Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

351. Chrámová daň zaplatená mincou nájdenou v ústach ryby

     5. december 1945
     Dve loďky, ktoré si vzali na spiatočnú cestu do Kafarnauma, sa kĺžu po mimoriadne pokojnom jazere, skutočnej rozľahlej tabuli modrého kryštálu, ktorá sa opäť spája do jedného hladkého kusa, len čo obidve loďky prejdú. Nie je to však Petrova a Jakubova loďka, ale iné dve, prenajaté možno v Tiberiade. A počujem, že Judáš si trocha sťažuje, že po tomto poslednom výdavku zostal bez peňazí.
     „Na ostatných sa myslelo. A na nás? Ako to urobíme teraz? Dúfal som, že Chúza... Ale nič. Sme ako žobrák, jeden z mnohých, ktorí sa teraz stavajú na cesty a žobrú od pútnikov," zamrmle potichu Tomášovi.
     Ale ten dobrácky odpovie: „Čo je na tom zlé, že je to tak? Ja si nerobím starosti o nič."
     „Pravdaže! Ale keď je čas jedla, ty si ten, kto chce jesť viac než každý iný."
     „Samozrejme! Som hladný. Som šikovný aj v tomto ohľade. Nuž, dnes miesto toho, aby som sa pýtal, kto rozdáva chlieb a jedlo, požiadam ho priamo od Boha."
     „Dnes! Dnes! Ale zajtra budeme v takej istej situácii a pozajtra tiež. A ideme do Dekapolu, kde sme neznámi a sú tam spolovice pohania. A nejde iba o chlieb, ale aj o sandále, ktoré sa obnosia, a o chudobných, ktorí ťa otravujú, a niekto by mohol ochorieť a..."
     „A ak budeš takto pokračovať, onedlho urobíš zo mňa mŕtveho a budeš musieť myslieť aj na pohreb. Ó, koľké starosti! Ja... nemám vôbec žiadne. Som veselý a spokojný ako novorodenec."
     Ježiš, ktorý sa zdal, že je ponorený do svojich myšlienok, sediac na prove, takmer na kraji, sa obráti a povie nahlas Judášovi, ktorý je na korme, ale povie to, akoby hovoril všetkým: „To je veľmi dobré, že sme bez haliera. Otcovstvo Boha zažiari viac aj v najjednoduchších veciach."
     „V posledných dňoch ti je všetko dobré. Dobré, že sa nepodarí zázrak, dobré, že nedostávame nijaké milodary, dobré, že sme rozdali všetko, čo sme mali, skrátka, všetko je dobré... Ale mne je z toho veľmi nepríjemne... Si milý Učiteľ, svätý Učiteľ, ale pokiaľ ide o materiálny život..., nie si na nič," povie Judáš bez okolkov, akoby upozornil dobrého brata, ktorého neprezieravou láskavosťou sa aj chváli.
     A Ježiš mu odpovie s úsmevom: „To je moja najlepšia prednosť, byť človekom, ktorý nie je na nič, pokiaľ ide o materiálny život... A opakujem: je veľmi dobré, že sme bez haliera." A radostne sa usmeje.
     Loďka zadrhne o dno a zastaví sa. Vystupujú z nej a zatiaľ prirazí aj druhá loďka. Ježiš s Judášom, Tomášom, Júdom a Jakubom, Filipom a Bartolomejom sa pohnú k domu...
     Peter vystupuje z druhej loďky s Matúšom, Zebedejovými synmi, Šimonom Horlivcom a Ondrejom. Kým sa všetci uberajú k domu, Peter zostane na brehu a rozpráva sa s prievozníkmi, ktorí ich doviezli a ktorých azda pozná, a potom im pomôže opäť vyplávať. Nato si oblečie dlhý odev, opustí pláž a ide k domu.
     Keď prechádza cez trhovisko, podídu mu v ústrety dvaja muži a pristavia ho slovami: „Počúvaj, Šimon Jonášov."
     „Počúvam. Čo chcete?"
     „Tvoj Učiteľ len preto, že je taký, platí alebo neplatí dvojdrachmu, povinnú chrámu?"
     „Pravdaže platí! Prečo by to nemal robiť?"
     „Ale... pretože hovorí o sebe, že je Boží Syn a..."
     „A ním aj je," povie Peter rozhodne, už červený od hnevu. A ukončí: „Ale keďže je aj Synom Zákona, a to najlepší syn, akého Zákon má, platí aj dvojdrachmu ako každý Izraelita..."
     „Nie je nám to známe. Povedali nám, že ju neplatí, a radíme mu, aby tak učinil."
     „Hm, hm," zamrmle Peter, ktorému dochádza trpezlivosť. „Hm, hm... Môj Učiteľ nepotrebuje vaše rady. Choďte v pokoji a povedzte tomu, kto vás posiela, že pri prvej príležitosti dvojdrachmu zaplatí."
     „Zaplatí pri prvej príležitosti...! Prečo nie ihneď? Kto nás ubezpečí, že to urobí, keď sa vždy niekde bezcieľne potuluje?"
     „Nie ihneď, lebo v tejto chvíli nemá ani groša. Mohli by ste ho obrátiť dolu hlavou a nevypadla by ani jedna minca. Všetci sme bez peňazí, lebo my nie sme farizeji, nie sme zákonníci ani saduceji ani bohatí ani sliediči a ani zlomyseľníci, zvykneme rozdať chudobným čo máme, podľa jeho učenia. Rozumeli ste? A teraz sme rozdali všetko a kým sa Najvyšší o nás nepostará, môžeme umrieť od hladu alebo sa postaviť na kraj cesty a žobrať. Aj toto povedzte tým, čo hovoria, že je hýrivec. Zbohom!" Nechá ich tak a odíde šomrúc a blčiac hnevom.
     Vojde do domu, vystúpi do hornej miestnosti, kde Ježiš práve počúva istého muža, ktorý ho prosí, aby išiel do domu vo vrchoch za Magdalou, kde ktosi zomiera.
     Ježiš prepustí muža s prísľubom, že tam ihneď pôjde. Potom, keď ten odíde, obráti sa k Petrovi, ktorý sa zamyslene posadil do rohu, a povie mu: „Šimon, čo myslíš? Spravidla od koho vyberajú pozemskí králi poplatky a dane? Od svojich synov, či od cudzích?"
     Peter sa strhne a povie: „Ako vieš, Pane, čo ti mám povedať?"
     Ježiš sa usmeje a gestom naznačí, ako by chcel povedať: „To je v poriadku." A potom povie: „Odpovedz mi, na čo sa ťa pýtam."
     „Od cudzích, Pane."
     „Synovia sú teda oslobodení od nich, ako je aj správne. Lebo syn je z krvi a z domu svojho otca a má platiť otcovi len daň lásky a poslušnosti. Teda ja, Syn Otca, by som nemusel platiť chrámovú daň, lebo chrám je dom Otca. Dobre si im odpovedal. Ale pretože je rozdiel medzi tebou a nimi, a síce ten, že ty veríš, že ja som Boží Syn, a oni a tí, ktorí ich poslali, tomu neveria, takže aby sme ich nepohoršili, zaplatím daň, a to hneď, kým sú ešte na námestí a vyberajú peniaze."
     „A čím, keď nemáme ani groša?" opýta sa Judáš, ktorý s ostatnými k nim prišiel. „Vidíš, že je nutné mať niečo?"
     „Požičiame si od pána domu," povie Filip.
     Ježiš rukou naznačí, aby stíchli a povie: „Šimon Jonášov, choď na breh mora a hoď udicu s mocným háčikom čo najďalej. A len čo ryba zaberie, pritiahni udicu. Bude to veľká ryba. Na brehu jej otvor ústa a nájdeš v nich statér. Vezmi ho, choď za tými dvoma vyberačmi a zaplať im za mňa i za seba. Potom prines rybu. Upečieme ju a Tomáš nám vyprosí trocha chleba. Najeme sa a hneď pôjdeme k tomu umierajúcemu človeku. Jakub a Ondrej, pripravte loďky, pôjdeme na nich do Magdaly a večer sa vrátime pešo, aby sme neprekazili lov rýb Zebedejovi a Šimonovmu švagrovi."
     Peter odíde. O chvíľu ho znova vidno na brehu, ako nastúpil na loďku spolovice ponorenú vo vode a ako hádže jemné silné lanko s malým kamienkom či olovom na konci, ku ktorému je priviazaná ozajstná rybárska udica. Na vode jazera sa utvárajú strieborné striekajúce kruhy, keď sa do nej ponorí závažie, a potom sa všetko upokojí, keď sa odstredivé kruhy pomaly vzdialia...
     Po krátkej chvíli sa však lanko, ktoré Peter držal voľne v rukách, napne a vibruje... Peter ho potiahne, ťahá a to sa trasie stále silnejšie. Napokon ním šklbne a udica sa oblúkom vynorí ponad rybárovu hlavu s korisťou, ktorá dopadne na žltkastý piesok, kde sa v kŕčoch skrúca na háčiku, ktorý jej rozštiepil podnebie, a začína sa dusiť.
     Je to nádherná, veľká ryba, aspoň trojkilová platesa. Peter jej vyberie z mäsitej papule háčik, strčí jej svoj hrubý prst do hrdla a vytiahne z neho veľkú striebornú mincu. Zodvihne ju, držiac ju medzi palcom a ukazovákom, aby ju ukázal Učiteľovi, ktorý stojí na terase. Potom vezme lanko, stočí ho, zodvihne rybu a beží preč, na námestie.
     Všetci apoštoli zostanú ohromení... Ježiš sa usmeje a povie: „A tak sme zabránili pohoršeniu..."
     Vojde Peter: „Chystali sa prísť sem. S farizejom Hélim. Usiloval som sa byť láskavý ako slečinka a zavolal som na nich: 'Hej, vyberači daňového úradu! Vezmite si. Toto sú štyri drachmy, však? Dve za Učiteľa a dve za mňa. A sme vyrovnaní, však? Dovidenia v Jozafatskom údolí, osobitne s tebou, drahý priateľ.' Urazili sa, lebo som povedal 'daňový úrad'. 'Sme z chrámu, nie vyberači daní.' – 'Vyberáte dane ako mýtnici. Každý vyberač daní je pre mňa z daňového úradu,' odpovedal som. Ale Héli mi povedal: 'Ty bezočivec! Ty mi želáš smrť?' – 'Nie, priateľu! Vôbec nie. Želám ti šťastnú cestu do Jozafatského údolia. Nejdeš na Veľkú noc do Jeruzalema? Takže sa tam môžeme stretnúť, priateľu.' – 'Netúžim po tom a neželám si, aby si si dovoľoval oslovovať ma priateľu.' – 'Vskutku je to príliš veľká česť,' odpovedal som. A odišiel som. Pekné na tom je to, že tam bola polovica Kafarnauma, ktorá videla, že som zaplatil za teba i za seba. A ten starý had už nebude môcť povedať nič."
     Apoštoli sa museli rozosmiať, z Petrovho rozprávania a mimiky. Ježiš chce byť vážny. Ale jemný úsmev mu predsa len vykĺzne z pier, keď povie: „Si horší než horčica." A dokončí: „Pripravte rybu a poponáhľajme sa. Chcem sa vrátiť do západu slnka."