby sme tam išli teraz? Prešli by sme cez Zajordánsko k prameňom Jordánu... a vrátiac sa cez Dekapol..."
     Ježiš si prejde rukou po čele unaveným pohybom človeka, ktorého myseľ je zahmlená a zašepká: „Neviem, ešte neviem...! Bartolomej...!" Koľko skľúčenosti, bolesti a vzývania je v jeho hlase...!
     Bartolomej sa trocha skloní, zarazený zvláštnym a novým Ježišovým tónom a ustarostene, s láskou povie: „Učiteľ, čo ti je? Čo si želáš od starého Natanaela?"
     „Nič, Bartolomej..., tvoju modlitbu... Aby som jasne videl, čo treba urobiť... Ale volajú nás, Bartolomej... Zastavme sa tu..." Zastavia sa pri malom hájiku.
     Na zákrute chodníka sa vynoria ostatní zo skupiny: „Učiteľ! Judáš beží ozlomkrky za nami..."
     „Teda počkáme naňho."
     A Judáš sa naozaj čoskoro objaví, pribehne... „Učiteľ... meškám... Zaspal som a..."
     „Kde, keď som ťa doma nenašiel?" opýta sa prekvapene Ondrej.
     Judáš zostane na chvíľu zarazený, ale rýchlo sa spamätá a povie: „Ó, je mi ľúto, že moje pokánie bolo odhalené! Bol som celú noc v lese, modlil som sa a konal pokánie... Na úsvite ma premohol spánok... Som slabý... Ale Najvyšší Pán bude mať súcit so svojím úbohým služobníkom. Však, Učiteľ? Prebudil som sa neskoro a celý dolámaný."
     „Naozaj, vyzeráš v tvári veľmi zmorený," poznamená Jakub Zebedejov.
     Judáš sa zasmeje: „Hm, veru! Ale dušu mám veselšiu. Modlitba urobí človeku dobre. Pokánie obveseľuje srdce. A učí pokore a veľkodušnosti. Učiteľ, odpusť svojmu hlúpemu Judášovi..." A pokľakne k Ježišovým nohám.
     „Áno. Vstaň a poďme."
     „Daruj mi pokoj svojím bozkom. Bude to znak, že si mi odpustil včerajšiu zlú náladu. Je pravda, nechcel som ťa. Ale to preto, že som sa chcel modliť..."
     „Mohli sme sa modliť spoločne..."
     Judáš sa zasmeje a povie: „Nie. Túto noc by si sa nemohol modliť so mnou a byť tam, kde som bol ja..."
     „No, to je pekné! Prečo nie? Je vždy s nami a on nás naučil modliť sa!" povie zarazene Peter.
     Všetci sa zasmejú. Ale Ježiš nie. Uprene pozerá na Judáša, ktorý ho pobozkal a ktorý na neho hľadí samopašným pohľadom, z ktorého pichá zlomyseľnosť, akoby ho chcel provokovať.
     Opováži sa zopakovať: „Však si nemohol byť so mnou túto noc?"
     „Nemohol som. Nemohol som a ani sa nikdy nebudem môcť deliť o objatia mojej duše s Otcom s niekým tretím, kto je len krv a telo, ako si ty, a na miestach, kam ty chodíš. Milujem samotu obývanú anjelmi, aby som zabudol, že človek je zapáchajúce telo skazené zmyselnosťou, zlatom, svetom a Satanom."
     Judáš sa už nesmeje ani očami. Odpovie vážne: „Máš pravdu. Tvoj duch videl pravdu. Tak kam teda ideme?"
     „Uctiť si hrobky veľkých rabínov a hrdinov Izraela."
     „Čo? Akože? Ale Gamaliel ťa nemá rád. A ostatní ťa nenávidia!" hovoria mnohí.
     „Na tom nezáleží. Ja sa skloním nad hrobkami spravodlivých, ktorí očakávajú vykúpenie. Idem povedať ich kostiam: 'Ten, ktorý vám vdýchol vášho ducha, bude čoskoro v nebeskom kráľovstve, pripravený zostúpiť odtiaľ v posledný deň, aby ste znova žili v raji naveky.'"
     Pokračujú v ceste až do Meironu. Dedina je pekná, udržiavaná, plná svetla a slnka medzi úrodnými kopcami a horami.
     „Zastavme sa. Popoludní pôjdeme odtiaľto do Giskaly. Veľké hrobky sú roztrúsené na týchto svahoch v očakávaní slávneho vzkriesenia."*

*(Na kresbe MV na severozápade sú názvy miest Giskala (Giscala), Meiron (Meieron), a Safed (inde označené aj Safet a Sefet); na severovýchode je horská skupina s nápisom Veľký Hermon, ale ešte viac na severe (Grande Ermon ma più a nord ancora); na východe je Golan (Gaulanite) a Haurania (Auran); smeron na juh je Perea. V strede je bez uvedenia názvov načrtnuté Tiberiadské jazero s prítokom a odtokom rieky Jordán.)