Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

326. Zastavenie v Achzibe

     11. november 1945
     „Pane, dnes v noci som premýšľal... Prečo chceš ísť tak ďaleko a potom sa vrátiť späť na hranice Fenície? Nechaj ísť mňa s niekým. Predám Antónia. Je mi to ľúto, ale teraz ho už nepotrebujeme a bol by nápadný. A pôjdem naproti Filipovi a Bartolomejovi. Môžu prísť len touto cestou a určite ich stretnem. A ty sa môžeš spoľahnúť, že nič nepoviem. Nechcem ti spôsobiť bolesť, ja... Ty si tu odpočiň s ostatnými a všetci si ušetríme tú cestu do Jeftahelu a prídeme skôr," povie Peter, keď vychádzajú z domu, v ktorom prespali. A vyzerajú už menej ubiedení, lebo majú čisté šaty a brady i vlasy im už upravila skúsená ruka.
     „Máš dobrý nápad. Nebránim ti uskutočniť ho. Len choď, s ktorýmkoľvek druhom chceš."
     „Teda so Šimonom. Požehnaj nás, Pane."
     Ježiš ich objíma a vraví: „Choďte."
     Pozerajú na nich, ako zostupujú rýchlo k nížine.
     „Aký dobrý je Šimon Jonášov! V týchto dňoch som si to uvedomil ako nikdy predtým," povie Júda Tadeáš.
     „Aj ja," povie Matúš. „Nikdy nebol sebecký, pyšný ani náročný."
     „Nikdy nezneužil to, že je vodca. Naopak! Zdal sa ako posledný z nás, i keď si zachoval svoje postavenie," pripojí Jakub Alfejov.
     „Nás to neprekvapuje. My ho poznáme roky. Je vznetlivý, ale dobrosrdečný. A taký čestný!" povie Jakub Zebedejov.
     „Môj brat je dobrý, aj keď je drsný. Ale odkedy je s Ježišom, stal sa dvojnásobne dobrý. Ja mám úplne odlišnú povahu a niekedy ho to hnevalo. Ale to preto, že vedel, že trpím pre svoju povahu. Hnevalo ho to pre moje dobro. Keď mu človek rozumie, vie s ním vychádzať veľmi dobre," povie Ondrej.
     „Po tieto dni sme si dobre rozumeli a boli sme jedno srdce," konštatuje Ján.
     „Veru, hej! Aj ja som si to všimol. Po celý mesiac, aj vo chvíľach rozrušenia, neboli medzi nami nezhody. Zato niekedy, neviem prečo...," povie Jakub Zebedejov.
     „Prečo? To sa dá ľahko pochopiť! Lebo máme čisté úmysly. Dokonalé nie. Ale čisté, to áno. A preto prijmeme dobro, ktoré niekto navrhne, alebo odmietneme zlo, ktoré jeden z nás označí za také, zatiaľ čo predtým sme to sami nepostrehli. Prečo? To sa ľahko povie! Pretože my ôsmi sme mali na mysli len jedno: urobiť všetko tak, aby sme potešili Ježiša. To je všetko!" zvolá Tadeáš.
     „Nemyslím si, že ostatní zmýšľajú inak," povie Ondrej zmierlivým tónom.
     „Nie. Filip nie, ani Bartolomej, hoci Bartolomej je dosť starý a veľmi silný Izraelita. Ani Tomáš, hoci je väčšmi ľudský než duchovný. Škodil by som týmto, keby som ich obvinil z... Ježiš, máš pravdu. Odpusť. Ale keby si vedel, čo je to pre mňa vidieť, ako trpíš. To je pre neho! Som tvoj učeník ako všetci ostatní. Ale navyše som tvoj brat a priateľ a mám v sebe vznetlivú Alfejovu krv. Ježiš, nepozeraj sa na mňa tak prísne ani smutno. Ty si Baránok a ja... lev. A ver mi, že ma to stojí námahu zdržať sa, aby som neroztrhal kopancom sieť ohováraní, ktorá ťa obklopuje, a aby som nezbúral úkryt, v ktorom sa skrýva skutočný nepriateľ. Chcel by som vidieť jeho skutočnú duchovnú tvár, ktorú nazývam... a azda takto aj ohováram, a ktorú by som poznačil tak, že by som jej navždy odobral chuť škodiť ti, keby som ju bezpečne spoznal," povie prudko Tadeáš, ktorému Ježiš na začiatku jeho rozprávania pohľadom naznačil zdržať sa.
     Jakub Zebedejov mu odpovie: „To by si musel označiť polovicu Izraela! No Ježiš bude napredovať aj napriek tomu. Videl si to po tieto dni, že ho nič nemôže zastaviť. Čo budeme teraz robiť, Učiteľ? Hovoril si tu?"
     „Nie. Prišiel som na tieto svahy len nedávno, nie som tu ani jeden deň. Spal som v lese."
     „Prečo ťa neprijali?"
     „Ich srdcia odmietajú Pútnika. Bol som bez peňazí..."
     „Majú teda kamenné srdcia! Čoho sa báli?"
     „Že som zlodej. Ale na tom nezáleží. Otec, ktorý je na nebi, mi pomohol nájsť kozu, ktorá zablúdila či ušla. Poďte, ukážem vám ju. Žije v húštine aj so svojím kozliatkom. No neušla, keď ma videla prichádzať. Naopak, nechala sa mi podojiť priamo do úst... akoby som aj ja bol jej mláďa. A spal som vedľa nej, s kozliatkom takmer na srdci. Boh je dobrý k svojmu Slovu!"
     Idú na miesto, kde sa stretli včera, k tŕnistej lesnej húštine. Uprostred nej stojí prastarý dub a čudujem sa, ako môže prežívať, keď je taký rozštiepený naspodku. Akoby sa bola roztvorila zem a rozlomila jeho mohutný kmeň, celý pokrytý zeleným brečtanom a ostružinami, nateraz bez lístia. Vedľa neho sa pasie koza so svojím kozliatkom. Keď zbadá toľkých ľudí, nastaví rohy na obranu. Ale potom spozná Ježiša a upokojí sa. Hodia jej kôrky chleba a odídu odtiaľ.
     „Tam som spal," vysvetľuje Ježiš. „A bol by som tam zostal, keby ste neprišli. Už som bol hladný. Dôvod pôstu sa skončil. Nebolo treba naliehať kvôli iným veciam, ktoré sa už nedajú zmeniť." Ježiš je opäť smutný...
     Šiesti apoštoli po sebe pokukujú, ale nepovedia nič.
     „A teraz? Kam pôjdeme?"
     „Dnes zostaneme tu. Zajtra zídeme na cestu k Ptolemaide a potom pôjdeme k fenickým hraniciam a vrátime sa sem pred sobotou."
     A pomaly sa vracajú do dediny.