Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

306. Do Nazareta prichádza aj Šimon Horlivec. Poučenie o škodlivosti leňošenia

     18. október 1945
     V decembri sa skoro stmieva, skoro sa rozsvecujú lampy a rodina sa schádza v jednej miestnosti. Tak je to i v nazaretskom domčeku. Kým dve ženy pracujú, jedna na krosnách a druhá vyšíva, Ježiš s Jánom z Endoru sedia pri stole a potichu sa rozprávajú. Marziam šmirgľuje dva kufre položené na zemi.
     Chlapec je celý zaujatý prácou, keď sa Ježiš skloní nad drevo, dotkne sa ho a povie: „Teraz už stačí. Je pekne hladké a zajtra ho môžeme natrieť. Teraz všetko ulož a zajtra budeme pokračovať."
     Marziam ide odložiť svoje nástroje na leštenie. Sú to tvrdé špachtle s navrchu pribitými drsnými rybími šupinami, ktoré slúžia ako náš šmirgľový papier. Nesie aj akési nožíky, určite však nie oceľové, ktoré sa používajú na tú istú prácu. Ježiš si vyloží na svoje mocné plecia jeden z kufrov a odnesie ho do dielne, kde sa určite pracovalo pri jednom zo stolov, ktorý bol pre túto príležitosť preložený do stredu miestnosti, lebo na zemi sú piliny a hobliny. Marziam uložil nástroje na svoje miesto do držiakov a teraz zbiera hobliny, aby ich hodil do ohňa – ako hovorí –, a chcel by ešte pozametať piliny, ale Ján z Endoru to urobí radšej sám. Všetko je už upratané, keď sa Ježiš vracia s druhým kufrom a položí ho vedľa prvého.
     Práve sa chystajú všetci traja odísť, keď počuť klopanie na dvere. Vzápätí zaznie vážny hlas Horlivca, ktorý sa hlboko ukláňa matke: „Zdravím ťa, matka môjho Pána, a žehnám vašu dobrotu, ktorá mi umožňuje bývať pod vašou strechou."
     „Prišiel Šimon. Teraz sa dozvieme, prečo meškal. Poďme...," povie Ježiš.
     Keď vojdú do izbičky, v ktorej je apoštol so ženami, Šimon si práve skladá z pliec veľký batoh.
     „Pokoj tebe, Šimon..."
     „Ó, požehnaný Učiteľ! Meškám, však? Ale urobil som všetko a dobre..."
     Pobozkajú sa. Potom Šimon pokračuje vo vysvetľovaní: „Bol som u vdovy po stolárovi.* Tvoja pomoc prišla vo vhodnej chvíli. Starenka je veľmi chorá, a preto sa im výdavky zvýšili. Malý stolárik usilovne pracuje na malých zákazkách a stále ťa spomína. Všetci ťa žehnajú. Potom som bol u Nary, Samiry a Siry.** Ich brat je tvrdší než kedykoľvek predtým. Ale ony sú pokojné ako svätice a jedia svoj biedny chlieb ochutený slzami a odpustením. Žehnajú ťa za pomoc, ktorú si im poslal. Ale úpenlivo ťa prosia o modlitby, aby sa ich zatvrdlivý brat obrátil. Aj stará Ráchel ťa žehná za almužnu. Napokon som bol v Tiberiade na nákupe. Dúfam, že som nakúpil správne veci. Teraz si to ženy pozrú... Ale v Tiberiade ma zdržali niekoľkí ľudia, ktorí si mysleli, že ti robím predvoj. Zmocnili sa ma na tri dni... Ó! Zlaté väzenie, dokedy by som len chcel, ale stále väzenie... Chceli vedieť toľko vecí... Povedal som pravdu a vysvetlil im, že si nás všetkých prepustil a aj ty si sa utiahol počas najhoršieho obdobia zimy... Keď sa presvedčili, že je to pravda, aj preto, že boli za Šimonom Jonášovým a Filipom a nenašli ťa tam, ani sa nič viac nedozvedeli, nechali ma odísť. Ani sa nemôžem vyhovoriť na zlé počasie v týchto nádherných dňoch. Takže preto som meškal."

*(O vdove sa hovorilo v 266., 267., 268., 269. kapitole.)
**(Ide o tri sestry, s ktorými sme sa stretli v 277. kapitole.)

     „To nič. Budeme mať čas, aby sme pobudli spolu. Ďakujem ti za všetko... Matka, pozrite sa so Syntychou, čo je v batohu, a povedz mi, či to postačí na to, o čom vieš..." A kým ženy rozbaľujú batoh, Ježiš si sadne a rozpráva sa so Šimonom.
     „A čo si robil ty, Učiteľ?"
     „Urobil som dva kufre, aby som nezaháľal a aj preto, že budú užitočné. Chodil som na prechádzky, tešil som sa zo svojho domu..."
     Šimon naňho uprene pozrie... Ale nepovie nič.
     Keď Marziam vidí, ako z batoha vyťahujú látky, vlnu, sandále, plátna a opasky, neobíde sa to bez jeho radostného kriku. Ježiš a jeho dvaja spoločníci sa otočia tým smerom.
     Mária povie: „Všetko je dobré, veľmi dobré. Hneď sa pustíme do práce a skoro to ušijeme."
     Chlapec sa pýta: „Ideš sa ženiť, Ježiš?"
     Všetci sa zasmejú a Ježiš sa opýta: „Prečo máš ten dojem?"
     „Z tých vecí, ktoré sú pre muža a ženu, a z dvoch kufrov, ktoré si urobil. Sú pre tvoju a nevestinu výbavu. Predstavíš mi ju?"
     „Chceš naozaj poznať moju nevestu?"
     „Ach, áno. Ktovie, aká bude pekná a dobrá! Ako sa volá...?"
     „Zatiaľ je to tajomstvo. Lebo má dve mená ako ty, ktorý si bol najprv Jábes a potom Marziam."
     „A nemôžem ich vedieť?"
     „Zatiaľ nie. Ale jedného dňa sa dozvieš."
     „Pozveš ma na sobáš?"
     „To nebude oslava pre deti. Pozvem ťa na svadobnú hostinu. Budeš jedným z pozvaných a svedkov. Dobre?"
     „Ale kedy to bude? O mesiac?"
     „Ó, omnoho viac!"
     „A prečo si sa potom tak ponáhľal s prácou, že máš až pľuzgiere na rukách?"
     „Pľuzgiere som dostal, lebo už nepracujem rukami. Vidíš, chlapče, že záhaľka je bolestivá? Vždy. Keď sa potom človek znova pustí do práce, trpí dvojnásobne, lebo veľmi schúlostivie. Len si pomysli! Ak si takto poraní ruky, ako veľmi si môže poraniť dušu? Vidíš? Dnes večer som ťa musel poprosiť: 'Pomôž mi,' lebo ruky ma tak boleli, že som neudržal rašpľu, kým ešte pred dvoma rokmi som pracoval aj štrnásť hodín denne a necítil som bolesť. To isté platí i pre toho, kto zvlažnie v zápale, vo vôli. Zmäkne, zoslabne. Omnoho ľahšie ho všetko unaví. Keď je zoslabnutý, omnoho ľahšie prenikajú do neho jedy duchovných chorôb. Naopak, s dvojnásobnou námahou koná dobré skutky, ktoré ho predtým neťažili, lebo sa v nich stále cvičil. Ó, nikdy sa neoplatí leňošiť a vravieť: 'Keď prejde tento čas, pustím sa s čerstvou energiou do práce!' Nepodarilo by sa to, alebo len s veľkou námahou."
     „Ale ty si nezaháľal!"
     „Nie. Robil som inú prácu. Ale vidíš, že záhaľka rúk mi ich poranila." A Ježiš ukazuje začervenané dlane s pľuzgiermi.
     Marziam ich pobozká a povie: „Moja mamka mi tak robila, keď som sa poranil, lebo láska lieči."
     „Áno, láska lieči veľa vecí... Nuž... Poď, Šimon. Budeš spať v stolárskej dielni. Poď teda, nech ti ukážem, kde si môžeš odložiť veci a..."
     Vychádzajú a všetko sa končí.