21. október 1945
Privíta ich biedny dom, v ktorom je starenka obklopená peknou hŕbou detí asi od dvoch do desať rokov. Dom stojí uprostred málo obrábaných políčok, z ktorých mnohé sa premenili na lúky, kde sa sem-tam vynárajú pozostalé ovocné stromy.
„Pokoj tebe, Jana. Máš sa dnes lepšie? Prišli ti pomôcť?"
„Áno, Učiteľ. A povedali mi, že sa ešte vrátia a zasejú. Vzíde to neskoro, ale vravia, že ešte vzíde."
„Určite vzíde. To, čo by bolo zázrakom zeme a semena, stane sa Božím zázrakom. A teda dokonalým zázrakom. Tvoje polia budú najkrajšie v tejto oblasti a tieto vtáčiky, ktoré ťa obklopujú, budú mať dostatok zrna pre svoje ústa. Už neplač. Na budúci rok to už bude omnoho lepšie. Ale ja ti ešte pomôžem. Alebo lepšie, pomôže ti istá žena, ktorá má rovnaké meno ako ty a ktorá sa nemôže nasýtiť konaním dobra. Pozri, toto je pre teba. S týmto budeš môcť vydržať až do zberu úrody."
Starenka vezme tašku spolu s Ježišovou rukou a tú s plačom pobozká. Potom sa spýta: „Povedz mi, kto je tá dobrá pani, aby som povedala jej meno Pánovi."
„Jedna moja učeníčka a tvoja sestra. Meno viem ja a nebeský Otec."
„Ó, ty si to...!"
„Ja som chudobný, Jana. Dávam toľko, koľko mi dajú druhí. Zo svojho môžem dať len zázrak. A je mi ľúto, že som nevedel o tvojom nešťastí prv. Len čo mi o ňom povedala Zuzana, prišiel som. Teda neskoro. Ale takto ešte viac zažiari Božie dielo."
„Neskoro, áno! Neskoro! Tak rýchlo tu smrť žala! A vzala mladých. Nie mňa, neužitočnú. Ani tie ešte neschopné deti, ale súcich do roboty. Prekliaty mesiac elúl, zaťažený zlou mocou."
„Nezloreč planéte. Nemá s tým nič dočinenia... Sú dobrí títo maličkí? Poďte sem. Vidíte? Aj toto je chlapec bez otca a matky. A nemôže bývať ani so starým otcom. Ale Boh ho ani tak neopúšťa. A neopustí ho, kým bude dobrý. Nie je tak, Marziam?"
Marziam prikývne a pokračuje v rozhovore s deťmi, ktoré sa nahrnuli okolo neho. Sú ešte mladšie od neho, ale niektoré sú omnoho vyššie ako on. Povie: „Ó, to je pravda, že Boh neopúšťa. Ja to môžem povedať. Za mňa sa modlil môj starý otec. A určite aj mama aj otec z druhého sveta. A Boh vypočul ich modlitby, lebo on je veľmi dobrý a vždy vypočuje modlitby spravodlivých, mŕtvych či živých. Za vás sa určite modlili vaši nebohí a táto drahá starenka. Máte ju radi?"
„Áno, áno...," nadšene šteboce kŕdeľ sirôt.
Ježiš mlčí, lebo chce načúvať rozhovoru svojho malého učeníka so sirotami.
„Robíte dobre. Starým netreba spôsobovať žiaľ. Neslobodno spôsobovať plač nikomu, lebo kto spôsobuje bolesť blížnemu, spôsobuje bolesť Bohu. Ale starí ľudia! Učiteľ zaobchádza dobre so všetkými. Ale ku starým sa správa láskavo ako k deťom. Lebo deti sú nevinné a starí ľudia trpia. Už sa veľa naplakali! Treba ich milovať dvakrát, trikrát, desaťkrát za tých, ktorí ich už nemilujú. Ježiš vždy hovorí, že kto si nectí starého človeka, je dvojnásobne zlý v porovnaní s tým, kto zle zaobchádza s dieťaťom. Lebo starí ľudia a deti sa nevedia brániť. Preto buďte dobrí k vašej starej mame."
„Ja jej niekedy nepomôžem...," povie jeden z väčších.
„Prečo? Veď predsa ješ chlieb, ktorí ti obstaráva svojou námahou! Necítiš chuť sĺz, keď ju zarmucuješ? A ty, žena (žena bude mať najviac zo desať rokov a je to veľmi vychudnuté a bledé dievča), jej pomáhaš?"
Súrodenci zborovo zvolajú: „Ó, Ráchel je dobrá! Je hore neskoro do noci a pradie tú trochu vlny a vlákien, čo máme. A dostala horúčku, keď otec umieral, lebo pracovala na poli, aby bolo pripravené na zasiatie."
„Boh ti to odmení," povie vážne Marziam.
„Už mi to odmenil, keď vzal starenke bolesti."
Ježiš zasiahne: „Viac si už neželáš?"
„Nie, Pane."
„Ale si zdravá?"
„Nie, Pane. Ale na tom nezáleží. Teraz aj keď zomriem, starenka bude zabezpečená. Prv som nechcela zomrieť, lebo som jej pomáhala."
„Ale smrť je zlá, dievča..."
„Ako mi Boh pomáha v živote, tak mi pomôže aj pri smrti a pôjdem k mamke... Ó, neplač, stará mama! Moja drahá, aj teba mám rada. Už to viac nepoviem, ak ti to spôsobuje bolesť. Ba, ak chceš, poviem Pánovi, aby ma uzdravil... Neplač, mamička moja..." A objíme zarmútenú starkú.
„Uzdrav ju, Pane. Urobil si šťastného môjho dedka kvôli mne. Urob teraz šťastnú túto starenku."
„Milosti sa získavajú obetou. Aké sebazaprenie urobíš, aby si ju získal?" spýta sa vážne Ježiš.
Marziam premýšľa... Hľadá najbolestnejšiu vec, ktorej by sa zriekol... potom sa usmeje: „Celý mesiac nebudem jesť med."
„To je málo! Mesiac kislev už dosť pokročil..."
„Hovorím mesiac a to znamená štyri fázy. A uváž... že v tieto dni je sviatok Svetiel a medové koláče..."
„To je pravda. Dobre teda, Ráchel sa uzdraví tvojou zásluhou. Teraz poďme. Zbohom, Jana. Prv než odídem, ešte sa zastavím. Zbohom, Ráchel, aj ty, Tobiáš. Buď vždy dobrý. Zbohom vy všetci, maličkí. Nech na vás spočíva moje požehnanie a vo vás môj pokoj."
Vychádzajú a starenka a deti ich sprevádzajú žehnaním.
Keď prestal byť Marziam „apoštolom a obetou", začne skákať ako kozička a beží dopredu.
Šimon ho sleduje s úsmevom: „Jeho prvá kázeň a jeho prvá obeta. Je nádejný chlapec, čo povieš, Učiteľ?"
„Áno. Ale už kázal viac ráz. Aj Judášovi Šimonovmu..."
„... ktorý sa nazdáva, že Pán sa dáva počuť skrze deti... Azda aby zabránil pomste zo strany Judáša..."
„Pomste nie... Nemyslím si, že dôjde až tak ďaleko. Ale živé reakcie, to áno. Pravdu nemá rád ten, kto si zasluhuje výčitky... A predsa ju treba povedať..." Ježiš si povzdychne.
Šimon ho pozoruje a potom sa spýta: „Učiteľ, povedz mi pravdu. Ty si ho poslal preč a rozhodol si sa poslať všetkých domov na sviatok Svetiel, aby si po tieto dni zabránil Judášovej prítomnosti v Galilei. Nežiadam ťa a nechcem, aby si mi povedal, prečo je dobre, keď muž z Kariotu nie je s nami. Stačí mi vedieť, či som uhádol. Všetci si to myslíme, vieš? Aj Tomáš, ktorý mi povedal: 'Idem bez námietky, lebo chápem, že sa za tým skrýva vážny dôvod.' A dodal: 'A Učiteľ robí dobre tak, ako robí. Príliš veľa Nahumov, Sadokov, Johananov a Eleazarov má Judáš za priateľov...' Tomáš nie je hlúpy...! A nie je zlý, hoci je ešte veľmi človekom. Je veľmi úprimný vo svojej láske k tebe..."
„To viem. A je pravda, čo ste si mysleli. Čoskoro sa dozviete aj dôvod..."
„Nepýtame sa ťa naň."
„Ale budem potrebovať vašu pomoc a budem vám ho musieť povedať."
Marziam pribehne naspäť: „Učiteľ, tam, kde ústi chodník na cestu, je tvoj bratranec Šimon, celý spotený, ako keby veľa bežal. Spýtal sa ma: 'Kde je Ježiš?' Odpovedal som mu: 'Tu, za mnou, so Šimonom Horlivcom.' Povedal mi: 'Pôjde tadiaľto?' 'Určite,' odpovedal som, 'tadiaľto treba ísť, keď sa vracia domov, iba ak by urobil tak ako vtáky, ktoré sa rozletia na všetky strany a vrátia sa do hniezda. Chceš s ním byť?' spýtal som sa ho ešte. Tvoj brat zneistel. No predsa chce byť s tebou, tým som si istý."
„Učiteľ, už bol so ženou... Urobme to takto. Ja a Marziam ťa necháme samého. Prejdeme poza Nazaret. Veď... sa neponáhľame... A ty choď po správnej ceste."
„Áno. Vďaka ti, Šimon. Zbohom obaja."
Odídu a Ježiš pridá do kroku smerom k hlavnej ceste.
Tam je Šimon, opretý o kmeň stromu, udýchaný si utiera pot. Keď zbadá Ježiša, zodvihne ruky... a potom ich nechá padnúť a pokorne skloní hlavu.
Ježiš príde k nemu, položí mu ruku na plece a spýta sa ho: „Čo chceš, Šimon, odo mňa? Urobiť ma šťastným jedným tvojím slovom lásky, na ktoré čakám už veľa dní?"
Šimon skloní hlavu ešte hlbšie a mlčí...
„Hovor teda. Som azda cudzí pre teba? Nie, veď vskutku si vždy mojím dobrým bratom Šimonom a ja pre teba malým Ježišom, ktorého si nosil s námahou na rukách, ale s toľkou láskou, keď sme sa vrátili do Nazareta."
Muž si zakryje tvár obidvoma rukami a skĺzne na kolená vzdychajúc: „Ó, môj Ježiš! Ja som vinný, ale som už dosť potrestaný..."
„Hore, vstaň! Sme príbuzní. Poďme! Čo si želáš?"
„Môj chlapec! Je..." Plač mu priškrtí slová.
„Tvoj chlapec? Nuž a?"
„Umiera. A s ním zomiera i láska Salome... a mne zostanú dve výčitky: že som stratil syna a spolu s ním i manželku... Túto noc som si myslel, že už je mŕtvy a ona mi pripadala ako hyena. Kričala mi do tváre: 'Vrah svojho syna!' Modlil som sa, aby sa to nestalo, a prisahal som sebe samému, že pôjdem za tebou, ak sa chlapec pozviecha, i za cenu, že ma vyhodíš – v skutočnosti si to aj zaslúžim –, aby som ti dal vedieť, že iba ty môžeš zabrániť môjmu nešťastiu. Na svitaní sa chlapcovi trochu uľavilo... Utekal som zo svojho domu do tvojho a bežal som poza mesto, aby som sa vyhol prekážkam... Zaklopal som. Otvorila mi Mária, celá zarazená. Mohla sa ku mne správať zle. Ale iba povedala: 'Čo sa stalo, úbohý Šimon?' A pohladkala ma, akoby som bol ešte dieťa... To ma rozplakalo! A moja pýcha a váhavosť tým skončili. Nie je možné, aby bola pravda to, čo nám povedal Judáš, tvoj apoštol, nie môj brat. To som Márii nepovedal, ale hovorím to sebe, bijúc sa v prsia a od tej chvíle si hovorím všetky urážky. Spýtal som sa jej: 'Je tu Ježiš? To kvôli Alfejovi. Umiera mi...' Mária mi povedala: 'Bež! Odišiel smerom do Kány s chlapcom a jedným apoštolom. Je na ceste do Kány. Ale ponáhľaj sa. Odišiel na svitaní. Bude sa už vracať. Budem sa modliť, aby si ho našiel.' Ani slovo výčitky, ani jedno, hoci by som si ich zaslúžil toľko!"
„Ani ja ti nevyčítam. Ale otváram ti náruč, aby..."
„Ach, beda! Aby si mi povedal, že Alfej zomrel..."
„Nie. Aby som ti povedal, že ťa mám rád."
„Poď teda! Rýchlo, rýchlo...!"
„Nie. Netreba."
„Neprídeš? Ach! Neodpustíš? Alebo je Alfej už mŕtvy? Ale aj ak je, Ježiš, Ježiš, Ježiš, ty, ktorý kriesiš mŕtvych, vráť mi moje dieťa! Ó, dobrý Ježiš...! Ó, svätý Ježiš...! Ó, Ježiš, ktorého som opustil...! Ó, Ježiš, Ježiš, Ježiš..."
Plač muža naplní osamelú cestu, kým Šimon, opäť na kolenách, sa kŕčovito drží Ježišových šiat a v mukách bolesti, výčitiek a otcovskej lásky mu bozkáva nohy...
„Nezastavil si sa doma prv, než si prišiel sem?"
„Nie. Bežal som ako blázon až sem... Prečo? Ďalšia bolesť? Ušla Salome? Zbláznila sa? Túto noc tak vyzerala..."
„Salome sa so mnou rozprávala. Plakala, uverila. Choď domov, Šimon. Tvoj syn je uzdravený."
„Ty...! Ty...! Ty si to urobil pre mňa, ktorý som ťa tak urazil, keď som uveril tomu hadovi? Ó, Pane! Nie som hoden toľkého! Odpusť mi! Odpusť mi! Odpusť! Povedz mi, čo si želáš, aby som to odčinil, aby som ti povedal, že ťa milujem, aby som ťa presvedčil, že som trpel, keď som sa správal odmerane, aby som ti povedal, že odkedy si tu, ešte skôr než Alfej tak veľmi ochorel, som sa chcel s tebou porozprávať...! Ale... Ale..."
„Netráp sa tým. Všetko je za nami. Ja si na to už nepamätám. Aj ty tak urob. A zabudni aj na slová Judáša z Kariotu. Je to ešte chlapec. Od teba chcem len toto: aby si ani teraz, ani nikdy nepovedal tie slová mojim učeníkom, mojim apoštolom a už vôbec nie mojej matke. Iba toto. Teraz choď domov, Šimon. Choď a zotrvaj v pokoji... Nemeškaj a zúčastni sa na radosti, ktorá napĺňa tvoj príbytok. Choď." Pobozká ho a láskavo ho postrčí smerom do Nazareta.
„Ty neprídeš so mnou?"
„Počkám v mojom dome na teba, Salome a Alfeja. Choď. A pamätaj si, že tvoja radosť je zásluha tvojej manželky, ktorá vedela uveriť iba pravde. Je to jej zásluha."
„Chceš povedať, že ja..."
„Nie. Chcem povedať, že som vycítil tvoju ľútosť. A ľutovať si začal po jej vyčítavom kriku... Naozaj, Boh kričí ústami dobrých, vyvoláva a radí...! A videl som pokornú a silnú vieru Salome. Choď, hovorím ti. Neotáľaj viac, aby si sa jej poďakoval."
Takmer drsne do neho strčí, aby ho presvedčil, že má odísť. A keď Šimon napokon odchádza, požehná ho... Potom skloní hlavu v nemej samovrave a pomalé slzy mu stekajú po bledej tvári... Jediné slovo označí smer, ktorým sa uberajú jeho myšlienky: „Judáš...!"
Vydá sa tou istou cestou, ktorou išiel Horlivec, poza hranice mesta, smerom domov.
YOU ARE READING
Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ
Non-FictionNechcem, aby bolo toto dielo najčítanejšie, nechcem, aby malo tisíc hviezdičiek, nechcem, aby bolo medzi prvými naj... Bola by som rada, keby ste si ho čítali a zamýšľali sa nad ním... Nechcem mať z neho žiadny prospech, chcem len otvárať oči, aby ľ...